V krajine síry a bahna

View New Zealand in a larger map

Cestou do Rotoury sme absolvovali ďalšiu „Mesačnú prechádzku“ – tentoraz sa tak aj volala. Rotoura je známa tým, že „ju človek ucíti skôr ako uvidí“, lebo v jej okolí sú ložiská horúcich sírnatých prameňov. Takže to čmudí a bublá kade-tade. Marek počas Moon Walk len čumel a vykrikoval: „Dym, dym“. Vyzeralo to tam ako vyumelkovaná kulisa bojiska z 3-triedneho filmu. Proste kátery, síra, dym, klokotajúce bahno. Neodporúča sa chodiť mimo vyvýšených chodníkov, lebo si človek môže spáliť chodidlá.

From 2009 03 dovolenka\Rotorua

Po ceste bola ešte jedna zástavka – Kuka vodopády. Vraj najvodnatejšie v NZ – výrazne tyrkysové, taká malá Niagara (aj s lodičkou plnou turistov, ktorá ich dovezie až k mase vody. Atrakcia osobitne pre Japonských turistov – vyskákať z klimatizovaných autobusov, cvak-cvak a naskákať dnu. My sme nevzali z auta foťák...
Túto noc nás čakal najdrahší kemp a príjemná spoločnosť Stanky a Polka, ktorí sa k nám na záverečné 4 dni pridali. Večer s BBQ a pivom – NZ klasika.

Z Rotoury na Coromandel, ale pred tým ešte kus tých sírnych smradov. Tento krát sme si to užívali v „Hell´s Gate“ – prechádzka s „dym-dym“, klokotavým bahnom a najväčším horúco-prameňovým vodopádom na južnej pologuli ako bonusom. Podobné ako včera, mne to prišlo dobré, Polko pindal, že nič moc a že takéto je lepšie niekde inde s farebnými jazierkami ... „tak tam sem taky nebyl...“. Spočiatku nám prišiel ako veľmi fasa nápad pochrochniť si v horúcom pramennom bahne. Proste starým údom dopriať a kožu skrásniť liečivými účinkami. Trošku nám nedošlo, že také niečo je určite hrozne fajn, ale keď je vonku cca 28 stupňov C a slnko peče, človek si to až tak neužije.

From 2009 03 dovolenka\Rotorua

A to ani nehovorím o krpcovi, ktorý šokovaný danou situáciou vyprodukoval prvú vetu svojho života: „Toto-mud-au-no“. V preklade: „Vy ste úplne mimo, do tohto blatového sajrajtu, ktorý je navyše horúci ja teda nevlezem!“. Nepomohlo ani keď zo seba 3 dospelý (miláčik si riešil nánosy minulej noci) robili opičky, potierali sa blatom, kreslili na seba aj na okraj bazénu (bola som si istá, že toto zaberie...), blekotali a brekotali. Nie, malý tam nevliezol a keďže ho po chvíli prestalo baviť naše opičkovanie, tak sa dožadoval zmeny prostredia. Moje „chrochnenie“ v blahodárnom bahne, za ktoré sme slušne zaplatili sa skrátka nedialo a pomaľovaná blatom, v špinavých smradľavých plavkách som naháňala Mareka po jedálenskom a exkurznom areáli.