Khao Yai I.

From Khao Yai I.

Posledný weekend výjazd z „home base“ Bangkok. Konečne hory a nie len tak hocijaké – UNCESCO rezervácia, najväčšia v juhovýchodnej ázii. Nádych – čerstvo, osviežujúco; výdych – jeej ideme aj na túry.
Štvrtok poobede – Martin si spravil predĺžený víkend – vyrážame v nejakej fungl novej striebornej toyote (dik za upgrade pozicovna nemenovanej firmy). Našťastie sme ju pripoistili: „600 Bth naviac nám zachránilo 7.5 tisíca“ Hlásil milý keď ju bol v pondelok vrátiť, hoci sme si neboli vedomí žiadnej kolízie... Ale to preskakujem pár fajných dní.

Cesta tam (a vlastnej aj späť) prebehla v ťažkej pohode. Z BKK to trvá len čosi okolo 2 hodín, poslednú časť sme išli cez „oblasti kde pečú malé prasiatka“ a naše prasiatko väčšinu cesty spalo. Milý slintal. Zrejme zaháňajúc slinky na kus bravčovinky - vkuse sa pýtal: „Predávajú tu ovocie, zastavíme?“ Keď som mu štvrtý krát povedala, že on veľa ovocia neje, doma máme plnú chladničku a vôbec, je mi to jedno, tak sa vyhecoval. Zastavili sme pri jednom z mrtí pouličných mini-trhov a milý sa dal oťukávať pomelo. Náš ovocný expert sa neskôr priznal, že ho pani predavačka zrušila - oťukáva sa tekvica a nie pomelo...
Keď sme už pri tom ovocí, spali sme v Apple campe – v príjemnej chatke asi 500 m od vstupu do národného parku. V ten večer sme už veľa neporiešili, najedli sme sa v stejkovej reštike po tom, čo malý chytil asi 40 min záchvat vresku, cez ktorý som s ním hluchla v kabínke auta nech neohluchne aj okolie. Dôvod tentoraz – drzí to rodičia – nástojili, aby bol na prednom sedadle auta pripútaný (výnimočne tam pár km sedel spolu so mnou).

From Khao Yai I.

Drobná odbočka - pripravujeme Mareka na Slovenskú realitu, ale neviem, či ho svojou úprimnosťou v predstihu neodradíme: „Na Slovensku budeš sedieť v aute v takej super sedačke a pozerať von z okna...“ snažíme sa... alebo „V Bratislave bude zima, takže v noci budeš spať v tomto parádnom pyžamku“ (a nie nahý ako zvykneš aj pobehovať po byte...) „a budeš nosiť ponožky – to sa dáva na nohu pod topánku, aha takto...“ - „ja to nechcem, chcem svoje krokodýly“ dožaduje sa namiesto toho jedinej obuvi, ktorú tu celé mesiace mal na nohe.
Ale sú aj pozitívne asociácie: „In Slovakia lots of totojos“, čiže „veľa jahôd“. Vysvetlenie: cez skype mu raz babi Soňa ukazovala jahodu. Potom sme pár krát naďabili na toto - pre Thajsko - exotické ovocie, napr. polovička jahody na kúsku torty. Ale jahoda zostáva zviazaná so Slovenskom. Hm, dorazíme v pólke decembra, že by sme úbohých starých rodičov vyšikovali ako Marušku v 12 mesiačikoch jahody hľadať...?
Jablká sú tu podobná exotika. Vysvetľovali sme mu ako cca vzniká jeho obľúbený jablkový džús a tiež, že s babi Ivou a didom Marošom sme také robili a zase budeme ... in Slovakia...
Najnovšie začal pri pohľadne na gytaru spievať Slovenské ľudové „Tancuj tancuj“ a tak, pričom sa teší, že „Dido Henry guitar, singing“.
Takže snažíme sa umocňovať to pozitívne, lebo asi mu bude za pár vecami smutnejšie.

From Khao Yai I.

Späť, ráno v Khao Yai – no ráno ako ráno – sme sa vypravili do džungle. Pri bráne národného parku sme bez mihnutia brvou platili Thajské vstupné, čo nám za 2 dni ušetrilo asi 1000 Bth. Cez park vedie super asfaltka, takže autá švihajú jedna radosť. Asfaltku oživujú nápisy: „Cobras crossing“ (prechod pre kobry) alebo samozrejme „Elefants crossing“, čo milý z šoférskeho hľadiska zhodnotil: „To prvé horšie vidíš, ale do toho druhého by bolo nepríjemnejšie naraziť.“
O opiciach, čo očumujú okoloidúce autá, naťahujú packy za almužnami a vyškierajú sa ani nehovorím: "To okno by som radšej privrel" upozoťňuje miláčik, keď makak takmer nazíza do kabínky, kým ja sa snažím uloviť foto hodné ocenenia. Marek sa skoro pocikal od smiechu.

Thajské poňatie NP sa ukázalo napr. v preplnených stanovacích táboroch a la Senecké jazerá v hyper sezóne s dobrým počasím; alebo v množstve stánkov, jedální a piknikujúcich miestnych s ich večnými zagumičkovanými igelitkami. Nákuk do skupiniek 4 farebných odpadových košov snažiacich sa o separáciu naznačil márnosť tejto snahy a naprosté nepochopenie konceptu. Hm aspoň snaha. Na druhej strane je otázne, či thajský koncept ochrany 3. stupňa nie je úprimnejší a efektívnejší ako ten náš. Malinkú časť územia národného parku sprístupnili a maximálne spohodlnili pre masy. Zvyšok je nedotknuté tabu. Už z chodníčkov, po ktorých sme my išli, bola zrejmá bezzásahovosť. Inak spohodlnenie neznamena hotely, v parku su len bungalovy a kempy spravy parku.
V info centre sme zneisteli a ja zosmutnela: „Ale, ja som fakt chcela ísť na serióznu prechádzku do džungle – keď už nie túru kvôli krpcovi“ vŕzgam po tom, čo nám pohľad na skupinky cudzincov v „plnej poľnej“ (teda džungľovnej) naznačoval, že sme výlet podcenili. Pani informačná nás trošku upokojila, že trackové sandále sú dostatočné, ale musíme mať dlhé nohavice a návleky proti pijaviciam, ktoré u nich dostaneme kúpiť.
Ok, nebudem zachádzať do podrobností, len si dovolím nazvať vodopád, ku ktorému sme sa vybrali „štekličkový vodopád“... My s návlekami a serióznym výrazom v tvári, okolo nás Thajky cupitajú v drevákoch na štekliach a flitrových rifľových kraťáskoch. Istou satisfakciou nám bolo, že štekličky cupitali len po prvý vodopád, tam si lofli a v hlučnom a košatom hlúčik kamarátov sa nadlábli.

From Khao Yai I.

Naša drsňácka outdoorová rodinka si prešla celý 3 hodinový trečík, pričom zábavné momentky tvorili najmä tie s divokými džungľovými zviermi. Teda, vlastne pomyselnými zvermi:
Hneď ako sa štekličkové davy odpojili a my osameli v džungli, narazili sme na sloní výkal. Teda nenarazili, ale takmer sa v ňom rozmázli:
„Podľa mňa to je dosť čerstvé“ a hneď ako som to vyhlásila z húštiny sa vydralo slonie „Uuuuh“. Takto to znie celkom dobrodružne, ale vlastne miláčik si ani jedno poriadne nevšimol (čo nechápem, lebo obe boli dosť zjavné!). To mu však nezabránilo, aby po cca 40 minútach a pár sto metroch jediných pocestných na tejto štreke strašil: „Slon šiel pred nami po tejto cestičke tak maximálne 7 minút pred nami“.
Pre istotu sme však vymýšľali plán úniku:
„Ja by som asi odhodila najprv batoh. Keby ďalej fičal za nami, tak Mareka“. Tým ale som myslela, že pobežíme ako návnada, aby dal malému pokoj. Druhý plán:
„Asi by sme sa ho zbavili tým, že sa spustíme po jednej zo strmších, úzkych cestičiek k vode – tam sa ťažko dostane. Tak ako nám radili vtedy v Indii“ (to som ešte nevedela, že vo vode plávu krokodýly). Vlastne jeden a aj to nie povodny druh.
Miláčik na môj brilantný plán: „A čo keby tak slon rútiaci sa z toho kopca nepribrzdil – písali by o nás „Privalil ich padajúci slon“...“
„No a tigre?“ v parku je ich síce len asi 250 a slonov 10-krát toľko, ale plán treba mať. Uzavreli sme to konštatovaním, že – podobne ako slovenské medvede – thajské slony a tigre sa netúžia s nami zoznamovať a bude stačiť, ked budeme hluční. Čo zvládame...
K tomu sme spontánne začali spievať: „My sme smelí vojaci, šable flinty máááme.... slonov sa my nebojíme, tigre ľahko vyplašíme...“