27. 4. 2009

V krajine síry a bahna


View New Zealand in a larger map

Cestou do Rotoury sme absolvovali ďalšiu „Mesačnú prechádzku“ – tentoraz sa tak aj volala. Rotoura je známa tým, že „ju človek ucíti skôr ako uvidí“, lebo v jej okolí sú ložiská horúcich sírnatých prameňov. Takže to čmudí a bublá kade-tade. Marek počas Moon Walk len čumel a vykrikoval: „Dym, dym“. Vyzeralo to tam ako vyumelkovaná kulisa bojiska z 3-triedneho filmu. Proste kátery, síra, dym, klokotajúce bahno. Neodporúča sa chodiť mimo vyvýšených chodníkov, lebo si človek môže spáliť chodidlá.
From 2009 03 dovolenka\Rotorua

Po ceste bola ešte jedna zástavka – Kuka vodopády. Vraj najvodnatejšie v NZ – výrazne tyrkysové, taká malá Niagara (aj s lodičkou plnou turistov, ktorá ich dovezie až k mase vody. Atrakcia osobitne pre Japonských turistov – vyskákať z klimatizovaných autobusov, cvak-cvak a naskákať dnu. My sme nevzali z auta foťák...
Túto noc nás čakal najdrahší kemp a príjemná spoločnosť Stanky a Polka, ktorí sa k nám na záverečné 4 dni pridali. Večer s BBQ a pivom – NZ klasika.

Z Rotoury na Coromandel, ale pred tým ešte kus tých sírnych smradov. Tento krát sme si to užívali v „Hell´s Gate“ – prechádzka s „dym-dym“, klokotavým bahnom a najväčším horúco-prameňovým vodopádom na južnej pologuli ako bonusom. Podobné ako včera, mne to prišlo dobré, Polko pindal, že nič moc a že takéto je lepšie niekde inde s farebnými jazierkami ... „tak tam sem taky nebyl...“. Spočiatku nám prišiel ako veľmi fasa nápad pochrochniť si v horúcom pramennom bahne. Proste starým údom dopriať a kožu skrásniť liečivými účinkami. Trošku nám nedošlo, že také niečo je určite hrozne fajn, ale keď je vonku cca 28 stupňov C a slnko peče, človek si to až tak neužije.
From 2009 03 dovolenka\Rotorua

A to ani nehovorím o krpcovi, ktorý šokovaný danou situáciou vyprodukoval prvú vetu svojho života: „Toto-mud-au-no“. V preklade: „Vy ste úplne mimo, do tohto blatového sajrajtu, ktorý je navyše horúci ja teda nevlezem!“. Nepomohlo ani keď zo seba 3 dospelý (miláčik si riešil nánosy minulej noci) robili opičky, potierali sa blatom, kreslili na seba aj na okraj bazénu (bola som si istá, že toto zaberie...), blekotali a brekotali. Nie, malý tam nevliezol a keďže ho po chvíli prestalo baviť naše opičkovanie, tak sa dožadoval zmeny prostredia. Moje „chrochnenie“ v blahodárnom bahne, za ktoré sme slušne zaplatili sa skrátka nedialo a pomaľovaná blatom, v špinavých smradľavých plavkách som naháňala Mareka po jedálenskom a exkurznom areáli.

25. 4. 2009

Za Horou Osudu

Pikton ferry – veľká lodička medzi južným a severným ostrovom NZ - predsa húpala... Zaludky v krku a dalej sme cítili všetci, vedľa chlapček v Marekovom veku o preteky grckal, jeho mama bola zelená ako vodník. Len náš malý morský vlk spinkal v časti lode, kde to najviac hádzalo. Stredný úsek plavby bol asi drsnejši aj na miestne pomery, pretože stewardi pobehovali a roznášali sáčky s komentárom: „Berte si radšej teraz, potom nebudú a upratujete si to sami“. Rozhlasom hlásili, v ktorých častiach lode sa majú ľudia zdržiavať. My sme sa rozhodli zostať tam, kde sa malý mohol natiahnuť a nebolo okolo nás plačov ai. glogotavých zvukov. Reštaurácie a kaviarne na hupavu sekciu zavreli a hoci bola loď plná, počas inkriminovanej doby zaľahlo takmer úplné ticho.

View New Zealand in a larger map

Wellington – hlavné mesto sme len prefičali, spíme v malej vľúdnej diere na ceste do ....

Tongariro národný park – prvý deň sme začali nám celkom typicky – honbou za kávou. To však bol práve pondelok, takže takmer všetko pozatvárané. Skončili sme v miestnom „Grand Hoteli“ sľubmi livrejovanému čašníkovi, že tú červenú biliardovú guľu, ktorou sa Marek snaží práve rozbiť štýlový nábytok určite vrátime späť. Podvečer sme absolvovali 40 min (pre nás aj s Marekovým ťapaním asi 1,5 hod) prechádzku na kopec s výhľadom na vulkány.
Joj ešte som nepopísala dôležitý aspekt NZ – Pána prsteňov! Pod Mt Doom-om sa tomu už určite nevyhnem. Čiže áno, boli sme na miestach, kde sa To točilo, niektoré časti ozaj ohromne pripomínajú starý dobrý Shire a Mordor ako vyšitý, hoci počítačové dorobeniny zohrali svoju úlohu. Taktiež treba povedať, že my sme západné pobrežie - ten najzelenší kus, tak ako si možno veľa ľudí NZ predstavuje – obišli z časových dôvodov a pre teriganie s bambulkom.
Na margo mega-filmu, ten získal v krajinke "ovčich a kravských prdov" takú vysokú dôležitosť, že zriadili "ministra pre Pána Prsteňov"! No dobre, aby som nezavádzala, hoci uvedené je pravda, majú tu aj "ministra pre klimatické zmeny" a "ministra pre miestne samosprávy" a kadejaké iné špecializácie. Skrátka čokoľvek dôležité sa melie, prifarí sa to k nejakému ministrovi a ten/tá potom pod týmto konkrétnym označením vystupuje na verejnosti. Hoci je to napr. ministerka kultúry...: "V dnešnej relácii vystúpi ministerka pre pána prsteňov a porozpráva nám o maľovaní kulís...":-)
From 2009 03 dovolenka\Tongariro

Čiže Tongarito – ešte spomeniem jeden neabsolvovaný trek – naprieč týmto NP je údajne najpopulárnejšia trasa, ktorá vedie kúsok od sopky Mt Doom, cez tyrkýsové jazierka a haluzné krátery. My sme za tie dva dni videli kúsok a je to ozaj zvláštnosť – mesačná krajina plná života – farebné horniny, nízke kvitnúce kríky strieda machovitý les. Hoci v porovnaní napr. s výhľadmi okolo Mt Cook, tu človek ide a ide a nič moc sa nemení.

Plató z vyvretej sopky, zlomy, sem-tam nejaký ten vodopád a výhľad na majestátne vulkány. Inak relatívne mladé a niektoré stále aktívne – naposledy soptil podľa našej múdrej knihy v 1996 a očakávalo sa nové chrlenie 2005-2007 (stará kniha, update nemám). V tábore boli okrem prehnaných bezpečnostných inštrukcií "Ako do hôr", typu: "nad bod mrazu len s prilbou a cepinmi", aj presné inštrukcie čo robiť v prípade soptenia.
From 2009 03 dovolenka\Tongariro

A spomeniem jeden (žiaľ náš jediný na tomto mieste) absolvovaný trek – 2 hod okruh k nádherným vodopádom... šak viď foto

24. 4. 2009

Tasman, Albert Tasman

Cesta do Nelsonu – prechádzame vnútrozemím, lúčime sa so západným pobrežím. Táto časť vnútra krajiny vyzerá ako kulisa z kopcov a kopčekov, čo pripomínajú srsť uškatca s plesňovým nádychom. Obchádzalo nás zlé počasie, ale akosi sa nás netýkalo...

View New Zealand in a larger map

Nelson je príjemné, alternatívne mestečko. Vlastne jediné, v ktorom sme počas NZ pobytu vôbec pobudli (nerátame Auckland, tam sme kvasili v base campe). Kemp neďaleko mesta, zelený, pri rezervácii, ktorú chcú oplotiť, aby chránili endemické druhy pred škodlivými prisťahovalcami (zajace, oposumy atď.). Zožierajú nás pieskové mušky, hoci okolie je ozaj odlišné od piesočnatých pláží... fakt neviem, o čo im ide...
From 2009 03 dovolenka\Albert Tasman and road

Ráno vyrážame do centra mesta – je tu sobotňajší trh a na tie sme my fixnutí. Oplatil sa. Umelecko-hipícka atmosféra, všakovaké prepotrebné drobnosti ako prírodná kozmetika, šperky, dekoračné predmety, tričká, klobúky a - moji chlapi po nich chňapli - nemecké klobásky. Milý ich vraj objednal v nemčine. Hrušky sme zase kúpili po česky a pri káve sa pobavili s milým párom starších Torontčanov (inak z Thornhillu, kde som kedysi mala tú „česť“ tráviť zmrznutý kúsok svojej mladosti). Tí sa každý rok po Vianociach zbalili, odkývali Ontarijskej zime a do mája kvasili v Nelsone, ktorý má vraj najpríjemnejšie počasie z celého NZ (teplota, zrážky). Not bad.... Len fotky sme nerobili.

Abel Tasman NP – ťažko sa nám vyberalo, pretože na tomto severnom cípe južného ostrova sú 3 národné parky a podľa popisu som nad všetkými slintala. Aj na základe odporúčania Stanky a Polka sme si vybrali tento pobrežný a v ňom kemp pánu bohu v ... ako som škaredo po ceste povedala ...riti. Expresívnosť môjho jazyka mala svoj dôvod: Mareček ten deň papal aj fazule. Počas veľmi kľukatej, štrkovitej cesty mi náš pokladík dôverne zašepká: „Mama pu-pu“, čo je jeho označenie veľkej potreby. Pohladkám ho a vravím: „Bejby, teraz sa nedá zastaviť, budeš musieť do plienky, vďaka, že hovoríš (bla-bla, povzbudenie, lebo nie je to ešte vonkoncom samozrejmosť, že sa pýta) a tento krát je plienka ok...“ Ale nebola. Po chvíľke štístko vraví: „Mama, mňam-mňam“ – frázu vysvetľovať bližšie nemusím a v danom kontexte by som mohla aj v tomto bode skončiť opis – inteligentnejší si domyslia. Avšak neodpustím si, lebo realita bola prekvapujúca. Marek mal obe rúčky hnedé (našťastie myslím nekoštoval, hoci to tak znelo) a sedel v kôpke, ktorej veľkosť nás oboch s Marinom prekvapila. Teda, milý šoféroval a trošku sa divil mojej hystérii s ktorou som mu oznamovala, čo sa stalo. Priznal sa mi po pristátí a vybratí autosedačky aj totálne zahovneného dieťaťa, že takýto rozmer nečakal. Ja som sa zase priznala, že tá hystéria bola zbytočná, lebo malinký miláčik bol totálne v pohode, nezdalo sa, že by ho hygienická, estetická, vôňová, či iné zložky tejto situácie nejako znepokojovali. Proste si tam hovnil a my sme sa kľukatili a nie a nie doraziť do kempu. Ja som si predstavovala čo by to bolo, keby sa začal viac vrtieť, hemlesiť a blbnúť (čo nebolo také zriedkavé) – hovienko by sme mali všade. No proste prišli sme do kempu DOC, čo znamená kemp s veľmi bazálnou výbavou – drevené záchodíky so studenou vodou. Našťastie bolo teplúčko, vyzliekla som dieťatko donaha a vydrhla ho. Kým sa sušil na slniečku (stále v pohode, ani nepípol), my sme ako tak riešili auto-sedačku. Treba však povedať, že do konca cesty nestratila jemný odór. Dilemujem, či napísať, že to boli eko-plienky (jednorázovky, ale rozložiteľné), hoci myslím, že ten náklad by ani Super-Pampers nevydržali. Skôr to bolo predsa len o tej fazuli.
From 2009 03 dovolenka\Albert Tasman and road

Kemp svojou lokalitou a atmosférou stál za to (alebo takmer za To). Martina však na druhý deň napadla lepšia alternatíva ako sme miesto mohli vidieť, dokonca si ho viac obzrieť a netráviť taký časisko cestovaním v aute. Mohli sme ísť do kempu o 3 hod bližšieho (čiže ušetrili by sme 6 hod cesty!) a presunúť sa vodným taxíkom – motorovou lodičkou, ktorá bežne medzi odľahlými plážami premávala. No nič. Zato sme večer strávili v spoločnosti Maxa a Trudy – milých kiwioch, ktorí prispeli k nášmu poznávaniu miestnych
From 2009 03 dovolenka\Albert Tasman and road

Akí sú kiwi:
Tak v prvom rade, okrem toho, že „kiwi“ je to hnedasté chlpaté ovocie, zelené dnu s jadierkami, tak je to aj vták. Už sú takmer vyhynutí, čiže ani stáliciam na ostrove sa často nepodarí ho vidieť. Lietať nevie, tak sa nevedel veľmi brániť cudzorodým škodcom. No ale „kiwi“ je označenie aj pre novo-zélanďanov, tak o nich je tento kúsoček:

- vraj trošíčku ťažkopádni a konzervatívne si robia veci „my way“ aj keď nie je práve tá naj (toto je politicky aj ľudsky nekorektné vyjadrenie, ktoré neviem potvrdiť ani vyvrátiť, lebo sme neboli dosť dlho a nemali také hlboké skúsenosti. Avšak, niektoré nižšie uvedené veci trošíčku navrávajú, že to nemusí byť celkom blbosť)
- nie sú súťaživci, neženú sa tak za kariérou ako poznáme z „nášho sveta“
- zato si veľmi vážia samostatnosť a sebestačnosť – proste v génoch majú vylodenie sa na takmer prázdnom cudzom ostrove s kopcom nástrah a kopcom prírodných ponúk
- veľká časť ich „ja“ je o outdoor – športy, BBQ... čo však nemusí korešpondovať so „zeleným zmýšľaním“, hoci si to môžu myslieť. Adrenalínové športy sú ich doména a tradícia – vraj tu vzniklo bungee jumping a určite kopec iných, každopádne je x lokalít, ktoré ponúkajú možnosť vyšantiť sa.
- vraj majú spoločné so Slovákmi takú tú „ovčiu náturu“ – hm prečo asi...? Možno trošku z iného uhla - proste „take it easy“, moc sa nestaraj ak sa ťa to priamo netýka. Ich typická vetička je: „Can´t be bothered“ (niečo ako „Toto ma teda nerozhodí“)
- možno príklad na dokreslenie: nikto nám nevedel vysvetliť, aký zmysel má, že NZ tvrdošíjne zotrváva na nezmiešavacích vodovodných batériách. Až na jediné miesto (prevádzkované Ukrajinkou), sme sa všade stretli so separátnym kohútikom na horúcu (na popálenie horúcu) a studenú vodu. Niekde majú štopeľ do výlevky, ale niekde ani ten nie. Proste neviem ako to používajú a hlavne prečo. Polko nám potvrdil, že je to ich divnosť a že si v byte skúšal dať namontovať „normálnu“, zmiešavaciu, ale neuspel.
- tiež sme sa stretli so zvláštnosťami (z nášho pohľadu) ako: medzi 14 a 17 sú niektoré reštaurácie zatvorené a ani pizza nerobí donášku... lebo vtedy sa proste neje. Niektoré miesta sú v pondelok a utorok zatvorené, pretože boli otvorené cez víkend a to bolo veľa ľudí a treba si oddýchnuť....
- treba však povedať, že ak sa niečo v „našom“ svete pokazí – a žiaľ niekedy mám pocit, že to nie je taká absurdná a paranoidná blbina – tak pozemok na NZ je nádhernou predstavou útočiska. Je tam (zatiaľ) dosť zeleného miesta...
From 2009 03 dovolenka\Albert Tasman and road

Takže späť k Trudy a Maxovi – miestni od Nelsonu, milí párik, ona rozhľadenejšia, on sa výrazne pripil. Úryvok z rozhovoru, pri ktorom už Maxovi sem-tam vypadávali súvislosti:
„V Európe je krásna tá diverzita, aj tu by také bolo fajn, je to obohacujúce.“ Max
My: „Veď si sa sťažoval na Ázijcov z ostrovov ako to tu menia, ale oni predsa tiež prinášajú diverzitu – iná kultúra“
Max: „Hm, to hej, aj Ázijci, ale poviem vám, oni sa tu tak rozťahujú, keby si aspoň tie svoje nudle a ryžu robili našim spôsobom, na BBQ, tak nepoviem...“ ale vravel to s humorom a nadsádzkou, treba poznamenať (aspoň dúfam:-)
Ďalšie: „Neznášam Poms (hanlivé označenie pre Britov) – sú takí nekultivovaní, agresívni ...“ Po chvíľke sa po kempe začalo premávať auto. Max na to: „Do kelu, kto si to tu tak jazdí, idem sa s nimi porozprávať...“ a už sa prsil v geste, ktoré pripitosťou, a kohútiou naštvatosťou v tóne hlasu veľmi pripomínalo účastníkov Britských stag parties v Blave už neslávne známych...
Trudy mala o mnoho rozumnejšie náhľady, ale Maxovi zase musím uznať, že sa nevychvaľoval. Hoci sme hovorili o NZ vášni v adrenalínových športoch a spomínal, že on je tiež veľký fanúšik, až Martinovi potom povedal, že je niekoľko-násobný majster NZ v downhill-bikingu.
From 2009 03 dovolenka\Albert Tasman and road

Abel Tasman na druhý deň ráno ... sme trošku pokvasili na pláži, nevyhnutná „šašl“ – lopatka a Binderovské úchylky mojich chlapov fičali. Pred obedom sme sa vybrali spraviť aspoň kúsoček presláveného pobrežného treku a bolo o čom. Šli sme do prasličkami porasteného kopca a potom zase dole – cesta sa vinula okolo pobrežia a prepájala s ďalšími a ďalšími plážami... škoda, museli sme ďalej, Polko nám zarezervoval kompu.
From 2009 03 dovolenka\Albert Tasman and road

Obedujeme opäť v Nelsone a spíme na ceste v „family friendly“ kempe – trampolína, prasa, ovce, muffin na privítanie... blízko sú vraj krásne vodopády, ale tie nám práve tá trampolína prekazila – milý húpal okrem nášho ešte aj malú Nemku.

23. 4. 2009

Morské potvory


View New Zealand in a larger map

Kaikoura – oblasť morských živočíchov, nie len na tanieri. Vraveli sme si, že zastavíme podľa počasia, ale to nás nenechalo na pochybách. Uvidíme veľryby! Nakoniec som len ja, milý bol grand a obetoval sa, lebo deti na wale-watch výpravy nebrali. Počas plavby som pochopila prečo. Veľryby sú v zálive nezvyčajne blízko v nezvyčajnom počte nakoľko dno mora tvorí unikátny kaňón prudko sa zvažujúci do hĺbky.
From 2009 03 dovolenka\Kaikoura

V takomto prostredí sa darí mini-živočíchom, ktoré sú potravou pre tých maxi a v okolí Kaikoury žije niekoľko druhov žralokov, delfíny (zase tie takmer vyhynuté najmenšie), velikánske sépie a chobotnice, no a spermové veľryby (po angl. sperm whales, neviem preklad). Tie dostali svoj typický názov vlastne omylom. Biológovia si pôvodne mysleli, že tá vydutina na hlave je len u samčekov a že v sú v nej uložené spermie. Keď prišli na to, že sa mýlia, bol už tento názov zaregistrovaný. Dodnes však celkom nevedia, čo a na čo v tej E.T. hlave tento typ veľrýb má. Celá výprava turistov bahniacich po kúsku veľrybieho chrbta, či chvosta teda vyzerá tak, že: predošlé výpravy udajú lokalitu posledného výnoru, lokalita sa väčšinou upresňuje helikoptérou. Tá potvrdí tiež, či sú podmienky na mori bezpečné (menia sa tak rýchlo, že sa 2 hod. dopredu ešte nedajú kúpiť lístky). Loď má okrem kapitána a štandardnej posádky aj „hlavného sledovača veľrýb“, ktorý je vystrčený a sleduje kde uvidí špliechanie fontánky. Potom udá kapitánovi smer a ten plnou parou vyrazí, aby sa stihol čo najviac priblížiť k nadýchavajúcej sa fešande (teda fešáka, lebo v danej lokalite sú to všetko samci).
From 2009 03 dovolenka\Kaikoura

Čas nad hladinou sa rôzni, cca 10-20 min, ale sú kúsky, ktoré si nad hladinou zdriemnu a tie majú turisti najradšej. Ponor je tiež rôzne dlhý, ale – ak som dobre pochopila výklad – tak vydržia s kyslíkom aj pár hodín, takže sa môže stať, že výprava za drobčekmi bude neúspešná. Priemerne vidia 2 vynorené a my sme mali šťastie na 4. nádhera. Okrem toho majestátne albatrosy tesne pri boku lode, bez pohnutia – vraj chytajú prúdenie vzduchu a na tom sa vždy „zvezú“. Keď sa hlavnému sledovačovi dlho nedarilo, nastúpil kapitán s podmorským telefónom – dlhá trúba s lievikom na konci. Tým zariadením – echo-niečo – načúval veľrybím volaniam, ktoré sú niekoľko sto decibelov hlučné.
Bola som tíško uveličená.

Podvečer sme našli príjemný kemp, čo tiež patril medzi naše súkromné „top“. Okrem „parkoviska“ v súkromí a hneď na pláži, sme navečer mohli robiť klasický táborák. Miláčik v snahe zastúpiť ženskú historickú rolu, odišiel po kempe zháňať drevo. Po chvíľke prišiel s pár konárikmi a obavami, čo bude s fire-show. Vykukli sme na pláž a začali zhŕňať skvele vysušené haldy naplaveného materiálu. Takže okrem nášho táboráku si detský tábor spravil svoj mega a pokľudní starší amíci svoj mini. Mierne ezotericky šmrcnutá Coloradčanka v tom videla symboliku našich životných pútí – šarvanci pokusy o meditáciu opakovane búrali, ale zdala sa byť ok a rada si vypočula akútne trable Slovenskej spoločnosti aj náš názor na Obamu.
From 2009 03 dovolenka\Kaikoura

Ráno sme sa ešte vytešili z nádherného gymnastického programu skupinky delfínov. Boli neďaleko pláže a hoci sa decentne vzdialili po tom, čo sa decká s hekotom priblížili, užili sme si pár sált a tanečkov. Neradi sme opustili lokalitu a po ceste na ďalšiu štáciu sme zastavili pri tuleňej kolónii a prícestom stánku s vynikajúcimi morskými potvorkami. Hoci tuleni boli kvôli prílivu ďaleko a nedostupní, jedlo jemne dochutené, čerstvé a na grile bolo jedno z naj, čo som na NZ jedla.

22. 4. 2009

Smer sever, do tepla

Z Catlinsov na sever – 1st road – najdôležitejšia spojnica J a S, a predsa 2-prúdová. Skvele je na NZ riešené obiehanie – raz za čas (ako kedy, 2-4 a viac km vzdialené od seba) sú obiehacie prúdy. Takže nie je nevyhnutné tlačiť 4-prúdovku ale ani kaskadérčiť obiehaním do zákrut. Proste si rýchlejší šofér vyčká úsek obiehacieho pruhu. Kiežby recept na diaľnično-budovateľské chúťky v okolí Považskej B., či Žiaru n.H. ...


View New Zealand in a larger map

Ráno pred našou najdlhšou púťou – chceli sme prísť až do Christchurchu – sme kecli so sympatickým bradatým pánom, ktorý ma príjemne prekvapil, že ozaj vedel, kde je SR. Doteraz sme sa stretli skôr so strelami smerom k Juhoške a podobnými klasikami. Tento pán v SR bol, dokonca tvrdil, že mu naše pivo chutí lepšie ako české a z folklóru vo Východnej bol uveličený. Len : „ V Európe je už moc veľa ľudí, ani kempingom sa tam nejazdí už moc pohodlne a bezpečne“...

Na ceste smerom späť na sever... sme sa zastavili v mestečku, kde sa okrem nás zastavil aj čas. Úplne mimózne storočie, vysoká hustota historických áut, budovy opravené nastaro, bary ako múzeá, kôň na ulici. V jednej tej starej stodole bol ujo kováč, ktorý podľa kultivovanosti vzhľadu aj reči mal isto nejednu univerzitu nám prezradil, že ľudia škrečkujú úžasné staré kúsky na pôjdach nevediac o ich hodnote. Na otázku ako také hľadá, povedal: „ oni si nájdu mňa“.

Dobrá kávička s kusom mňam-mňam (jedna zo zrozumiteľnejších frází v reči marekovho kmeňa) nás skoro vyšla draho. Zaparkovaná Duna nezavrela oči (rozumej svetlá) a baterka odišla. V historickom meste nám ďalší ujo sťaby historická relikvia pomohol na svojom historickom autíčku. Vraj dobíjačka je kľúčová každodennosť, nakoľko inak jeho fešanda nenaštartuje: „Je s ňou otrava, ale nová by bola drahá a mám ju rád“. Dunu sme nakopli a vďační odfičali ďalej.

Na noc zastavujeme v kampingu, vraj „Mountain view“. Mno, to sme si tento-krát nevšimli, ale kakofónia malebných zvukov nás sprevádzala celú noc: autá švihali, lietadlá vzlietali a pristávali takmer nad hlavami a prekvapene sme zistili, že asi 5 m od nás za hustým živým plotom je železnica. Nie nebola až taká nevyužívaná ako sme dúfali. Po majestátnom tichu ľadovca na Mt Cooku, hukotu príboja na skalách v Curio Bay toto bolo...ďalší zážitok. Zaujímavé bolo aj to, že v tomto kempe sme boli asi jediní prechodní, ostatok boli staro a trvalo-usadlíci. Čiže karavany obkolesené kochlíkami nádherných kvetín, ludkovia v erárnej kuchyni v domácich papučkách a deti šantiace na priedomí karavanov. Dosť by ma zaujímali príbehy ľudkov v takejto kolónii. Hodili sme pár viet s výrastkami, ktorí sa hneď privalili a spovedali. S mierne natvrdlého puberťáka vypadlo v závere, že túži byť morským biológom, tak ho miláčik povzbudil (až som sa divila, kde nechal svoj jemný cynizmus). Prvý krát sme zamkli kemper van na noc.

20. 4. 2009

Catlins na konci sveta

Severná časť južnej časti Južného ostrova (North Southland) smerom na Catlins... sa krajinka zas a znova menila. Neviem, mala som fakt pocit, že NZ je rozmanitý a nie až tak podobný SR ako nám vraveli – ovce síce všade, ale aj palmy, úžasné prasličky, obrovské juky, lamy, uškatce, tučniaky, veľké sopečné pohoria, tyrkýsové jazierka a rieky... za oknom našej oranžovej Duny sa to menilo.

View New Zealand in a larger map

Večer keď sme dorazili na Catlins, Curio Bay (najjužnejšie miesto výpravy a možno v živote...), zapojili sme sa do „honu na tučniaka“. Horda foto-chtivých turistov a jeden drobček na pláži, ktorá pozostávala z petrifikovaného porastu (na pobrežných skalách boli odtlačky 3-horných rastlín).
From 2009 03 dovolenka\Catlins Curio Bay

Kemp v Curio Bay patril k tým naj čo do polohy. Naše „parkovacie miesto“ bolo na trávnatom útese medzi mega-jukami a pod nami sa lámali vlny na skalách. Večer hučalo more a bláznili sa padajúce hviezdy južnej oblohy – nám ignorantom bol jasný len južný kríž (aj to si len my myslíme, že to bolo on).
From 2009 03 dovolenka\Catlins Curio Bay

Pri pive a zaspatom synovi sme sa tešili a pokecávali so susedom. Túto noc to bol mladý Nemec, z ktorého skromne vyliezlo, že počas jeho 4.pobytu v Nepále (otec tam pracuje, tak tam už vlastné pobýval medzi miestnymi) sa rozhodol, že je v cca polovičke cesty a teda omrkne NZ. V lietadle ho napadlo, že pôjde bicyklom, tak šiel. Po kempe sa bežne premávali uškatce – pri príjazde nás upútala oranžová značka na túto tému.
From 2009 03 dovolenka\Catlins Curio Bay

Ono totiž tieto vodné levy (see lions v Angl.) vedia byť dosť naštvatí keď ich niekto vyruší z ich lenivej letargie a kľudne zaútočia. Osobitne sú citliví keď im odrežú únikovú cestu k moru z pláže, kde sa večer a ráno sa radi bláznili. Ráno po blbnutí, kým nebolo príliš horko sa odvážny mlaďas vyplahočil kopček až na hornú časť kempu nad pláž a tam sa zvalil do trávy.
From 2009 03 dovolenka\Catlins Curio Bay

Pôsobil ako veľké, chlpaté hovienko – úžasní lenivci sú to. Takže k nim väčšina človekov pristupuje s rešpektom, predsa len sú to vcelku rozmerné a ťažké hoviadka. Toto však nebola celkom pravda o našom synovi. Keď sa uškatec ležérne vynoril z mora a dospeláci úctivo cúvali, náš nahý Bambul, dôležito pobehujúci s lopatkou v ruke sa vôbec netváril, že chce opustiť SVOJE teritórium plážových mláčok. Uškatca – čo je ozaj vcelku objemné hoviadko – si Marek vôbec nevšímal. Usúdili sme, že môže ísť do tuhého, zakročili sme a stiahli sme sa aj s nešťastným metúcim sa dieťaťom.

Ráno sme sledovali aj hrádky skupinky najmenších delfínov na svete (a najohrozenejších) a miestny sympatický tatino usopleného chlápätka nám poradil nádhernú zapadnutú pláž, ktorú máme po ceste. Ešte foto zálivov a neskutočných morských rias a fičíme ďalej.
From 2009 03 dovolenka\Catlins Curio Bay

Neodpustili sme si dobrú kávičku a ľahký obed v Niagara Falls u pani, čo vraj vymenila ruch mesta za miestu riť (pardón) a zhodli sme sa s milým, že na servírovaní a množstve zeleniny bolo cítiť ako teta vie ulahodiť fajnovejším jazýčkom. Naviac príjemné prostredie, záhradka s lamami .... a hnusnými všadeprítomnými pieskovými muškami (send flies).



Surat Bay, stále na Cattlinsoch, ďalšia dlhokánska skoro prázdna pláž....teda až na voľne pohodené chlpaté mega-hovienka: „Toto tu nie je uškatec, to asi bude nejaké vyplavené drevo“... bol, aj hento, aj tamto.... ale dosť nás ignorovali.
Šli sme cestami-necestami, farmičky, nádherné výhľady na more a pláže – proste slnečný gýč.
From 2009 03 dovolenka\Catlins Surat Bay

Na Catlinsoch sme boli total 4 dni. Miestni vravia, že max. 4 dni po sebe neprší a my sme to úplne vymákli. Chceli sme vidieť ešte kolónu tučniakov, romantický maják na Nugger Pointe a čojaviem čo, ale Bambul začal byť nevrlý, tak hľadáme najbližší kemping.

18. 4. 2009

Auckland – Christchurch – Jazero Tekapo – Mt. Cook, jazero Wanaka – Lumsden


View New Zealand in a larger map

Auckland – base-camp u Stanky a Polka. Ozaj pomohli – info a idey kam-kedy-ako, zohnanie a zlacnenie vozidla, campingové drobnosti, výbava do zimy (našťastie sme nepotrebovali)...

Milý domček s hamokom medzi madarinkovníkom a limetovníkom – vraj to už ani nezberajú, po 3 mesiacoch sa im exotické ovocie prejedlo...

Christchurch – len tranzit – nás víta „príjemných plus 4“ s dažďom ...naša letná dovolenka začína. Och ako dobre, že to bol len test zotrvačnosti – zvyšok sme mali úplne luxusné, takmer stále slnečné a teplé počko. Samozrejme „noci byli chladné, to abych si vzal teplé prádlo“ ako pravil Limonádový Joe a rána v camper van tiež. Pri kupovaní prvých potravinových zásob, kým ja som nas...ato riešila metúceho sa os...atého Mareka (úvodná cestovateľská hnačka), miláčik si koketuje s miestnou pokladníčkou! „Je mi to fuk – nech si flirtí, ale ja tu mam unavené a durch potentené dieťa, do šľaka čo teraz rieši“. Vysvitlo, že to bola kočka z Trenčína, čo má malé dieťa, vydala sa tu, študuje popri práci a pozýva nás k nim na večer. Žiaľ nešli sme, ďakujeme! Ešte pred tým sme zažili kultúrny šok, keď nás zo shopping-mall-u o 18.10 vyhodili, že zatvárajú. Dojedali sme v aute za prudkého lejaku tak, že malý už vzadu spal a my sme sa krčili na predných sedadlách, ja na detskej sedačke s volantom pri kolenách. Vyzimení a jemne povedané zaskočení sme si „oslavne“ otvorili fľašku červeného. Chutila dosť hnusne...
From 2009 03 dovolenka\Christchurch

Rano sa nastastie zacalo vycasovat, a kym sme odisli sa aspon Marek zabaval na detskom ihrisku

Jazero Tekapo – po príchode sme vyrazili na prechádzku po okolí smerom k milému kostolíku na brehu jazera. Ešte bolo chladnejšie a Mareka v nosičke dosť prefúkalo. Následoval kašel a smoklenie. Miestny aquapark sme odignorovali – kúpania sme z hotelov v BKK a KL mali dosť a ešte si to do decembra užijeme.


Mt Cook – uff, nádherná lokalita kempu – jeden z top 3 na našej ceste. Kemp s bazálnou výbavou, čo v tomto prípade znamenalo WC a studená voda (bez sprchy, kuchynky atď.), prevádzkovaný DOC (Department of Conservation – niečo ako naša Správa chránených území). Ale kemp rovno pod ľadovcom a keďže sme zažili úplne jasnú noc, na úvod boli mrte hviezd a potom sa vrchol ľadovca začal osvetľovať ako sa vynáral spoza protiľahlej hory mesiac.
From 2009 03 dovolenka\Mt Cook

Tento deň sa tiež zapíše do análov ako „Deň kedy sa Marek začal báť všetkého čo lieta (okrem lietadiel)“. Náš malý „prírodný živel“, čo sa asi najlepšie cíti v hektične hyper-marketov, chytal paniku keď sa okolo neho čokoľvek obšmietlo a bzučalo to. Vreštal, pišťal a nadskakoval, pričom sa ozlomkrky dral do jediného útulku bezpečia v tomto hrozivom svete: „Autoooo“. Psychologické ťahy zafungovali – vybavili sme ho odstrašujúcim gestom a hrozivým: „Bazzä“, čo je jeho jazykom: „Buzz away!“ aneb „Odbzuč!“. Používa to doteraz.
From 2009 03 dovolenka\Mt Cook


Jo a ešte sme si pred tým na olivovom oleji a našom rozheglanom autovom variči robili čerstvého lososa (pozdravujem bývalého šéfa – Pali mysleli sme na ťa). Dooosť dobré.

Toho lososa sme kúpili na farme pri tyrkysovo zelenej riečke s výhľadom na Mt Cook, ktorej pokojný chod mierne narúšali len Japonskí zájazdoví turisti, ktorí si (tak ako my) zakúpili od farmárov rybie žrádlo a nadšene sa fotili pri mrskajúcich budúcich večeriach.

Mt Cook sme išli na druhý deň omrknúť kúsok zbližša. Výstup na túto najvyššiu horu v regióne Austrália a Oceánia je údajne technicky dosť náročný, takže Sir Edmund Hillary (jeden z NZ mega hrdinov, popri všetkých hráčoch rugby tímu All Blacks) mal kde trénovať. My sme si spravili veľmi príjemnú 2,5 hod prechádzku s parádnymi výhľadmi končiacu pri jazere s ľadovcovými kryhami a hordou znudených teenagerov, ktorí hádzali po kryhách kamienky. Prvý krát sme si overili, že južné slnko je prudké, takže sme – najmä malého – riadne mazali. Proste dobytok vyprdel ozónové diery...

Od susedov z väčšieho karavanu – Izraelsko – Panamský párik s 1 dieťaťom o čosi starším od nášho a druhým v čakaní – sme sa dozvedeli, že nie je samozrejmosťou super fungujúce vozidlo. Ich vleklé problémy značne ničili pôžitok z cesty - napr. hneď pri preberaní zistili, že im nefunguje radiaca páka a keď reklamovali, tak im poradili, že majú karavan odviezť do servisu.

Jazero Wanaka – cez obrázkovú krajinu sme žiaľ len prefičali, bokom nechali Queenstown – preslávené mesto outdoor športov a na chvíľu sa doslova zakvasili k jazeru.

Atmosféra klasicky dovolenková s kiwiovským hippie šmrncom„bufet-kamienková pláž-BBQ-bosonohé otužilé deti-prítulní psy“. Nám stačilo, že krpec v pohodičke pospal a my sme na pickniových stoličkách čumiac na vodu a čvachtajúcich sa miestnych popíjali kávu s výhľadom na zasnežené hory.

Lumsden – mesto, ktoré vôbec nestojí za spomenutie, ale my sme si ho dobájili. Z Wanaky sme sa presúvali na juh južného ostrova – Catlins. Keďže sme s malým robili len výnimočne viac ako 3 hod cesty v aute a snažili sa deň poprelýnať zábavkami, „prišlo to na nás“ v diere zvanej Lumsden, v campingu Poukauwa. Pred tým ako sme si zvolili toto nocľažisko, skúšali sme Bed and Breakfast, ktorý nás z cesty upútal. Farmársky domček by Mareka určite zaujal, ale aj keď bolo hladkanie oviec a naháňanie sliepok v cene, za EUR 100 na noc a izbu si musel zájsť chuť. Inak naše bežné nocľažné sa pohybovalo medzi 16 NZD a 42 NZD (čiže deleno 2,4 je prepočet na EUR).
Takže Lumsden camping, ktorý prevádzkoval potetovaný otec s dcérou (hoci miláčika napadali rôzne iné vzťahové konštelácie našich hostiteľov), asi z Indie (a možno - ako sa vyjadril ďalší ubytovaný „Cikán je to“). Okrem nás sa na tomto prapodivnom mieste ocitli 2 páry – starší český pár, ktorým došiel benzín (nestretli sme ich veľa počas cesty, Slováka žiadneho) a mladí Briti. Camping bol vyčančaný – v kúpeľni umelé kvety, sošky mačičiek a bábik, v kuchyni koberec – taká domácka atmosféra. A keďže sme mali s miláčikom spoločenskú náladu – jediní na okolí – tak sme si večer pri vínečku SMSkovali s Kačou doma a vymýšľali hororové scény. Kolorit nám napomáhal: mesiac svietil ako divoký a mal byť v splne (lenže na juhu to bolo naopak, takže cúval), po okolí boli opustené karavany polo-zarastené trávou, prvý z 3 domčekov (asi na prenajímanie) sa volal Lumsden-jail, bábiky sa tak divne ksichtili (mne vôbec bábiky nerobia dobre) a domáci sa tam len tak mihli ako tiene, potom zaliezli do svojho karavanu...
From 2009 03 dovolenka\Wanaka and road

Prežili sme, druhý deň úvod cesty vyzeral ako americký ďaleký západ – prériová krajinka, mestá o pár 100 ľuďoch s domami s priečelým a „saloonovými“ dverami. Prechádzali sme aj svetoznámym Gore – vstúpte si do svedomia, ak ste o tom ešte nepočuli, je totiž „Svetovým hlavným mestom lovenia hnedých pstruhov“ (World capital of Brown Trout Fishing). Žiaľ tesne sme zmeškali významnú udalosť, v meste sa konalo aj „Stretnutie pri príležitosti 50 výročia priateľov parných kosačiek“. Dosť sa o tejto udalosti rozpísal aj „Southern Times“, hoci titulku v ten deň spravil svetový pokles cien hovädzieho mäsa.

16. 4. 2009

Bezny den uplne nezvycajne

Takze po kratkom odboceni, sa vraciame naspat zapiskom z cesty po krajine nielen tam dole, ale este o trosku dalej - pre tych co prave zacali citat, Novom Zelande.

Ako sme cestovali:

Vďaka tipu od Stanky a výdatného i-prieskumu miláčika sme si našli optimálny spôsob prepravy. Marek ho nazval: „auto – oioi“, čo znamená oranžový camper van. Taká väčšia dodávka s automatickou prevodovkou a vysokým sedadlom vodiča, takže som si aj ja trúfla.

From 2009 03 dovolenka\Mt Cook


Toto sa stalo naším náhradným domovom na 3 týždne. Každý podvečer sme zaparkovali v jednom z x NZ campingov. Veľmi chválime cestovateľskú infraštruktúru – hustota siete kempingov, vybavenie, informácie – proste zabezpečili hladké cestovanie. Zadná časť auta sa každý večer prerábala na spoločnú posteľ. Bolo to super s drobučkými ťažkosťami, ktoré patria k veci:

- prvý týždeň som sa pravidelne menila na jemne hysterickú fúriu, ktorá vyhadzuje bez rozmyslu veci v zúfalej snahe nájsť tu Marekovu ponožku, tu hubku na umytie riadu, tu mapu, kontakt, mobil... často sa tieto veci našli spolu na mieste značne nelogickom

- ráno sme s marekom prvú pol-3/4 hod strávili kreslením slniečok, slonov, domov ai. na orosené okná auta v nádeji, že oddialime jeho potrebu vypelešiť sa spod relatívne teplej pokrývky do chladného rána. Keby sme mali o „kus“ väčšie kempingové auto, tak môžem ráno pripravovať raňajky v teple a krpca nejako zabaviť vo vnútri. Takto sme naťahovali gumáky, čistili mokré šmykľavky a trampolíny (častá a skvelá výbava niektorých kempingov) drkotajúc zubami lebo naše štístko už potrebovalo spaľovať energiu

From 2009 03 dovolenka\Christchurch


- auto sa ku koncu cesty zmenilo na hnojník... stravovanie počas cesty, snaha po separácii odpadu, smradík zakotúľaných ponožiek, kopce piesku z topánok, ulovených kamienkov, drievok a posteľné prádlo, ktoré nevoňalo najčerstvejšou čistotou ani v úvode chytalo prapodivnú farbu a dodatočný odór ... no nejachajme to tak

- my sme sa menili na pupienkových, sírou a všakovako ovenčených drsňákov. Pupienky a škrabance na ich okolí spôsobili verné spoločníčky pieskové muchy – hmyz, čo štípe za bieleho horúceho dňa a pláž je obľúbeným pôsobiskom, hoci aj pod Mt Cookom sa našli. Ani v noci si nedajú šlofíka a Polkom odporúčaná technika: „ šak zapnite baterku a vyzabíjajte ich...“ so spiacim dieťaťom skrátka nebola optimálna a radšej sme sa nechali ohlodávať. Nevyprateľný pach síry bol zase z prameňov okolo Rotoury na Severnom ostrove. Náš malý traveler bol označený pár modrinami zo štverania naviac.

From 2009 03 dovolenka\Tongariro


O našom vzťahu ku camper vanu Dune (firma Spaceship, od ktorej sme mali prenajaté vozidlo, má každé auto pomenované) najlepšie svedčí Marekov postoj: kedykoľvek na ceste bolo niečo strašidelné (napr. včely) alebo bol unavený, tak sa dožadoval auta. Ešte 2 týždne po dovolenke, už v BKK, keď mu je ťažko, hľadá útočisko, kde by sme sa pritúlili (napr. po tom, čo mu zakážem trieskať do klávesnice môjho nb), tak volá svoje: „Auto auto oioi“


Ako cca vyzeral náš deň:

Prvý sa, ako inak, budil náš syn. Neviem presne kedy ale skôr ako mi to bolo príjemné. Slnko ešte nerozohrievalo, okolité karavany zväčša v hlbokom tichu. Potom nasledovalo spomínané kreslenie na okná, neskôr pobehovanie v gumákoch (rosa) po kempingu a príprava na raňajšie rituály. Raňajky, upratanie spálne a jej premena na kočovný voz, sprcha (v rôznom poradí s rôznymi rolami a aktérmi s postupne akcelerujúcou nevôľou Mareka k očiste).

Keď bol kemp pekne situovaný – pláž, farma s ovcami a prasiatkom, výnimočná trampolína, uškatce, delfíny alebo čosi iné na obdivovanie, tak sme zakvasili dlhšie, väčšinou sme vyrážali medzi 10-11. Doobeda sme najčastejšie ešte vymysleli nejakú kratšiu aktivitu, aby bolo dieťa happy. Okolo 12-14 sme vyrážali smerom k destinácii toho dňa, pričom Marek také 2 hod počas cesty pospal. Okolo 15-16 sme boli na mieste, ktoré sme na ten deň chceli vidieť. Niekedy sme ešte potom dali kúsok cesty na miesto nocľahu, aby sme sa priblížili ďalšiemu vytipovanému cieľu.

From 2009 03 dovolenka\Albert Tasman and road


Do kempingov sme sa snažili doraziť tak, aby si krpec mohol ešte pobehať kým o 8-9 pôjde spať. Pred tým večera a čarovná premena vozidla na noc. Kým som mareka uspávala, milý rozložil stolík, stoličky, pripravil pivká na večernú session. Dojedanie, popíjanie a čumákovanie na južnú oblohu, prípadne pokecávanie s meniacimi sa susedmi.

15. 4. 2009

Prerušujeme reportovanie o NZ dovolenke aktualitou z Thajska – mokrý Songkran a červení vs. žltí:

Keďže ste sa niektorí strachovali, tak tu je pár horúcich noviniek.
Máme za sebou prvý a asi najdôležitejší Thajský sviatok a prvý, údajne za posledných pár rokov najprudší, politicko-občiansky stret. Prežili sme bez skriveného vlásku, nakoľko sme sa vykvasili na nádherný ostrov Koh Chang (po naššsky Sloní Ostrov) cca 6 hod od BKK (Bangkok).

V Thaisku oslavujú 4 nové roky – „náš“, čínsky a 2 Thaiské. 2 preto, lebo sú 2 základné ročné obdobia, čiže 1. Songkran keď začína obdobie dažďov a 2. (zabudla som, ale do jesene si to doštudujemJ) keď dažde končia. Rok tu píšu 2552, ale zmena roka sa deje vtedy keď naša. Takže 3 dňový Thajský nový rok Songkran tentoraz oživil nie len míting Ázijských lídrov (nie nadlho), ale aj 20 dní trvajúce „hrátky“ medzi klasickými rivalmi žltými a červenými tričkami.

Songkran je skoro ako naša veľká noc s mega-oblievačkou. Rozdiel je hlavne v tom, že tu sa oblievajú všetci - ženy tu cudne nestoja a netvária sa, že ako sú „oooch potešené“ priazni priožratých šibačov. A tiež v tom, že tu je teplo, tak sa to zvrháva. Ľudia sú vyzbrojení detskými vodnými pištoľami, vedrami, hadicami s tečúcou vodou atd. Odstreľujú najčastejšie z hlavnej cesty na okolo-idúce otvorené malé nákladiačiky plne naložené vodou „ozbrojenými“ strelcami, alebo stoja na tých autách a mieria na tých z ulice... Do vody tiež niekedy primiešavajú kriedu, takže sú aj zmaľovaní. Ak cudzinca tak počastujú, má sa im poďakovať, lebo je to veľká pocta....nás s Marekom šetrili, ale pár krát sa nám ušlo, takže „budem celý rok krásna, svieža a vrtká“ (to po našom...).

O ostrove Koh Chang a ako sme trávili sviatky kúpaním sa so slonmi a počúvaním storiek Welsh-ského rozprávača, ktorý je v Thaisku už 8 rokov neskôr. Teraz poviem pár slov o politike.

Žltí – PAD – People´s Alliance for Democracy, viac doprava, viac pro-monarchistickí, aspoň tak tvrdia. Červení – DAAD – Democratic Alliance Against Dictatorship, doľava, chudobnejší a vidiek, ale tiež si vážia kráľa, nakoľko ten tu má veľký rešpekt, urážka je trestný čin. Okrem žltých a červených, zdá sa, že sa rodí ďalšia farba – modrá – údajne sú to takí, ktorí si radi buchnú do oboch.

Žltí podporujú súčasnú vládu premiéra Abehita a za červenými stojí preslávený korupčný ex-premiér Taksin, ktorý vlastní „takmer všetko“ v Thaisku: „7-11 – Taksinove, vidíš tamten hotel – vlastník je Taksin, hentá dopravná spoločnosť...“. Keďže je na neho vydaný zatykač, zdržiava sa a užíva si svoje majetky asi v Arabských Emirátoch. Údajne celá táto „akcia“ mala Taksinovi zabezpečiť návrat do Thaiska a k moci. Predstavoval si to tak, že cez chaos v BKK, rozšíri chaos v celej krajine až vládnuci budú musieť odstúpiť a kráľ vyhlási výnimočný stav. Lídri červených sú vraj Taksinove figúrky, pričom posledný červený premiér sa vtipne preslávil tým, že si počas premiérovania ponechal ešte svoje pôvodné zamestnanie. Každý týždeň si poctivo prišiel „odkrútiť svoju šichtu“ ako televízny kuchár. Kresla ho najmä za toto zbavil súd a situáciu vyšperkovali žltí, ktorí v roku 2008 preslávili Bangkokské letisko tým, že v ňom uviazlo pár desiatok tisíc dovolenkujúcich cudzincov. Po rozhodnutiach súdu a prebehnutí pro taksinovských poslancov na druhú (žltú) stranu začali, bez volieb začali vládnuť žltí. Preto červení teraz kričia, že terajšia vláda došla k moci nezákonne. Ono to je ešte omnoho komplikovanejšie, ale komu sa to chce písať, že áno, a vlečie sa to už pekných pár rokov.

Našťastie tieto Thaiské strety sa zatiaľ vyznačovali pre mňa až nepochopiteľnou mierumilovnosťou. Martin ma ešte pred odchodom ubezpečoval: „Neboj, sú to budhisti, protestujú v pokoji“. A hoci tentoraz to bolo o 2 mŕtvych, niekoľkých desiatkach zranených a dokonca použití plynových cisterien v meste ako hroziacej rozbušky, aj tak tvrdím, že za daných okolností by to v našich zemepisných šírkach vyzeralo inak.

Keď sme odchádzali z mesta sviatkovať na ostrov, tak už pár dní blbli. Začali taxikári uzatvorením jedného z dôležitých uzlov mesta - Victory Monumentu – pozerali sme s Marekom na červené davy z nadzemného metra, keď sme sa vracali domov z návštevy a Martin sa o nás bál z kancelárie. Blokáda sa ukázala ako nie celkom dobrý ťah, nakoľko červení tým naštvali ľudí, ktorí sa už tešili na Songkran. Potom sa červeným podaril lahodný kúsok – davy sa vlúpali do letoviska Pataya, kde si práve Čínsky a Vietnamský premiéri solili polievku. Bezpečnostné zložky tu majú povesť mierne vláčnych bambulov. Svoje údajne zohral aj fakt, že típek zodpovedný za bezpečnosť Asean summitu je známy svojimi (skrytými?) sympatiami voči červeným. Povrávalo sa, že šéfovia armády aj polície to ťahajú so vzbúrencami.

Skrátka bolo to 1:1, pričom ten bod červených znamenal riadnu medzinárodnú blamáž. Dotlačili to do hot news. S napätím sa čakalo, čo bude ďalej. Premiér Abehit mal pár dobrých vyjadrení, ale jeho image Oxfordského intelektuála, ktorý síce vie distinguovane rečniť, ale nie riešiť sa mala ďalší deň zmeniť. Abehit sa obkolesil krízovým poradným štábom zrejme ľudí, ktorým mohol veriť a pritvrdili. Podarilo sa im roztrhnúť červeň a hoci na začiatku armáda používala výlučne slepé náboje a veľmi mäkké ťahy, rozohnili sa aj oni. Červení to totiž prepískli, uniesli desiatky autobusov, ktorými nie len blokovali, ale rútili sa proti vojakom. Okrem toho napadli auto premiéra a vážne doráňali jeho generálneho sekretára. Vrchol, pre ktorý aj zvyšok obyčajných ľudí v BKK začal jednoznačne odsudzovať protesty, bolo keď červení rozmiestnili cisterny s tekutým plynom tesne k obydliam, čím ich fakticky používali ako potenciálne rozbušky a ľudí ako rukojemníkov. Toto už bolo silné kafe a označovalo sa to za terorizmus.

Pro-vládnym sa teda podarilo nastoliť pokoj v BKK po 20 dňoch (predĺžili sviatok, nech sú ľudia radi a užijú si oblievačky aj v hlavnom meste). Lídri červených vyzvali svojich stúpencov, aby „nateraz“ končili, pričom „boj za demokraciu nekončí“ a vzdali sa polícii. Hrozí im až 7,5 roka.

Náš uhol je teda až na prvých pár dní „zo zákopov“ nádherného ostrova, od prečítaných miestnych novín a debát z lokálnymi. Väčšina tých, s ktorými sme hovorili podporujú žltých, lebo „Taksin je mega-korupčný hajzlík“. Dobrým príkladom je „privatizácia“ telekomunikácii. Najprv zmenili zákon tak, aby mohli privatizovať aj zahraničné firmy. Následne 49 percent akcií telekomunikácií posunul Taksin manželke za 1 Bath za akciu aby ich táto následne cez firmu na Kaymanských ostrovoch predala Singapurským telekomunikáciam za 37 Bathov za akciu. Peniaze isli na „roddiný“ účet na Kaymanských ostrovoch takže nielen že okradli štát, ale ani z tej zlodejiny neplatili dane. V porovnaní s tým sú aj naši privatizéri úplní lúzri.

Na druhej strane sa vie, že ani žltí nie sú čistí, teda kradnú obe strany. Ono to tu je súťasťou kultúry nakoľko, kto nekradne, okráda rodinu. Okrem toho, frakcii červených údajne ozaj ide o sociálnu spravodlivosť, ktorú vládnuca žltá zanedbáva ... Hej hej, aj nám to niečo pripomenulo... Neustále porovnávame miestnu politiku s tak dôverne známou situáciou „modrá je dobrá“ vs. Super-populizmus Slovenskej domoviny. A potom sa tu nemáme cítiť ako doma. Čo však oceňujem je kultivovaný pokoj premiéra, keď sa vyjadroval k rozdivočeným aktuálnostiam. Po potlačené protestov povedal, že žiadna strana nevyhrala, ale prehrala celá krajina. A prisľúbil intenzívny dialóg so všetkými stranami o sociálnych problémoch. Dokázal by toto Fico? On zase neštudoval na Oxforde ale na slovutnej Právnickej Fakulte UK. (Danka, funí – dopisuje to absolvent slovutnej Prírodovedeckej Fakulty)
A tiež prístup „bezpečnostných zložiek“. Nevideli sme jediné „tak si ešte kopnem do tohto štrajkujúceho, veď narušuje poriadok a aj si to zaslúži“. Dokonca ani keď im išlo „o kejhák“...

foto nemáme, ale odporúčame:
Fotoblog Honzu Beranka
The Nation
Bangkok Post

7. 4. 2009

Konečne tam dole a ešte o trochu ďalej

NZ – dovolenka. Jeeee:

- krajina, ktorej najväčším environmentálnym problémom sú kravské (a ovčie) prdy. Je to fakt zlé (veľké emisie metánu výrazne prispievajúce ku klimatickým zmenám), ale necítiť to



- tiež krajina, v ktorej ďalším značným enviro problémom sú „cizácke“ zvieratá – tie ktoré boli necitlivo prepravené na tento vtedy ešte panenský ostrov a ktoré narušili rovnováhu endemických druhov. Medzi takéto patria zajace, oposumy, ... údajne nenávisť voči oposumom je aj medzi niektorými environmentalistami taká, že demonštratívne nosia ich kožušiny a jeden zelený poslanec má kreslo v parlamente vystlaté oposumím kožuchom.

From 2009 03 dovolenka\Onemana and road


- aj tu sa jazdí na „zlej strane“ cesty (aj v Thai a Malajzii)

- a kopec ďalších vecí je tu naopak – vraj po spláchnutí sa vír v záchode točí inak ako na severnej pologuli (tak toto som – sama neviem prečo – nepozrela, hoci vraj Bart Simpson o overenie tejto informácie mal eminentný záujem), samozrejme nočná obloha je iná (nie že by som na toto bola veľká expertka, ale aj voľným okom laika je to jasné), slnko ide opačným smerom (tak toto som síce pred tým tušila a počula, ale je to fakt haluz, na ktorú som si poriadne nezvykla)... a čo som vôbec nevedela, že tam u nich sa mesiac mení opačne. Takže to naše „D“ ako „dorastá“ a „C“ ako „cúva“ proste nefunguje.

From 2009 03 dovolenka\Catlins Surat Bay


- prvý rozdiel bol hneď v lietadle – steward v Malajzských aerolíniách, ktoré si zakladajú na pohostinnosti (inak fakt dobré jedlo) nás sprevádzal asi takto: „Dámy a páni je nám nesmiernym potešením privítať vás na palube, celá posádka dúfa, že sa budete cítiť príjemne, o čo sa budeme zo všetkých síl snažiť...“
Steward v NZ aerol.: „ Ok kamoši, tak vás vítam v mene najlepšej posádky na svete, konkrétne tam vpredu vidíte Judy – moju bývalú frajerku, v strede Emily – moju súčasnú frajerku a vzadu Bety – moju budúcu.“

From 2009 03 dovolenka\Catlins Surat Bay


- mojím najväčším sklamaním bolo, že tu majú pavúky. Bez srandy – žila som v predstave, že sa na tento protinožný ostrov proste nepreplavili....

Zajtra viac o nasom beznom, vlastne uplne nezvycajnom, dni.

Bangkok a Kuala Lumpur – hopsanie po Azii

Prvé dojmy z BKK (letiskovy kod Bangkoku):

Šak toto ani nie je Ázia ako ju poznám – Dílí, Teherán a tak. Je tu čistejšie a voňavejšie než som čakala, v parkoch sa nechodí po tráve a nefajčí, ulice sú zametené, burka nie je potrebná, mini aj tielkový top je ok. Všetci hladkajú Mareka, tak ma napadlo, že budem účtovať – típek na ulici so slonom predával pre obludku nie lacné pochúťky, aby si ho záujemcovia mohli pohladiť... tak ma to inšpirovalo. Inak na to ako malý hltal všetky obrázky slonov v ďalekej domovine, toho skutočného zobral bez mihnutia brvy takmer ako samozrejmosť – čakali sme výskanie.

Ubytko sme našli, myslím, že budeme spokojní.

V piatok sme si teda odlozili cast veci v kancelarii, v sobotu zbalili zvysne a vyrazili na Zeland.

From 2009 03 dovolenka\odlet bangkok


Na letisku v Bangkoku si Marek promtne nasiel kamarata, ktory s nami cestoval do Kuala Lumpuru. Nastastie pocas letu obaja uspesne zaspali. Letisko a odlet ok, tesne pred boardingom sa náš veľký malý chlapec vypýtal na veľkú potrebu. Nadšená pokrokom v tejto oblasti schytila som ho ako krehučký porcelán a utekám s ním k najbližšiemu WC: „Vydrrrrž!“ Skoro vydržal, len milý kúpil taký nový typ plienok, ktoré sa navliekajú ako nohavičky. Keď sa tento typ plienok vyzlieka aj s kúskom hovienka v nich, rozotrie sa toto po celej dĺžke stehienka. Teda aspoň nám v tomto prípade sa. Milý spred ženskej toalety nervózne prešľapujúc informuje o stave boardingu, ja umývam polo-nahé dieťa v malinkom umývadle. Podarilo sa, stihli sme. Môj pocit, že aj hygiena je zachovaná bol po pár minútach jemne otrasený. Malý už veselo pobehoval s Ázijským kamarátom, ktorý vyzeral ako roztomilý mimo-zenšťan keď pri podrobnejšej inšpekcii ušného boltca ... bolo tam! Drobný hovienkový projektil si kvasil na pravom ušku.



„Malaysia – Truly Asia“ – reklamný turistický slogan. Hm, aj tam je na prvý mrk dosť čisto a dosť luxusne... asi sú vo svete „rôzne Ázie“... Ksichtíky, ľudské farebno však ozaj reprezentuje rôzne kúty Ázie – indické sárí, štýlovo zahalené moslimky, rozmanito vyšikmené oči - snáď sa aj v BKK naučím lepšie rozoznávať tvary, farby a odtiene Ázie. Inak príklad zahalenej odvážlivkyne – celá v tmavo-hnedom, šatka, dlhé háby ako sa patrí a na prsiach výrazný nápis : „I am free, make a move on me“

From 2009 03 dovolenka\Kuala Lumpur


Atrakcie nám nevyšli – Petronas Towers kedysi najvyššia veža s výhľadom chcela rezerváciu deň dopredu, čiže odstáť rad o 7.30 ráno; park v okolí dažďového pralesa si užil marekovu únavu a my sme prchali prvým taxíkom uložiť vresklúňa do hotela. Jedine china-town sme prešli, úspešne a spokojne sa najedli v odvážnej vývarovni (na rodičov s dieťaťom...:-)

From 2009 03 dovolenka\Kuala Lumpur


V najväčšom hice v parku začala marekova obsesia kanálmi – „bum-bum“, čo znamená prejsť každým vo výhľade a skúsiť, či sa dá na ňom zhúpnuť a pohrkať. Neboli v tieni. Keď som ho konečne dostala pod striešku, naďabil na nás Bangladéšsky mladík: „Where are you from? Cestujem zo Singapuru a nemám na cestu domov. Ale nežobrem, ponúkam šaty – značkové z mojej vlastnej továrne...“ – prchli sme.

Dômyselný systém koľajnicovej prepravy v KL pozostáva zo 4 liniek, vzájomne nekompatibilných – iné lístky, iné zástavky... cestovateľky priateľské, pričom tu ich na rozdiel od BKK vlastní všetky štát (nie 4 odlišné spoločnosti), čiže systém je o to nelogickejší.



Zajtra zopar faktov o nasej hlavnej destinacii.

Malý úvod do nového cestovania...

Naša 3-členka sa vybrala na cesty:
Schwechat – Bangkok (Thajsko) – Kuala lumpur (Malajzia) – Aucland (Nový Zéland) – Christchurch (NZ) – NZ kadetade (prevažne o tom bude teraz blog) – späť Kuala Lumpur – Bangkok.


View Larger Map


O Thajsku toho bude asi viac, keďže sme po dovolenke na NZ v tejto krajinke „uviazli“ do decembra. Medzi-zástavka v BKK (Bankok) bola teda o hľadaní ubytovania a zhodení väčšiny bagáže. Kuala Lumpur bola nútená mini-zástavka – tak to skrátka letecky vyšlo.

Hneď úvodom „disklejmer“: na rozdiel od iných našich cestovateľských blogov (a možno na rozdiel od niektorých ďaleko-budúcich :-), tento je o cestovaní s dieťaťom. Nie len, ale dosť. Proste 20 + mesačný bambulo nám poznačil a trošku poprevracal destináciu, plánovanie, užívanie, smerovanie... skrátka asi tak všetko čo sa cestovania týka. Namiesto zaujímavých, trošku na hrane bezpečnosti štvrtí vyhľadávame detské ihriská, namiesto sekcie „nočný život“ pozeráme ktoré ubytko bude čo najpohodlnejšie pre malého, namiesto skúšania pouličných kuchýň kupujeme hygienicky bezpečné veci, namiesto „poďme čo to dá, nech vidíme a zažijeme čo najviac“ cestujeme tak, aby nemrnčal, namiesto môjho obľúbeného „proste idem do neznáma spoznávať okolie“ musím dosť presne vedieť kde, na ako dlho a mať všetko potrebné vždy so sebou. Proste nedá sa len tak si poblúdiť. Keď píšem „potrebné so sebou“, tak je to: pitie, jedlo, x vecí na prebalenie, aktuálne hračky, plienku na cucanie, náhradné šaty, šaty keby bolo príliš teplo, keby sa ochladilo, krém proti spáleniu ... a ešte vždy niečo dôležité zabudnem: „Mama, šašl...., up..., pún...“ (to sa môj syn dožaduje lopatky (shovel), pohára (cup), lyžičky (spoon) – musí byť jeho obľúbená biela s fialovým držaním.

Tiež som si uvedomila, že cestovanie s dieťaťom ma trošku oberá o interakciu s ľuďmi – moje večné pozorovanie miestnych a kde sa dá dozvedanie sa z prvej ruky o situácii, živote, politike atď. Toto mi teraz moc nejde. Namiesto toho rozcitlivelá a hrdá sledujem zas a znova čo moja ratolesť zase vymýšľa. Aj fotenie je o tom...

A to ani nehovorím, že som sa stala tieňom svojho syna. Nie tak dávno som v niektorých krajinách budila istú dávku pozornosti. Ja vieeeem, nemám to brať osobne, belošky o čo belšie a blonďavejšie sú na tom všetky tak. Niektorým to prekáža, niektoré na tom fičia. Pokiaľ to nepresahovalo isté medze (sem-tam v Mexiko city a sem-tam v Káhire), tak som sa na tom bavila a brala to v rámci kultúrnych rozdielov. Každopádne teraz som luft: „oooo bejbííí...“. A je po zvyšovaní seba-vedomia...

From 2009 03 dovolenka\Mt Cook


A to je len úvod, nevyhnem sa počas celého cestovania informáciám typu:
- ako zvládol jet-leg lepšie ako my
- ako a kde sme mali hovienko až ... na ušku, autosedačke...
- aké náladičky kde prevažovali a čo sme s nimi urobili, nevedeli urobiť
- že sa komplet premočil už pri vstupe do letištnej haly vo Swechate
Ale, z mne nie úplne pochopiteľných dôvodov, si tento typ cestovania neuveriteľne užívam a nemenila by som. A myslím, že ani miláčik, hoci je to niekedy trošku zaberačka – ustrážiť, upokojiť, uspokojiť, zabaviť, byť stále k dispozícii a reagovať stále a znova na: „mamáááá, tatááá“. Asi to je pre nás teraz to pravé.

Zajtra zavítame na chvíľu do Bangkoku a Kuala Lumpuru cestou na Zeland...