Schwechat – Bangkok (Thajsko) – Kuala lumpur (Malajzia) – Aucland (Nový Zéland) – Christchurch (NZ) – NZ kadetade (prevažne o tom bude teraz blog) – späť Kuala Lumpur – Bangkok.
View Larger Map
O Thajsku toho bude asi viac, keďže sme po dovolenke na NZ v tejto krajinke „uviazli“ do decembra. Medzi-zástavka v BKK (Bankok) bola teda o hľadaní ubytovania a zhodení väčšiny bagáže. Kuala Lumpur bola nútená mini-zástavka – tak to skrátka letecky vyšlo.
Hneď úvodom „disklejmer“: na rozdiel od iných našich cestovateľských blogov (a možno na rozdiel od niektorých ďaleko-budúcich :-), tento je o cestovaní s dieťaťom. Nie len, ale dosť. Proste 20 + mesačný bambulo nám poznačil a trošku poprevracal destináciu, plánovanie, užívanie, smerovanie... skrátka asi tak všetko čo sa cestovania týka. Namiesto zaujímavých, trošku na hrane bezpečnosti štvrtí vyhľadávame detské ihriská, namiesto sekcie „nočný život“ pozeráme ktoré ubytko bude čo najpohodlnejšie pre malého, namiesto skúšania pouličných kuchýň kupujeme hygienicky bezpečné veci, namiesto „poďme čo to dá, nech vidíme a zažijeme čo najviac“ cestujeme tak, aby nemrnčal, namiesto môjho obľúbeného „proste idem do neznáma spoznávať okolie“ musím dosť presne vedieť kde, na ako dlho a mať všetko potrebné vždy so sebou. Proste nedá sa len tak si poblúdiť. Keď píšem „potrebné so sebou“, tak je to: pitie, jedlo, x vecí na prebalenie, aktuálne hračky, plienku na cucanie, náhradné šaty, šaty keby bolo príliš teplo, keby sa ochladilo, krém proti spáleniu ... a ešte vždy niečo dôležité zabudnem: „Mama, šašl...., up..., pún...“ (to sa môj syn dožaduje lopatky (shovel), pohára (cup), lyžičky (spoon) – musí byť jeho obľúbená biela s fialovým držaním.
Tiež som si uvedomila, že cestovanie s dieťaťom ma trošku oberá o interakciu s ľuďmi – moje večné pozorovanie miestnych a kde sa dá dozvedanie sa z prvej ruky o situácii, živote, politike atď. Toto mi teraz moc nejde. Namiesto toho rozcitlivelá a hrdá sledujem zas a znova čo moja ratolesť zase vymýšľa. Aj fotenie je o tom...
A to ani nehovorím, že som sa stala tieňom svojho syna. Nie tak dávno som v niektorých krajinách budila istú dávku pozornosti. Ja vieeeem, nemám to brať osobne, belošky o čo belšie a blonďavejšie sú na tom všetky tak. Niektorým to prekáža, niektoré na tom fičia. Pokiaľ to nepresahovalo isté medze (sem-tam v Mexiko city a sem-tam v Káhire), tak som sa na tom bavila a brala to v rámci kultúrnych rozdielov. Každopádne teraz som luft: „oooo bejbííí...“. A je po zvyšovaní seba-vedomia...
 |
| From 2009 03 dovolenka\Mt Cook |
A to je len úvod, nevyhnem sa počas celého cestovania informáciám typu:
- ako zvládol jet-leg lepšie ako my
- ako a kde sme mali hovienko až ... na ušku, autosedačke...
- aké náladičky kde prevažovali a čo sme s nimi urobili, nevedeli urobiť
- že sa komplet premočil už pri vstupe do letištnej haly vo Swechate
Ale, z mne nie úplne pochopiteľných dôvodov, si tento typ cestovania neuveriteľne užívam a nemenila by som. A myslím, že ani miláčik, hoci je to niekedy trošku zaberačka – ustrážiť, upokojiť, uspokojiť, zabaviť, byť stále k dispozícii a reagovať stále a znova na: „mamáááá, tatááá“. Asi to je pre nás teraz to pravé.
Zajtra zavítame na chvíľu do Bangkoku a Kuala Lumpuru cestou na Zeland...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára