22. 12. 2009

Aktuálne kontrasty aneb - Preruším Bangkok Bratislavou

Takže vraj mám napísať, ako si zvykáme – hlavne krpčok – na návrat z tropického raja... Hm, tak jo... Mám?

From Aktuálne BA


Do riti, veď je tu kosa ako sviňa! Dnes to bol pre nás 45 stupňový rozdiel oproti minulému týždňu! Toto ťukám a rozcitlivelo sa dívam na také tie fešné omaľovánky ako v Mrazíkovi na okne, ale tam romantika končí! Rukavice – palčiaky mu padajú a prstové obúvam tak 10 min – čiapky, pančuchy a futrované gate... Neviem všetky tie kúsky odevu obhospodárovať! Okrem toho naobliekaný váži aspoň o 2 kg viac, čiže nosím 16 kilovú, ťažko uchopiteľnú guľu. Ako sa to dá zvládnuť s viac ako jedným závislým človiečikom netuším. Dnes, keď sa mi naštvatý, že sa nevie zohnúť po padnutú rukavicu druhý krát hodil na Obchodnej, som ho schytila a utekajúc na trolej vytratila mobil. Ešteže ho nejaká milá „Pani Paulínka“ pre mňa zachránila...
Pančušky som nikdy nenosila, ale tak som sfajnovela, že teraz hej – abo že by bola fakt taká zima? Ale malému sa to páči:
„Mama, ded legs (jeho verzia na „červené nohy“) – like a lady in airplane“ rozlúštenie: Pobavili ho moje červené pančušky, ktoré mu pripomenuli letušku z Austrian, ktorými sme sem leteli.

From Aktuálne BA


Naše predvianočie je spolu s návratom poznačené rozpadávajúcou sa domácnosťou, rozhrdzaveným autom, niekoľkými liebesbriefmi zo sociálky a zo zdravotky, čo treba vybaviť, a chladničkou, čo fičí na rovnakú teplotu ako to čudo vonku.
Auto: „Fasa, lepšie by som spravil, keby som ho nechal odstavené pod oknom“ smúti milý, že Róland Mafo (tak sa volá náš sekáčový mafiánsky čierny, sekáčovy ford focus) dopadol v babičkinej garáži prabiedne. Som zvedavá ako pocestujeme na lyže.
Joj možno nijako, lebo aj tam je problém – ešte v lete kamoška vybavila cez limbu. Mali sme ísť: 16 ks dospelých, 8 ks detí a 3 psy. Novinka z dneška: „Cez Limbu som sa dozvedela, že ten prenajímateľ sa mi neozýva, lebo prachy spreneveril a chata je zatvorená. Ešteže sme sa tam celá kolóna netrepali a napadlo ma cinknúť“ zvestuje kamoška ďalšiu jóbovku.
Chladnička bude hádam ok: „Páničko, ale to vám dojdeme až po sviatkoch – viete teraz riešime tých čo im to celkom vybuchlo“ – celkom rozumne...
Aj môj parádny punkový opasok kúpený v Bankogskom MBK sa pos... Našťastie pán Brašnár z Vysokej mi za neuveriteľné 1 Euro vymení pracku!

From Aktuálne BA


Ale to pindám stále ja. Trošku o malom. Prvé 3 noci sa budil o cca 2hej: „I go home to Bangkok. I miss Bangkok!“ smútil malý bambulín. Ďalšia fáza býva tesne po 5tej „ráno“...! Tma, radiátory nám z neznámeho dôvodu teplom ledva šepkali a ja v sebe dolujem teplé slová pre nášho malého hrdinu typu: „Ale rovno pod oknom máme detské ihrisko – uvidíš ako super!“ (teraz tam ledva páchne živá noha, ale neva)
Ale spoločenský život sa nám vylepšil. Milý bol pozdraviť „svoju krčmu“ ešte v deň príletu a aj deň potom a aj... Ale nie, ten tretí som vyrazila so svojimi zase ja a dopadla som nevalne... Aligátor do druhej, domov som nedopajdala zrovna rovno, ale najlepšie ma čakalo v predsieni. Štukám kľúčikmi – nie kvôli netriezvosti, ale kamoši čo u nás bývali dali spraviť nové kľúče, sú ešte nevyjazdené a svoje neviem nájsť – a zrazu sa dvere otvárajú: „Mama home“ otvára ich malá rozospatá postavička v pyžamku (inak aj to bol boj, lebo „doma v BKK“ spal zásadne nahý). Bývame na prízemí. Už zamykáme...!

Takže toto je „aktuálne o nás“. Viac už nepíšem, kým zas nebude o čom... Zato nechám dobehnúť náš Thajský blog. Ešte v ňom bude: rôzne kúsky Bangkoku, druh thajsky novy rok (Loy Kratong) a náš výlet do Laosu. Na zohriatie – krásne sviatky!
No a foto - nech kontrastujú, tiež by mohli zohriať. Sú ešte z našich zážitkov, prevážne druhá návšteva ostrova Slonov (Koh Chang) aj s kamošmi...

BKK začína, keď my končíme...

... teda skončili sme...

Bangkok. Zvláštna vec – toto mesto mi asi ozaj prirástlo k srdcu... Podobne ako Bagdad, New York a Banská Bystrica – každé z mojich zastavení akosi ladí s inou fázou môjho života. So všetkými to bol neopakovateľný a dosť intímny vzťah. Uff a ako odlišný....
(Inak ten Bagdad som doplnila až na miláčikov hec - znie to ako riadna snobáreň, ale tá Bystrička tak echt vyniká ...:-)

From BKK začína, keď my končíme...


„Vieš čo, milý, ten Bangkok vyzerá zo strechy nášho domu ako celkom vibrujúce nočné party mesto“ prišla som po asi 7 mesiacoch s týmto zase raz vele-bystrím pozorovaním. Tak mi to nejak doplo, keď som sa zo strešnej verandy rozhliadala po rozžiarených lákadlách dookola podo mnou. To tie fázy života – kým v New Yorku som využívala každú skulinku, aby som bola súčasťou toho vir-varu, tu si tai-chím medzi večne rozkvitnutými ... pri strešnom bazéne s prízvukom usadeného luxusíku. Hm. Začína mi ale už trocha chýbať občas sa poriadne vyvenčiť a privoňať si k lákadlám. Šak aj to bude, len asi už nie tu, v Bangkoku.
K nočnému životu (resp. k tomu, čo málo o ňom viem) ešte:
„My asi ani neuvidíme Bangkokské vychytené štvrte, pussy shooting banana a tak...“ miláčik hrdinsky zakrýva sklamanie.
„Šak choď“ vyháňam ho, ako starostlivá a dôverujúca partnerka.
„Ale keď tam ide singel chlap, tak je ťažké presvedčiť, že som tam len z čistej ľudskej zvedavosti. Všetci si myslia, že mi ide o viac“.

(Inak odkedy som toto písala, tak už tam booool! Sľúbil, že popíše autentické zážitky s Bharmskou kráskou s prasačím noštekom. To som zvedavá, či sa k tomu dokope...Mne už povedal...:-)

From BKK začína, keď my končíme...


Asi má pravdu, rada by som išla, ale zvykanie krpca na nočný dozor, iný ako náš, sme zanedbali. Aspoň nebudeme páchať nič protizákonné. Nočných podnikov tohto rázu je tu habadej, hoci sex za odplatu a všetky jeho vetvy sú zakázané. To však neznamená, že sa podniky krčia niekde v ilegálnom prestrojení – názvy „Bunny House“ alebo „Special Thai masage plus“ nenechávajú na pochybách. Ak sa polícia rozhodne robiť raziu, pekne slušne prevádzkarov upozorní, oni všetko na povrchu upracú a po razii sa fičí ďalej. Nedivila by som sa, keby polícii účtovali ušlý zisk.

Denný Bangkok máme viac zmáknutý. A tým nemyslím, že vieme ktoré detské ihrisko je ako neudržiavané alebo o koľkej otvárajú to dobré mega-akvárko, či detské múzeum. Snažili sme sa brouzdať rôznymi štvrťami tohto mesta a zažívať ich jedinečnosť. Jeden z prvých blogov, čo som začala písať sa volá „Prvé navštívené štvrte v BKK“, ale tam to zostalo. Teraz už môžem písať „Jedny z posledných ...v BKK“, aj tak to nie som schopná dokončiť. Keď mi na niečom záleží, tak to neviem prežuť a s ľahkosťou vypľuť. A nostalgia, čo nás s miláčikom začla prepadávať to neuľahčuje:
„Sranda, tu v susedstve nás pozná ďaleko viac ľudí, než doma okolo Palisád“ konštatuje milý a ja dodávama, že pravdepodobne vďaka krpcovi, hoci hlavne to vypovedá o hravej spontánnosti miestnych. Neviem, koľko si z tohto bude pamätať Marek, zrejme v tej zážitkovej rovine veľa nie. Nádejám sa, že kdesi „v kostiach“ si týchto pár mesiacov odnáša. A ja mu/nám chcem nafotiť všetky drobné zákutia nášho Bangkokského susedstva.

From BKK začína, keď my končíme...


Čo sa mňa týka, okrem vzťahov k mestu a susedstvu, vzťahy s ľuďmi som tu nadväzovala podľa kritéria: matky resp. nanies detí v Marekovom veku. Nejako som nemala až takú potrebu na relatívne krátky čas rozhadzovať iné siete než tie v „playgroups“. Aj tak lúčenie s niektorými ženskými mojej krvnej skupiny bude ťažké: „Tak pa, asi sa už nikdy neuvidíme“. Ooo, končím túto melodrámu. Ale keď... aj návšteva našej obľúbenej kaviarne „Fish and Cat place“, ktorá bola s bazénom jediným útočiskom v drsnejších úvodných mesiacoch oťukávania, už prináša vzdychy .

Nechce sa mi opakovať moju klasickú chybu, takže bez veľkého žutia začínam chrliť kúsky Bangkoku. Bude to akási mozaika „nášho Bangkoku“ – prežitky, štvrte, miesta, ktoré sme zakúsili. Rôzna dĺžka, rôzna chronológia...vlastne ešte neviem ako to bude. Proste: dana, marek, martin – Bangkok v 2009...: (vid dalej)

14. 12. 2009

Khao Yai II.

Kúsok ďalej pozdĺž rieky zisťujeme, že tým smerom únik do bezpečia nebude podľa nápisu: „No swim – crocodiles“. Pocestní, ktorých sme míňali a vzájomne sa strašili divočinou nás upozornili, že na protiľahlom brehu sa na slnku jeden vyhrieva: „Keď sa tu už nemôžme kúpať, aspoň uvidíme krokoša navoľno“ teším sa. Malý zo zvera teda vo vytržení nebol asi nechápal, čo z toho tak narobíme – veď pred pár týždňami videl na farme krokodýlov mrte a z väčšej blízkosti. Potom sme dostali od milého naordinované (jeho super obľúbené...) chipsy, lebo veď „...treba doplniť soľ...“ hm... Načež som si chcela umyť ruky. Miláčik s nadšením: „Kde je foťák, cvaknem ťa!“ Paráda, vyčajne si musím vyprosíkať každú fotku, ale keď si môj milujúci partner myslí, že príde nejaká action – napr. moja ruka zacvaknutá v tlame – tak je pripravený. Sklamala som ho a vytiahla vlhké utierky...

From khao Yai II.


Inak hovoriac o krokodýloch a rúčkach v tlame, pri raňajkách Marek pobehoval okolo fontány v kempe, kde sme boli ubytovaní. V nej a umelom kanáliku, ktorý ju obkolesoval, plávali ryby – tak ako takmer všade v Thajsku. Malému tam pár krát padla lopta a kde-tu sa letmo omočil. Až neskôr mi pani šéfka ukázala tzv. „krokodýliu rybu“, ktorá tak aj vyzerala. Dlhý nos a svižnosť dravca. Pýtam sa: „No a táto ryba by tak ohryzkala, alebo riadne hryzla?“ Odpoveď neskôr, ale našťastie nie neskoro: „Poriadne hryzla“.
Takže ani krokodýlia ryba ani krokodýl nás nedostali. Plávanie vo vodopáde sa tentoraz žiaľ nekonalo - Marek v tom mal jasno: „No baby swim in waterfall its crocodile in there“

Ten deň na obed sme zalomené dieťa uložili k rieke a ja som tam schytala prvý cuc-flek v živote od pijavice. Hlavne, že som mala drsňácke návleky, prisala sa do ruky. Keď sa malý zobudil, ešte mrk na ďalší vodopád, nakŕmenie mierne vyšinutej srnky a do kempu. Večer sme sa stretli s Plyom – Martinovým kolegom, jeho frajerkou, ktorej prezývka je nejaká variácia na tému tuk-tuk (niečo ako tik-tuk, tuk-tik či tak nejak) a ešte pár ľuďmi. Príjemný večer s pár milými thajskými črtami.

From khao Yai II.


Tak napríklad:
Jedlo sme v sáčkoch ponakupovali a zagumičkované priniesli hostitelom, ktorí to pekne naservírovali a uvarili 4 tony ryže. Táborák sme robili v zátiší pod papajovníkmi a tvoril ho kovový kýbel nacpaný uhlím. Zasnene sme sa dívali na také pole neorané obrúbené chalupami (lokalita je vychyteným víkendovým odfrknutím bohatších) s povzdychmi Bangkokských miestnych: „Aaach ako je tu pokojne a ticho“. No hej bolo, ale priznám sa práve to miesto ma nijako nemotivovalo na upreté pohľady a romantické vzdychy – taký nejaký zabordelený kúsok, kde ešte nestihli postaviť kondá, rezorty a diaľnicu. No a zaklincovala to debata, čo sa jemne obtierala o politikum. Hovorím jemne a ešte jemnejšie o tom budem písať – skôr asi záujemcom povieme osobne. Stačí hádam keď poviem, že Thajsko má super najtvrdšie zákony na ochranu Jeho veličenstva a jeho Jeho cti; „ohovárači“ a napr. ich web stránky sú tu zablokované; absolútna väčšina miestnych Ho a nie len pre tie zákony, zbožňuje a zbožťuje; a ten večer sme sedeli so synovcom ministra zahraničných vecí, veľmi loajálneho Mu.

Na druhý deň sme si privstali, lebo zvery sa dá stretnúť hlavne počas svitu a mrku. Svit to teda nebol, kým sme sa vykvedlali dobre pieklo, ale náš osobný sprievodca s menom japonskej meny bol skvelý. Nevedela som sa vynadívať s akou ľahkosťou a istotou sa Yen pohybuje po džungli, kliesni nám cestu svojou mačetou a dokáže čítať jemné náznaky:
„Vidíte tie pazúry, tu sa asi 150 kg medveď snažil dostať do tej dutiny pre med“ alebo „Tak toto je šakalie“ ukazuje na chlpaté stredne veľké bobky „asi mal srnčie“. Po pár krokoch sa zastavil, načúval a aj mne sa zdalo, že pár štekov počujem. Počas kliesnenia cestičku jemne upravoval a čistil – odhadzoval veľké pne alebo zobral pár kúskov odpadkov.

From khao Yai II.



Najčastejšie nám ukazoval slonie chodníčky: „Tadeto šli nie viac ako 24 hodinami“ a rôzne nádherné stromy. Park je plný banyanov, ktoré sú jedny z najkrajších chrámov aké som kedy videla. Obrovské s členitými vejárovitými telami, u ktorých neviem či je to ešte koreň alebo už kmeň, dovolia slnku a kadejakému inému životu vnikať, prenikať a spolu sa hrajú. Najväčší mal tuším 350 rokov. Okrem toho – úplne odlišné – vznešene rovné kaučukovníky: „To je kusisko drevnej hmoty“ ozval sa utajený lesník v miláčikovi. A ešte škoricovníky a také stromy, z ktorých sa robí parfém (thajsky nevieme, Yen angličtinu len lámal...). Yen usekol drobný kúsok kôry a zapálil – voňalo to ako vonné paličky, čo tu obšťastňujú všetky thajské domy duchov (a nie len).

Keď sme vykukli z húštiny, čakala nás lúka dosť nepodobná našim domáckym. Kvety sa tam nechytali a hrubočizná tráva nás pokryla. Na lúke kus nižšie bolo jazierko na zvieraciu re-hydratáciu. Povyše si ešte liznú soli, aby doplnili minerály. Toto lizovisko vyzerá ako malý lom, kde je odkrytá tehlovo-červená pôda a keď sme sa zblízka prizreli, bola pokrytá drobnými bielo-priesvitnými guličkami soli. No a pokrytá tiež sloními odtlačkami. Jej zabudla som spomenúť jediné zviera, ktoré sme ten deň videli. Hneď ako sme sa z cesty vnorili do džungle, ohlušil na vreskot. Popredierali sme sa k vysokánskym stromom – opičom ihrisku s húpačkami, preliezkami – kde nám zahrala divadielko 4 členka gibonov.
Pred tým ako sme sa s Yenom rozlúčili, tak nám s hrdosťou ukázal svoju fotku v uniforme: „Me – official for 35 years – forestry“. Takže sme sa dozvedeli, že robil vysokého úradníka v „Štátnych lesoch“ a len 2 roky dozadu sa utiahol a vytešuje sa z tejto krásnej outdoorovej roboty.

13. 12. 2009

Khao Yai I.

From Khao Yai I.


Posledný weekend výjazd z „home base“ Bangkok. Konečne hory a nie len tak hocijaké – UNCESCO rezervácia, najväčšia v juhovýchodnej ázii. Nádych – čerstvo, osviežujúco; výdych – jeej ideme aj na túry.
Štvrtok poobede – Martin si spravil predĺžený víkend – vyrážame v nejakej fungl novej striebornej toyote (dik za upgrade pozicovna nemenovanej firmy). Našťastie sme ju pripoistili: „600 Bth naviac nám zachránilo 7.5 tisíca“ Hlásil milý keď ju bol v pondelok vrátiť, hoci sme si neboli vedomí žiadnej kolízie... Ale to preskakujem pár fajných dní.

Cesta tam (a vlastnej aj späť) prebehla v ťažkej pohode. Z BKK to trvá len čosi okolo 2 hodín, poslednú časť sme išli cez „oblasti kde pečú malé prasiatka“ a naše prasiatko väčšinu cesty spalo. Milý slintal. Zrejme zaháňajúc slinky na kus bravčovinky - vkuse sa pýtal: „Predávajú tu ovocie, zastavíme?“ Keď som mu štvrtý krát povedala, že on veľa ovocia neje, doma máme plnú chladničku a vôbec, je mi to jedno, tak sa vyhecoval. Zastavili sme pri jednom z mrtí pouličných mini-trhov a milý sa dal oťukávať pomelo. Náš ovocný expert sa neskôr priznal, že ho pani predavačka zrušila - oťukáva sa tekvica a nie pomelo...
Keď sme už pri tom ovocí, spali sme v Apple campe – v príjemnej chatke asi 500 m od vstupu do národného parku. V ten večer sme už veľa neporiešili, najedli sme sa v stejkovej reštike po tom, čo malý chytil asi 40 min záchvat vresku, cez ktorý som s ním hluchla v kabínke auta nech neohluchne aj okolie. Dôvod tentoraz – drzí to rodičia – nástojili, aby bol na prednom sedadle auta pripútaný (výnimočne tam pár km sedel spolu so mnou).

From Khao Yai I.


Drobná odbočka - pripravujeme Mareka na Slovenskú realitu, ale neviem, či ho svojou úprimnosťou v predstihu neodradíme: „Na Slovensku budeš sedieť v aute v takej super sedačke a pozerať von z okna...“ snažíme sa... alebo „V Bratislave bude zima, takže v noci budeš spať v tomto parádnom pyžamku“ (a nie nahý ako zvykneš aj pobehovať po byte...) „a budeš nosiť ponožky – to sa dáva na nohu pod topánku, aha takto...“ - „ja to nechcem, chcem svoje krokodýly“ dožaduje sa namiesto toho jedinej obuvi, ktorú tu celé mesiace mal na nohe.
Ale sú aj pozitívne asociácie: „In Slovakia lots of totojos“, čiže „veľa jahôd“. Vysvetlenie: cez skype mu raz babi Soňa ukazovala jahodu. Potom sme pár krát naďabili na toto - pre Thajsko - exotické ovocie, napr. polovička jahody na kúsku torty. Ale jahoda zostáva zviazaná so Slovenskom. Hm, dorazíme v pólke decembra, že by sme úbohých starých rodičov vyšikovali ako Marušku v 12 mesiačikoch jahody hľadať...?
Jablká sú tu podobná exotika. Vysvetľovali sme mu ako cca vzniká jeho obľúbený jablkový džús a tiež, že s babi Ivou a didom Marošom sme také robili a zase budeme ... in Slovakia...
Najnovšie začal pri pohľadne na gytaru spievať Slovenské ľudové „Tancuj tancuj“ a tak, pričom sa teší, že „Dido Henry guitar, singing“.
Takže snažíme sa umocňovať to pozitívne, lebo asi mu bude za pár vecami smutnejšie.


From Khao Yai I.


Späť, ráno v Khao Yai – no ráno ako ráno – sme sa vypravili do džungle. Pri bráne národného parku sme bez mihnutia brvou platili Thajské vstupné, čo nám za 2 dni ušetrilo asi 1000 Bth. Cez park vedie super asfaltka, takže autá švihajú jedna radosť. Asfaltku oživujú nápisy: „Cobras crossing“ (prechod pre kobry) alebo samozrejme „Elefants crossing“, čo milý z šoférskeho hľadiska zhodnotil: „To prvé horšie vidíš, ale do toho druhého by bolo nepríjemnejšie naraziť.“
O opiciach, čo očumujú okoloidúce autá, naťahujú packy za almužnami a vyškierajú sa ani nehovorím: "To okno by som radšej privrel" upozoťňuje miláčik, keď makak takmer nazíza do kabínky, kým ja sa snažím uloviť foto hodné ocenenia. Marek sa skoro pocikal od smiechu.

Thajské poňatie NP sa ukázalo napr. v preplnených stanovacích táboroch a la Senecké jazerá v hyper sezóne s dobrým počasím; alebo v množstve stánkov, jedální a piknikujúcich miestnych s ich večnými zagumičkovanými igelitkami. Nákuk do skupiniek 4 farebných odpadových košov snažiacich sa o separáciu naznačil márnosť tejto snahy a naprosté nepochopenie konceptu. Hm aspoň snaha. Na druhej strane je otázne, či thajský koncept ochrany 3. stupňa nie je úprimnejší a efektívnejší ako ten náš. Malinkú časť územia národného parku sprístupnili a maximálne spohodlnili pre masy. Zvyšok je nedotknuté tabu. Už z chodníčkov, po ktorých sme my išli, bola zrejmá bezzásahovosť. Inak spohodlnenie neznamena hotely, v parku su len bungalovy a kempy spravy parku.
V info centre sme zneisteli a ja zosmutnela: „Ale, ja som fakt chcela ísť na serióznu prechádzku do džungle – keď už nie túru kvôli krpcovi“ vŕzgam po tom, čo nám pohľad na skupinky cudzincov v „plnej poľnej“ (teda džungľovnej) naznačoval, že sme výlet podcenili. Pani informačná nás trošku upokojila, že trackové sandále sú dostatočné, ale musíme mať dlhé nohavice a návleky proti pijaviciam, ktoré u nich dostaneme kúpiť.
Ok, nebudem zachádzať do podrobností, len si dovolím nazvať vodopád, ku ktorému sme sa vybrali „štekličkový vodopád“... My s návlekami a serióznym výrazom v tvári, okolo nás Thajky cupitajú v drevákoch na štekliach a flitrových rifľových kraťáskoch. Istou satisfakciou nám bolo, že štekličky cupitali len po prvý vodopád, tam si lofli a v hlučnom a košatom hlúčik kamarátov sa nadlábli.

From Khao Yai I.


Naša drsňácka outdoorová rodinka si prešla celý 3 hodinový trečík, pričom zábavné momentky tvorili najmä tie s divokými džungľovými zviermi. Teda, vlastne pomyselnými zvermi:
Hneď ako sa štekličkové davy odpojili a my osameli v džungli, narazili sme na sloní výkal. Teda nenarazili, ale takmer sa v ňom rozmázli:
„Podľa mňa to je dosť čerstvé“ a hneď ako som to vyhlásila z húštiny sa vydralo slonie „Uuuuh“. Takto to znie celkom dobrodružne, ale vlastne miláčik si ani jedno poriadne nevšimol (čo nechápem, lebo obe boli dosť zjavné!). To mu však nezabránilo, aby po cca 40 minútach a pár sto metroch jediných pocestných na tejto štreke strašil: „Slon šiel pred nami po tejto cestičke tak maximálne 7 minút pred nami“.
Pre istotu sme však vymýšľali plán úniku:
„Ja by som asi odhodila najprv batoh. Keby ďalej fičal za nami, tak Mareka“. Tým ale som myslela, že pobežíme ako návnada, aby dal malému pokoj. Druhý plán:
„Asi by sme sa ho zbavili tým, že sa spustíme po jednej zo strmších, úzkych cestičiek k vode – tam sa ťažko dostane. Tak ako nám radili vtedy v Indii“ (to som ešte nevedela, že vo vode plávu krokodýly). Vlastne jeden a aj to nie povodny druh.
Miláčik na môj brilantný plán: „A čo keby tak slon rútiaci sa z toho kopca nepribrzdil – písali by o nás „Privalil ich padajúci slon“...“
„No a tigre?“ v parku je ich síce len asi 250 a slonov 10-krát toľko, ale plán treba mať. Uzavreli sme to konštatovaním, že – podobne ako slovenské medvede – thajské slony a tigre sa netúžia s nami zoznamovať a bude stačiť, ked budeme hluční. Čo zvládame...
K tomu sme spontánne začali spievať: „My sme smelí vojaci, šable flinty máááme.... slonov sa my nebojíme, tigre ľahko vyplašíme...“

29. 11. 2009

Ko kret

Zase ostrov, hoci umelý – v 18 stor. vybudovali kanál, aby zjednodušili prepravu po rieke, čím ale odrezali niekoľko dedín kmeňa Mon. Spravili sme si taký jednodňový výbeh z BKK. No výbeh..., skôr výplav. Ostrov je vzdialený len 30 km od BKK, už v provincii Nothaburi. Cesta tam nám trvala asi 2,5 hod a bola o BTS vlaku, lodi, taxíku a ďalšej lodi. Cesta späť bola za necelú hodinku, asi polovicu peňazí a lodi plus taxíku. Malý bol našťastie skvelý, však si to nasledujúci deň zúčtoval a správal sa ako čert. V takto jedovité dni sa divím, že si trúfneme ísť s ním do rizika a vôbec niečo podnikať. Ale opláca sa.

From ko kret


Odbočka: Pred pár dňami som ho zobrala ku kaderníčke – sedel vedľa mňa na stoličke a celú dobu, čo sa venovala mojej hlave, si pokojne čítal knihu (ani som sa na neho nepozrela z obáv, že si to rozmyslí alebo že tam možno už ani nie je... vravela som si, že následky tohto počinu budem niesť až ostrihaná...). Tam to však neskončilo – po mojej paráde mu kaderníčka nasadila stolček na stoličku, náš malý sebavedomý VIP sa takto vysoko utrónil a blahosklonne sa nechal obskakovať dvoma kaderníčkami naraz... Všetko prebehlo v pohode.
Premostím späť, išli sme na celodňový výlet bez výhľadu na poobedňajšie leháro (čo sa nepáčilo ani nám - veď sa pripravujeme o chvíle drahocenného pokoja), ale Marek bol fajn.
Bolo poludnie, keď sme už hladní aj trocha utrmácaní dorazili na ostrov. Pozdĺž ostrova sa vlní chodník a trvá to len vyše 6 km obísť ho celý dookola. (Miláčik mi „len“ asi zmaže, lebo 14 kg živý balík dá zabrať). Cesta sa vedie okolo budhov, chrámov, lemujú ju stánky s lokálnymi (aj menej) vecičkami, prechádza okolo chatrčí na spadnutie aj spadnutých (zostali len dvere a pes) a tiež fešáckych domov s anglickým trávničkom – tých je ale o dosť menej. Kúskami ide cesta pozdĺž rieky, ale nakuknúť na Chao Pray-u sa dá len medzi domami, ktoré sú postavené na koloch prakticky hneď nad vodou, s peknými terasami, kopcom zelene, kvetov a keramiky. Keď sa cesta vnorí do vnútrozemia prechádza medzi plantážami banánovníkov, kokosových paliem a papajovníkov. „By ma zaujímalo, komu patria tie obrovské trsy banánov čo rastú rovno pri ceste? Kto skôr príde, ten skôr utrhne?“ vnášame do komunity kapitalisticko-anarchistickú víziu, lebo zatiaľ sú banány ešte zelené...

From ko kret


Ko Kret je celý bez dopravy, no teda tak sa píše. Autá tam fakt nejazdia, ale na miestami ledva metrovom chodníku sa vyhýbajú motorky, bicykle, stánky na kolesách a úbohí pešiaci, teda my. Pohľad na 13 roč. slečnu za kormidlom motorky, ktorá vyrazí z prudkej zákruty medzi domami nás rozrušil ešte kúsok viac.
Ko Kret sa hrdí keramikou – potomkovia kmeňa Mon, ktorý imigroval z Barmy stále vypekajú ohromné tehlové pece, do ktorých sa zmestí celý človek, aby tam naukladal výtvory. Musím povedať, že ma z tohto typu keramiky zaujali len veľké hrnčeky: „Sú štýlové, aspoň si pri káve spomenieme – sú miestne?“ pýtam sa predavačky, ktorá prikyvuje. Otočím hrnček a kukne na mňa zle zoškrabaná nálepka „IKEA“:-)
Po vylodení sa prehŕňame okolo stánkov s jedlom a kadečím zažívajúc prvé momentky turistického, ale tak príjemne ostrova.
O zažívaní... - chceli sme sa najesť v pokojnejšom prostredí, aby sme zvieratko vypustili do výbehu. Obzeráme domy, v ktorých sa – niekde na verande, niekde v útrobách interiéru – skrývajú reštiky. Jedna nás, ani neviem prečo, oslovila. Teda, asi to bude tým, že nás oslovil jej majiteľ:
„Hľadáte niečo? Môžem vám pomôcť?“ vcelku ojedinele dobrou angličtinou.
„Na to ti nenaletíme“ s ostrieľaným úškrnom si pomyslíme a nahlas vravíme, že sa chceme najesť.
„Tu hneď oproti“ ukazuje rukou, hoci je zjavné, že varí aj on a asi celkom dobre, keďže tam má dosť zákazníkov. Zneistíme a s komentárom „dobrý trik“ si vyzúvame topánky pred jeho rozľahlou drevenicou thajského štýlu. Ulovil nás rýchlo, ale sme mu vďační. Pokračovalo to asi takto:
„Ukážem vám menu“ a odvedie ma k naloženým tanierom vysvetľujúc čo je čo: „Môžete si dať som-tam alebo ťuk-ťak“ našťastie to prvé viem čo je, druhé vidím a chuťou sa nechám prekvapiť. Najedli sme sa výborne, cena za 1 jedlo 25 Bth (asi EUR 0,50). Mal tam plno a zákazníci sa stále točili. Niektoré veci servíroval na misky z banánových listov a vodu si zákazníci mohli nabrať zadarmo – škoda, že do plastu. Na požiadanie nám však dal plecháč. Jediné úskalie bolo, že dieťa sa ukladalo: „Milk, sleep“ dožadujúc sa svojho rituálu. Poprosili sme ochotného majiteľa. Nie len, že nám dovolil roztiahnuť deku v odľahlejšom kúte, ukecal nás, nech radšej ideme k nemu domov, lebo v reštike je dosť hluk.

From ko kret


Býval hneď vo vedľajšom dome. Dole schodmi, cez brvná, hore schodmi, prekročiť vysoký prah a sme v malinkej upratanej a veľmi jednoduchej kutici, z ktorej jedného dvero-okna sa vychádza na terasu rovno nad riekou. Izba je nahusto polepená plagátmi, takže miestne show-biz celebrity sa tlačia vedľa arogantne-povznesenej Paris Hilton. Malý zaspal aj napriek hučaniu lodí a ja s ním.
Na rozuzlenie sme sa pri odchode snažili dozvedieť viac:
„Toto je rodinný podnik, že?“ Dozvedeli sme sa, že tam ozaj robí celá rodina, aj strýko a teta a tá sympoška je jeho manželka a pomáha aj 6-ročná dcérka. Kým sa rozhovoril povypytoval sa na nás. Tak sme sa snažili pinknúť hovor zase späť na jeho story:
„Cez týždeň robím interiérový dizajn - moc to nevynáša, je to skôr také hoby – veľmi ma to baví“ reagoval udivene na to, že my cez víkend nepracujeme.
„Ale keď celá rodina jazdí každý deň v týždni do BKK robiť a cez víkend makáte v reštaurácii, nie je to dosť únavné?“
„Toto je tiež koníček, takto oddychujeme“ diví sa a mne to ani nepríde ako klišé, lebo je zjavné, že ich obsluha ozaj baví.
Keď sme mu chceli dať asi 100 Bth sprepitné – ako vďaku za uloženie dieťaťa a vôbec, tak to razantne odmietol. Nechceli sme ho uraziť, tak sme mu dali primerané sprepitné, ale aj to nám rezolútne zastrčil späť do vrecka batohu. Tak toto som v Thajsku ešte nezažila. Pritom aj s tým premršteným sprepitným bola cena lacnejšia ako v iných porovnateľných vývarovniach.
Tak sa isto zastavte keď pôjdete okolo, majú také gýčovité zvieratká pri malej fontáne na priedomí, ale inak veľmi pekné. My sa...

Ešte dovetok s nostalgiou - na ostrove je kútikov a zábavností na fotenie kopce, ale náš foťák sa rozhodol vybiť kúsok po Marekovom zobudení, pred okružnou štrekou ostrovom. Hm, skúšala som v praxi budhistické "neulpievanie"... ale aj tak som si skoro hlavu odhryzla, že som zabudla dobiť. Takže žiaľ len pár kúskov z cesty a ostrova, možno nabudúce nafotíme viac:

18. 11. 2009

Provincia Chonburi II.

Večeru sme absolvovali úplne romanticky – sme v rybárskej dedine, prejdeme sa po pobreží a vyberieme najvychytenejšiu sea food reštiku na jednom z mól. Poradil nám majiteľ rezortu – sympatický starší severo-nemec, ktorý so svojou (pre zmenu) veku primeranou Thajskou polovičkou tvorili na pohľad harmonický párik. Ešte pár vychytávok z prechádzky.

From Chonburi


Brouzdáme po móle a sledujeme život pod rúškom chystajúcej sa noci:
Množstvo farebných lodiek, na ktorých to ozaj žije. Posádky sa niekde vyvaľujú, inde umývajú, večerajú, chystajú siete... je jasné, že sa ide loviť. Hudba, smiechy, rozkokošené potkany na palubách. Prisúva sa motorka obložená 4 žienkami: Mamasan za kormidlom a 3 mladé v ponuke. Ležérne sa prevezú po celej dĺžke móla, pri plne naložených lodiach chvíľu postoja, potrúbia, zachichocú sa a zamávajú na potenciálnych klientov. Chalani prehodia pár šplechov, ale zdá sa, že dnes z toho nič nebude. Baby otiahnu bez úlovku, ktovie aký bude ten chlapský túto noc...
„Drsné povolanie“ zhodnotí milý
„Ktoré teraz myslíš?“ „No, vlastne obe...“ zhodneme sa po tejto reality show.

Žrádlo je skvostné – jednoduchý tanier plný morských potvor, netreba zdôrazňovať že zaručene čerstvých – videli sme ich veselo sa plahočiť ešte pred pár chvíľami vo veľkých kadiach pri vstupe na mólo a do reštiky.
„Tak aj toto nám bude chýbať – orchidea nie za ťažké Euráče v špeciálnej krabičke, ale ležérne zastoknutá v drinku za 45 Bth“ hodnotí milý „čerešničku na tortičke“. Pomaly začíname nostalgickú fázu lúčenia...
Do prčic, ale nám je...zase prišla moja „tu a teraz“ momentka keď som v príjemnej sieste zírala na rozžiarené lode, čo ako dravci vyrážali za nočnou korisťou
Marek behal do úmoru s miestnymi deckami len raz sme riešili oplesknutú hlavičku o krabiu kaďu (zdvihla sa skôr ako skončila kaď).

From Chonburi


Posledný deň predĺženého víkendu nám zostáva mrte vecí vidieť a zažiť v tejto provincii. Putujeme ešte južnejšie za rybárskymi dedinami. Mierna frustrácia – nenašli sme tú úžasnú pláž, hoci sme ju videli – už- už na dotyk ... Tam sa kdesi vlnila – nádherné výhľady na okolité ostrovy, opustená, so zlatým pieskom... Len nás od nej vždy delila nejaká divná zástavba. Na poslednej pokusnej zákrute náruživí ľudkovia čakali alegorický sprievod (ktorý sme pred tým v dedine míňali) – niekoľko nákladiakov, decká v hice poobliekané v červených rolákoch a jeden na vrchu s hlavou čínskeho drako-démona.
Otočili sme to a v čase obednej siesty tiahli smerom späť. Okolo rovnomenného hlavného mesta provincie sme poobede zažili plážovanie na thajský spôsob. To bola vlastne posledná zástavka a zábavka ten víkend. Fotky odhaľujú viac – nie len neodhalené telá kúpajúcich sa, ale neuveriteľnú popularitu tohto typu nedele.
Po thajsky sa to povie "sanuk" - preklad neviem, ale ide o vyjadrenie štýlu zábavy. Nič také ako transcenento tichej ostrovnej zátoky, osamelý pohľad do vĺn... ee.

From Chonburi


Thajci keď potrebujú samotu, tak (vraj) meditujú. Keď chcú zábavu tak v plnom obkolesení: grupy rodinného alebo inak spriazneného typu, plus nevyhnutné mrte jedla a snackov, drinky zo spoločnej fľaše, časté sú karty ai spoločenské hry, gytara a veselý džavot spod nahusto naukladaných slnečníkov na pláži. Obyčajné bicykle sú plíliš individualistické - to chce tandem! Parkuje sa okolo hlavnej promenády, ktorá sa vlní poprí pláži, v 3 stupe: "Ako títo vyparkujú?"
More vyzeralo podobne - mega obľúbené sú pomaľované duše na kvasenie vo vode, ktorej teplotu Marek označuje: "Like a sup" (ako polievka). A hitom nafukovacie banány pre cca 7 ľudí, ktoré ťahá motorák pomedzi husto osiate plytčiny.
V tíšku sme sa zapojili do havoku, kúpili si "krevety, čo netreba šúpať" (vyjadrenie lenivosti non plus ultra), zvalili sa do pásikových ležadiel prenajatých za 120 Bth na celý deň a vyše hodinky zírali ako sa domáci plážujú. Jo a medzitým si malý vyškemral super vrtuľku s rapkáčom a zrušil nohu nejakému Spidermanovi (dobromyselný chlapček mu ho požičal).

7. 11. 2009

Provincia Chonburi I.

From Chonburi I.


Jedna z BKK susedných provincií ponúka zmesku pre malých i veľkých: opice na kopci, krokodíly na farme a dievčatá od výmyslu sveta na vymýšľanie. Do Chonburi sa totiž väčšinou jazdí kvôli nepísanému centru sex turizmu – mestu Pattaya. Cudzinci si nájdu sličné miestne rôzneho pohlavia a miestni si nájdu fešandy odjinud, hojdné sú napr. Ruské Naste a Marfy.
My sme sa tvárili, že ideme za tými krokodílmi, hoci sme ich odbavili hneď prvý deň. Tak dúfam, že moji chlapi neboli ďalšie 2 dni sklamaní... Na zvýšenie mobility sme si požičali auto, pričom som opäť fungovala ako tzv. „tieňový šofér“ – formálne som bola uvedená v papieroch a v reáli som zase za volant nesadla. Starnem? Aspoň som si mohla zapisovať miláčikove výplody: „Tak toto mi ozaj bude chýbať! Proste paráda, keď vedľa mňa v odbočovacom pruhu prehrmí stánok naložený žrádlom... Ale čo sa sťažujem, tento je motorizovaný, tak aspoň nespomaľuje premávku. Raňajšiu zápchu v Bangkoku často blokujú tie bicyklové...“ racionalizuje si náš šofér jemné násery z pomalého napredovania.

Krokodília farma bola fajn, hoci od začiatku do konca som bojovala s etickým rozmerom. Začiatok tvorili stánky s kabelkami a koniec krokodília show a la cirkus. Marek túto dilemu zjavne nemal, zvedavo nakúkal do výbehov. Bola tam všehochuť - od mini krokodílikov, čo sa hadili ako väčšie dážďovky až po tých mega s vredovitou kožou ozaj statných rozmerov. Na farme boli aj iné zvery, takže sme podchvíľou museli spievať: „Páslo dievča pávy... Medveďku daj lapku... Čo koníčky češe... 4 little monkeys jumping on the bed... 1 elefand went out to play...“. Lapky sme vďaka explicitným inštrukciám nikde nepodávali, krokodíly sme nakŕmili kuracinou (1 kosť 20 Bathov, zvery zjavne rozladené).

From Chonburi I.


Na show sme zostali preto, lebo totálne lialo a tiež preto, že malého to hlučné chňapanie úplne chytilo. 2 cirkusanti a neskôr sa pridal mladý chlapec provokovali zjavne prežraté obludky, neschopné pohybu. Nechcem znižovať ich odvahu, pretože cvaknúť zubami teda aj napriek plným bruchám vedeli: „Čo sú tie zvonivé zvuky“ pýtam sa vo svojej bystrejšej chvíli po 5 cvakoch, ktoré ozaj rozozvučili arénu. No klasika, ruka v tlame, hlava v tlame, pol človeka v tlame, krokoš použitý ako pokladnička na vyzbierané peniaze....

Počas Marekovej siesty sa prepravujeme na juh a vlastne veľmi nevieme kam. Tento fakt zisťujeme až keď sa zobudí, chce jesť, je nevrlý, 2 krát prekaká všetko čo na sebe má: „Mama, look in“ vcelku prekvapene ukazuje prštekom na gate, že ako čo mu to tam ubziklo. Hnačku riešime dočasnou znovu-inštaláciou plienok, nevrlosť úžasným detským ihriskom na pláži a la pirátska loď a navigáciu ležérnym: „Tak potiahneme ešte kus ďalej a uvidíme.“
Zakvasili sme na noc asi 20 km južne od Pattaye (milý sa asi chcel vyhnúť lákadlám:-) v rybárskej dedinke. Sľubovaná malebnosť sa ten večer nekonala, jemne vrčiaci x-tý krát túrujeme totálne rozkopané ulice v zúfalej snahe nájsť strechu nad hlavou: „Ten ich urbanizmus a značenie je otrasné, absolútne netuším čo je čo, kde končí dom, kde začína wat, čo je nejaké ubytko, či reštika, či vlastne čo.“ Nakoniec sme zapadli v rezorte, ktorý sme si všimli hneď ako prvý a asi ako jediný – navigovala nás tam ochotná slečna z krčmy – sadla na bicykel a viedla nás. Rezort sa ukazoval ako vcelku luxusný, ale cena bola relatívne ok, mali bazén a.... „Telka s anglickými kanálmi! Tu zostávame oba dni!“ Rad radom: Steve Segal, Keno Reeves, a ďalší bezmenní „umelci“...

From Chonburi I.


Toto sa samozrejme dialo pod rúškom noci..., aby sme svojou úchylkou nekazili nášho syna... Cez deň sme vyrážali za poznávaním. ... záhrady boli pekné – zase taký thajský legoland s atrakciami typu: somáre, kozy, srnky a kadečo na kŕmenie hneď pri vstupe, drevené srdcia, na ktorých sedia veľké papagáje na odfotenie, terárko s motýľmi: „Slovenské lúky ich majú viac a krajšie.“ Šomral veľký romantik.
Ďalšia fotoop pri záhrade ala Versailles alebo ala Anglické Keltské šutre. Návštevníkov bolo hojne a dosť veľa z krajiny, ktorej príslušníci nám ako jedni z mála v Thajsku môžu rozumieť. Spontánne ich preto s Martinom ich voláme krycím menom podľa pána Kollára „Dubiská“: „Neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku....“
Hoci si miláčik uťahuje z môjho všeobecného vzdelania ("Takže čoho je hlavné mesto Ulánbátar...veď tam bol tvoj kamoš vlakom na fajnom tripe....?!") túto básničku zarecitujeme svorne – vďaka súdružka učiteľka Bohúnická! (uuf na základke sme sa pred ňou dosť triasli). Príslušníčky Dubiska sa dajú takmer vždy odlíšiť od iných „bielych“ dív. Chovajú sa ako skutočné "divy, kombinované s malými morskými pannami (napr. fotenie v póze "lehce pohozená na šutri...").

5. 11. 2009

Exotický zelovoc

Kúsok edukatívnej gurmánskej botaniky, nech nezabudneme, čo sme tu chrúmali.
(Fotky sú prevažne z "farmárskeho trhu" pri Chatuchaku, o ktorom sa tvrdí, že je bio...Ja som fotila, chlapi - s Ivanom na návšteve - sa tvárili "zainterestovane"...)



Na úvod chcem povedať, že z celej tejto exotiky - papája, mangostína, rambutan... dám čerešni, broskyni, alebo jablku rovno zo stromu kedykoľvek prednosť. Neviem, či je to nejakým genetickým naprogramovaním, nastavením chuťových pohárov či konzervativizmom, ale Marek je na tom podobne. Síce vždy zasvätene hlási "guava, mango, pomelo" a hlavne zvraštene sa oklepe "durian - FUJ!" keď ideme okolo príslušného stánku, aj tak ho s úspechom tlačím hlavne melónom, hroznom a čokoľvek jahodové ho roztančí: "to-to-tojojojo"... Čo je jeho výraz pre jahodu - vlastne reklamná pesnička z BTS na japonský jahodový snack...
Keď mu však mamina cez skype ukázala skutočnú jahodu, tak čumel a s broskyňami na tom bol rovnako.
Milý minule: "Náš krpec má to šťastie, že v 2 rokoch videl rásť kokos a papáju, odtrhol si banán zo stromu a "pomáhal" odšťavovať jablká."
Zatiaľ je trošku schaosený - veveričke, čo nám hopsá na palmách pred oknami, spočiatku hovoril "palmový zajac", ale však nejak sa to utrasie. Doma palmy zase nebudú a veverice sporiadane brázdia pre nás "klasickejšie" dreviny.

Ešte v rámci úvodu, usporiadanie tohto blogu je vrcholne chaoticke. Dosť dlho mi trvalo, kym som niektore veci identifikovala, takže som to sem trošku nasekala. Farmárske informácie žiaľ veľmi neviem dodať - všade píšu, že Thajsko má dve ročné obdobia: horúce a horúce daždivé. Za tých skoro 8 mesiacov, čo sme tu niektoré plodiny akoby rodili skoro stále (kukurica), niektoré majú 2. a 3. come-back (mango, mangostína, vodné jablko) a iné sa objavujú až teraz. Stále ma niečo nové na trhu udiví, takže blog nezachytáva ani zďaleka všetko, čo thajská matka príroda poskytuje. Nezachytila som napr. liči - malý ho rád čistí a celkom si aj pochutná, džekfruit - tá istá família ako durian, čiže už kvôli tejto príbuznosti sa mi zdvíhal žalúdok (ale zase hrdinsky som skúsila a dala mu šancu...), karambolu - taká efektná žltá hviezdica, chuťovo mi príde dosť nudná, a asi ešte ďalšie a ďalšie...

/PAPAJA - začínam menej prekvapivými kúskami, ale rásť som ju videla až tu/


/DRAGON FRUIT - dávame si to do raňajších vločiek, ok ale nič svetoborné. Vnútro biele akoby s makovými zrniečkami. Je aj fialková mutácia (teda vnútro je takej istej farby ako šupka), ktorá pripomína surovú cviklu - pri istej dávke fantázie.../
From ovocie


Na margo vyššie spomínaných preferencií, durianu už dám pokoj - ten nami natoľko otriasol, že som mu venovala kus blogu hneď po zážitku. Označujú ho tu "kráľ ovocia" (hm) a jeho sparing partnerka "kráľovná" je toto nižšie:

/MANGOSTÍNA - vraj "kráľovná ovocia" - šupka tvrdá, plod biele sladko-kyslé mesiačiky. Priznám sa, ani táto členka kráľovskej rodiny ma nejako neoslnila/
From ovocie


/DURIAN - tentoraz v rôznych sušených podobách, zatiaľ sme sa neodvážili otvoriť, hoci sme kúpili 2 sáčky.../
From ovocie


Žlté ovocie - na čele s durianom (ale patrí sem aj napr. ananás) údajne zohrieva, lebo tú jeho žlť tvoria zlúčeniny síry, ktoré pri metabolizme telo zahriavajú. A opačne, biele (napríklad mangostína - z toho majú také to kráľovské jin/jangové vyvažovanie) ochladzujú. Povedali nám, že pri kombinácii durianu a alkoholu hrozí nebezpečné prehriatie.

/RAJSKÉ JABLKO - dovoz, len ten kráľ na obrázku je ich/
From ovocie


Krátky zeleninovo-strukovinový predel. Blog je hlavne o ovocí, na tie mraky zeleniny a strukovín sa proste nechytám. Pre mňa väčšina spadá do kategórie "neidentifikovateľné strukoviny" a kategórie "divné uhorkovité a tekvicovité". Už len tie názvy ako "psofokarp"... proste sú to "uhorky s akné". Naviac, priznám sa netestujeme príliš odvážne. Hneď z príchodu som takúto jednu krabatú uhorku kúpila. Fuu bola horká aj zodretá z kože. Asi varia, ale ako?
V reštikách je populárna tzv. "morning glory" - listy ako špenátové, ale drobnejšie a aj stopka je chutná. Malý sa tiež zalizuje, len neviem ako to vyzerá pred varením. Tiež je to veľmi podobné niečomu inému...Vôbec podivné listoviny sú tu populárne, asi zmierňujú oheň štipľavého, lebo ich často prinesú ako "prvý chod". Proste do prostriekdu stolu postavia hrnček narvatý surovými zelenými listami rôzneho druhu - rozlišujeme bazalku a mätu... Vždy čakám, že nás popoženú mľaským "na-na-na malá..." ako dobytok na pašu.

/TEKVICA - tak tých je tu mrte druhov.../


/ANONA - je sa to prezreté a tým pádom to nie je chrumkavé a osviežujúce. Mne to chutí mierne nahnilo, mazľavo a príliš sladko/
From ovocie


VODNÉ JABLKO - voláme to "hruško-jablko" a chutí nám - veľmi šťavnaté a osviežujúce.
From ovocie


/GUAVA - mne veľmi chutí, chlapom nie a čerstvý džus nám nechutí nikomu ... a na obrázkoch s dragon fruit, anonou a tie hnedasté bodky sú jedno langsat a druhé pitomba/


/RAMBUTAN - Martinov tatino to výstižne nazval "červený gaštan". Inak rovnaká rodina ako liči a trošíčku aj chuťovej podoby tam je. Aj nám chutí./
From ovocie


/MANGO - keď bola sezóna, tak sme tlačili za pár Bathov, teraz stojí toľko, čo doma. Žlté sú ozaj chutné, ale tu sa takmer častejšie konzumujú zelené s rôznymi príchuťami. Vcelku osviežujúce, len sa neviem zbaviť pocitu, že je nedorobené.../


/RAKUM - tak toto vyzerá divno, pri šúpaní pichá ako kaktus (predávajú to častejšie vylúpené), ale dosť nám chutí. Zase - raňajšie vločky./
From ovocie


Minule sme šli okolo blízkej reštiky, ktorá má kuchyňu mimo priestoru otvorenú do dvora (čo je v Thajsku zvyčajné - výhoda teplotná, hmyzová, výparová...). Kuchári sa vždy s Marekom zdravia: "Cuting bamboo" hlásil ich aktuálnu robotu chytrulín. Aj ja som si to myslela. Mladý bambus sa tu konzumuje, toto však bolo dosť hrubé. Kuchtíci malému kus odrezali a cestou domov sme cuckali - curkovú trstinu. Energizovaný sa super uspával....

/POMELO - sladší, menej trpký graprefrit - mňam, len sa ťažko šúpe/


/MAURICIJSKÁ PAPETA - mám z toho kondicionér a vraj je to aj osviežujúci nápoj. Keď sme v horách pri Kančanaburi navštívili opičiu farmu, tak tam tento citrus používali ako efektívne čistidlo klietok./
From ovocie


/TAMARIND - také kyslasté nie veľmi osviežujúce/


Kadečo tu rastie na PALMÁCH. Pred naším balkónom to začalo kvitnúť a znamenalo to raňajšie hody pre rôzne lietavé hmyzy, takže milý chodil kontrolovať tesnenie okno-dverí. Najviac je tu kokosových paliem a kokos sa používa ozaj hojne. Rôzne typy polievok, ktoré tu volajú "kari" (neviem, či všetky majú kari korenie v sebe), štípu ako fras a ešte sú aj kokosové. Alebo ich večné ryžové nudle na sladko ako dezert sa varia v kokosovom mlieku, celkom dobré - pridáva sa ľad, aby to navodilo zmrzlinový "feel".


/LANGSAT a PITOMBA. Tak tieto žltkavo-béžové bobule vyzerajú hrozne podobne, ale nie sú. Jedny chutia trošku líčeovite a druhé - kupodivu - grepfrujdovite. Tie druhé máme osobitne radi, príjemné osviežujúce, za babku.
Prizvala som si rodinného bilóga, nech pomôže rozlíšiť: "Vieš čo to bolo pre mňa spraviť skúšku z botaniky vyšších rastlín?" uzavrel obranne, keď sa menej inteligentne, ale o to urputnejšie zahľadieval na stránky "Prúvodce Přírodou", ktorému (Prúvodcovi, nie miláčikovi) týmto ďakujem za pomoc pri orientácii Thajskou exotikou./


/PETE/
From ovocie


/LAGENDÁRIA a ZÁZVOR - lagendáriu varia a je sa ako príloha napr. k mäsu, ok/
From ovocie


/ŠPARGĽA - až tu som jej prišla trocha na chuť/
From ovocie


/BANÁNY - jedny z mnohých. Už sme sa naučili, ktoré z tých malých sú chutné a ktoré chutia škrobovito. Také úzke, žltkavé, drobné sú ozaj výborné, ale nesmú mať taký čierny vlások pri konci. Tieto dole sú skôr na vyprážanie, hrubé aj šupka a múčnaté./
From ovocie


Thajsko je notorické svojimi baleniami a stánkovými úpravami snackov konzumovaných so špáratkom na stojáka. Okrem chobotničiek, klobások a iných mäsovín, sú práve rôzne ovocia populárne. Mango jedia najčastejšie zelené, v igelitovom sáčku, do ktorého sú pribalené ďalšie aspoň dva menšie igelitové sáčky omotané gumičkou. V tých je čili soľ, cukor a nejaký štipľavý sósik.

Veľmi časté sú tu stánky (samozrejme na kolieskach) s priečinkami ako na taliansku zmrzlinu a v tých ananás, melón, guáva atď. podľa toho, čo práve sezónne fičí. Tieto sú už načistené a zákazník ukáže prstom čo z toho si prosí, predavač schytí ostrú kudlu, nakockuje na drobnejšie a zhrnie do sáčku s veľkým špáratkom. V rámci hygieny potom nôž utrie do handry..., ktorú ale isto večer vyperie:-)

30. 10. 2009

Ko Sichang III. - stále kláštor a ten thriller

Raňajkový rituál stál za tie nervy. Poviem rovno, že pribrzďovať Mareka, aby aspoň trošku rešpektoval meditatívne posvätno, nám zhltlo strašne veľa energie počas celého pobytu. Takže rituál super, hoci vzhľadom k predošlej vete by som „nabudúce poprosila trošku skrátiť a zhutniť“... pre nás večne uponáhľaných „západných turistov“:-)

From Ko Sichang III.


Na vyvýšenom piedestále sedia mužskí osadníci kláštora (o feminizme ešte bude reč) na čele s opátom. My plebs, a to včítane x ročných mníšok, kľačíme dole a najprv obradným spôsobom podávame podnosy na kolieskach a na ne kladieme nádoby s jedlom. Ono, síce raňajky, ale keďže je to pre nich jediné jedlo dňa, tak to bolo viac ako opulentné – úplne full menu, aj s dezertmi rôzneho druhu. A zase, jediné jedlo dňa to síce je, ale všetci si so sebou nosia súbor nádob a la ešus a tie si napracú doplna doplna.
Nuž, dostali sme inštrukcie, že sa máme opátovi najprv pokloniť. Audiencia u opáta...segrička - roztopášna necudnica mala zase rozopnuté tie 2 gombíčky:-) Potom sme mali nasledovať príklad mníšok a ponúkať mníchom jedlo. Fičalo to takto: kľačmo poklona až na zem, vezmem podnos, položím ho pred opáta (sedel prvý v rade), na tento uložím zopár nádob s jedlom a zase sa ukloním. Evinka sa držala až kým nezačala opátovi odsúvať podnos – reku nech si dá aj henten ďalší v rade...(a to už mal spraviť sám opáť, keď si dosýtosti navyberá). Asi by som bola domýšľavá, keby som tvrdila, že sa mu v očiach zalesklo prekvapenie. Pravda je taká, že opát pôsobil ako dubák s plechovým ksichtíkom.
Keď konečne prišiel rad na nás aby sme si nabrali, mal toho krpec tak akurát dosť a dovi mama, mníšstvo aj raňajky. Zato nasledujúca aktivita ho vcelku naladila – umývanie riadu v obrovských nádobách s bublinkami. Potom sme mali voľno a obhliadli sme si celý areál, viď foto. Nasledovala zametacia meditácia – klasické spojenie príjemného s užitočným. Káj nám presne povedala ktorá časť pohybu a mentálneho nastavenia rozvíja ktorú vlastnosť a mohli sme makať.

From Ko Sichang III.


V priebehu dňa sme si však užili čosi značne neočakávané: hororové otrasenie počas debaty o feminizme. Káj chcela, aby sme v jej kancelárii vyplnili formulár – súhlas s pravidlami kláštora. Popri tom som sa pustila do feministickej debaty a vedľa mňa Marek pozeral nejaký foto-album. Evinka sa k nemu pridala. Ja som periférne tiež čosi zahliadla, ale hlavne som cítila, že ségra je akosi mentálne inde.
Ale najprv feminizmus: „Môžem sa ťa spýtať niečo asi osobné? Neodpovedaj ak nechceš“ začínam to vybalovať na Káj opatrne. Vysvetľujem jej ako na naše „západniarske“ vnemy pôsobí, že akokoľvek dlho pobudne žena v kláštore, akokoľvek vysoký stupeň rozvoja dosiahne, aj tak má stále nižší status. Prejavy, ktoré som si napr. ja všimla, ale isto ich je viac a dôležitejších: farba odevu (biela vs. Oranžová), ponúkanie jedla ai. prejavy úcty voči „vyšším mníchom“ a vôbec – tento kláštor je jeden z mála, kde prijímajú aj mníšky a kde mníšky môžu byť vysvätené. V iných je to len pre mužských hľadačov.
Káj sa nezdala byť zaskočená, jadro jej odpovede bolo asi takéto: „My nežijeme vo vonkajšom svete, žijeme hlavne v našom vnútornom svete a tu v kláštore. Vonkajší svet robí rozdiely medzi mužmi a ženami a tak sme sa tomu podvolili, pretože toto nie je náš boj. My vieme, že je úplne jedno v akom tele sa človek narodí a že vlastne neexistuje nič také ako „muž“ alebo „žena“...“.
A potom sa ešte potuteľne usmiala: „Najdôležitejšie je rozvíjať koncentráciu, ... a ja si osobne myslím, že v tomto často ženy napredujú rýchlejšie ako muži“. Zazvonil jej mobil a my sme sa prehupli do inej reality.

From Ko Sichang III.


„Dani, všimla si si tie fotky?“ Evinkyn hlas znie trošku vystrašeno. Dozvedám sa o foto albume plnom rozštvrtených tiel, na ulici pohodených údov a civilistoch, ktorí čupia okolo a so zvláštny výrazom sa prizerajú: „Skoro mi prišlo akoby mali v tvárach čosi víťazoslávne“. Až vtedy si uvedomujem, že som kútikom oka niečo zachytila, ale – ani neviem prečo – som to nechala tak.
Prechádzame sa a rozmýšľame čo ďalej – spýtame sa Káj, ale ako na to? Čo to tak mohlo byť – nejaká odvrátená tvár budhizmu? Tu? Utekáme? Hrozí nám niečo? ...Zostalo to záhadou. Možno niekedy napíšem horor z vipassana kláštora...:-)
Takto sme sa len s istou dávkou úľavy vyšnorovali z tých horúcich hábitov, pred odchodom ich ešte vydrhli a vyvesili. Lúčime sa s kláštorom tak, že v úplne nemeditatívnom strese prcháme okolo vrátnickej búdky, v ktorej sedí opát a lúska arašídy. Stres ani nie je zo strachu ako skôr, že nám o 20 min ide z móla pod nami jediná loď dneška. A kruh sa uzatvára... Ešte som sa v chvate stihla 2 metre od východu z kláštora oprieť o jeho múry a takmer demonštratívne sa vyzliecť do tielka a tých najobtiahnutejších minikraťáskov, ktoré mám. Foto sme už žiaľ nestíhali...



PS: Už teraz máme jasnejšie v tých foto, ale ponechám to zakryté rúškom mníšskeho habitu:-)

22. 10. 2009

Ko Sichang II. - vipassana novicky

„Neuhádnete, kde som trávila svoje 37 narodky (uuuuf, tak tomuto zase ja stále neviem uveriť, to sa kedy tak nakopilo...?!!!)?“ vyzývala som k 6 ranám do klobúka. Padali dohady rôznej originality: „Na pláži, doma, v krčme, v krčme, v krčme...“ (tie 3 posledné typy vypustila moja vlastná milujúca matka...)
Cha, v budhistickom kláštore... regulérne ako novicka se vším všudy. No okrem tej fľašky miestneho wisko-rumu v rohu našej mníšskej cely.
A tam to ešte nekončí - milý by na náš pobyt v kláštore mohol dať asi takúto PR upútavku: "ľahká erotika, duševný rast aj jemný horor...". Sorry, tie dve až v ďalšom dieli - teraz kúsok toho rastu:-)

From Ko Sichang II.


Podvečer jedného dňa sme sa v dosť hustom daždi vyšplhali na kopec obzrieť miestny kláštor. Pre Evinku aj mna to bola jedna z hlavných destinácií na ostrove, takže sme si ju nenechali znechutiť ani nepriazňou počasia. Striasame zo seba vodu pod vstupným altánikom a už k nám cupitá holohlavá miestna. Milo sa cez zubný strojček usmieva a pozýva nás na raňajky. Vlastne to bolo také taktné vykopnutie, keďže sa chystali na večerné modlitby a my sme dorazili neskoro. „A kde ste ubytovaní, zostanete potom aj na noc?“ Nenechala som sa zaskočiť touto nečakanou ponukou: „Tak hej, túto noc sme ešte dole (nechávame sa obhryzkávať komármi), ale zajtra prídeme radi.“ Bez ďalších inštrukcií schádzame, aby sme tú istú cestu merali zase na druhý deň poobede.
„Ty Dani, nezľakni sa, v tej našej izbe ale vôbec nič nie je“ ide nám Evinka na proti. Ona teda už "vstúpila", kým my sme sa šmodrchali, lebo Marek dospával a dával si posledné jedlo "na slobode". Radšej, nevedeli sme do čoho ideme...
Teda izba - jeden pokazený ventilátor a 2 rohože na tvrdej zemi. Feng šuej. Segrička už pre nás vyfasovala pre každú bielu garderóbu z hrubej, nepriedyšnej látky: dlhorukávová košeľa, spodnica a zošitý kus látky, do ktorého by sme sa obe obmotali ešte zodvakrát ako vrchná sukňa. A nesmiem zabudnúť na jediný ligotavý kus odevu: „Myslíš, ze ten opasok sa nosí takto, navrch?“ pýta sa ségra, stará parádnica. Zhodneme sa, že to triezvejšie pôsobí pod košeľou a čerstvo umyté – teda ohrnčekované v kadi s vodou - vychádzame na večerné skandovanie. O 18tej sa ženské osadenstvo kláštora schádza vo vstupnej hale a pred soškou Budhu sa deje také to budhistické monotónne modlenie. Pôsobí to vznešene aj na Mareka, ktorý s nami väčšinu tej polhodinky vydržal a miestami sa zapájal.

From Ko Sichang II.


Potom prišiel výlet. Mníška Káj – s nádhernou súmernou oholenou hlávkou, múdrym kukučom a pleťou bez vrások sa nás ujala, aby nás vnorila do tajov meditácie. Aspoň do jej plytších vôd, za ten 1 deň. Takže 1 mníška, 2 čakateľky, 2 votrelkyne a 1 bambul za tmy s baterkami (tá ho odlákavala, keď bolo najhoršie, až kým ju nerozložil a nevybil...) putujú vysoko po schodíkoch kamsi hore. Neuveriteľné, je spln a po 2 dňoch lejaku, mesiac žiari ako blázon. Cesta sa vinie okolo vlajok, budhov, modlitební a dole pod nami zátoku ožiaruje množstvo farebných bodiek. (Pri odchode sme zistili, že tie osvetľujú odstavené pontóny, ktoré z blízka a za svetla vyzerajú o dosť menej romanticky, skôr pochmúrne).
Keď nie „tu a teraz“, tak potom neviem... myslím na 37 fajných rokov a vo vnútri sa mi toho deje veľa a vôbec nič súčasne. Cítim sa strašne prebudená, hihihi.
Na hore sa v ďalšej modlitebnej sále začali naše nočné lekcie z meditácie. Káj nám o sebe povie, že je už 15 rokov mníškou: „Koľko máte rokov?“ pýta sa tou svojou bez vráskovou mesiačikovou tvárou. Zisťujeme, že ona je niekde medzi nami a tiež vytušujeme, že asi deti nemá, lebo si fakt myslí, že Marek bude skoro hodinu nerušene počúvať.

From Ko Sichang II.


Naša baterka to chvíľu sanovala, ale keď sa natiahol za tou jej, šup strčila si ju pod rúcho. Aj tak nechápem, že bol taký trpezlivý. Možno na nejakej úrovni trénoval, čo nás učila. Teda rozvíjal si koncentráciu, pozornosť (mindfulness) a uvedomelosť (awareness) cez jeho meditačné formy. Tie naše boli klasická vipassana – sedenie, chôdza a chôdza s pohárikom – totálne ale totálne plným vody.
Ten večer sme prebrali prvé dve a Káj nám neuveriteľne logicky rozanalyzovala ktorú z tých troch základných vlastností (alebo stavov mysle) rozvíja presne ktorá časť meditácie, napr.: „Počítanie pri meditácii, teda nádych raz, výdych raz...dva-dva, tri-tri... rozvíja pozornosť; udržiavanie mysle na nosných dierkach a sledovanie čo sa v nich deje pri nádychu a výdychu udržiava koncentráciu ...a počítanie do 5, potom späť na 1, ďalej do 6 a zase späť... to zabezpečuje uvedomelosť.“ Ozrejmovala metódu, ktorú používajú po svojom majstrovi. Je vraj kľúčové na svojej ceste rozvoja pracovať na všetkých 3 vlastnostiach, hoci bez koncentrácie sa nerozvinú tie ďalšie dve a bez prvých dvoch tá tretia...
No ale ešte nás aj ponaprávala: „Zajtra raňajkujeme s opátom a ostatnými mníchmi, takže si oblečte podprsenky“ mrkla na mňa – tak som sa tešila, že pod tou hrubokánksou košeľou nič nevidno..., „pozapínajte si gombíčky“, premerala si Evinkyne zo dva rozopnuté „ a ten opasok máte úplne zle“ zagajdala nám ho tak ako má byť.

From Ko Sichang II.


Segra mala za úlohu priamo trénovať nadobudnuté zručnosti, takže kým ona počítala a prečuchovala, ja som ukľudňovala niekoho iného. Napr. sme cikali pri posvätnom indickom bodhi strome – taký pod akým budha dosiahol budhovstvo. Ten náš zážitok bol ale takýto: „Ok tak hádam tu je dosť tma, aby sme nič nenapáchali, môžeš tu cikať“ malý sebou metá, pohopsáva a za chvíľu aj ja. Mravce – množstvo malinkých štípucich mravcov sa okamžite vyrojilo a začalo brázdiť všetky 4 nohy. Našťastie mi neocikal to úžasné biele rúcho.
Spíme skoro dobre, malý sa vrní ako princezná na hrášku. Asi tie tenké matrace a tvrdá zem nie sú úplné terno. Ráno Evinka vstáva o 4tej aby si s mníškami zaskandovala a pripravila nám a mníchom raňajky. My dospávame a budí nás až zvonenie gongov a úžasné zavíjanie psov. Mrknutie z okna dokresľuje gýč – na modrom nebi baránky, slnko sa ešte celkom nevykopŕclo, takže všetko okolo má taký ten žltkavý nádych – červené strechy, zelené kopce a modré more s legolandom lodí rôznej veľkosti a funkcie.

20. 10. 2009

Ko Sichang I. - Thajský ostrov - povinná jazda

Ako dobrá cestovná kancelária som nemohla segričke „odpustiť“ výlet na thajský ostrov: „Byť v Thajsku a nezažiť thajský ostrov, to sa neráta – ešte by si pobyt reklamovala“
Rozkošná náhoda sa udiala aj pri výbere. S hlavou v smútku browsujem po nete: „Tento má vrchol monzúnov, tuto je všetko drahé a turistické a tento je ďaleko s nafigu dopravou...“ Ako posledné útočisko som napísala kamoške: „Help!“ a pomoc prišla. Jej mailík dorazil deň pred tým ako sme niekde mali vyraziť a obsahoval „utajený ostrov Ko Sichang“. Divné je, že je tak blízko BKK a doteraz sme o ňom s milým ani nechýrovali. A je ideálny: neturisticky-autentický, zeleno-kopcovitý, s veľa budhistickými zákutiami a jedným Vipassana kláštorom, plus iba čosi pod 2 hod od hlavného mesta. Teda image Thajska: kokosové palmy, biely piesok a tyrkýsové more – zabudni, ale po tom sme asi ani nebažili.

From Ko Sichang I.


Náš bus v tesnom poobedí dorazil so mesta Siracha, odkiaľ má „každú chvíľu“ jazdiť kompa na ostrov a dozvedáme sa: „no Sichang“ bez ďalšieho vysvetlenia. More je sivé, obloha detto a rozblbnuté vlny ponúkajú preklad beznádejne znejúcej informácie: „Žeby sme sa tam dnes nedostali?“ Nevzdala som to a dopátrala sa neoveriteľnej informácie, že jediná kompa pôjde o štvrtej. Jemné rozladenie rozptýlime obedom pri móle – šiatre rovno nad vodou opekajú kurčatá, ryby a klobásky. Dávame s ryžou, zeleninou a pivom (dvoma veľkými) a hneď je nám o kusisko lepšie. Marek si našiel riadne pripitého kamoša, s ktorým si hrali hudbu z jeho mobilu. Je nám až tak dobre, že sa o 15.45 konečne vyštracháme na mólo „aby sme náhodou nezmeškali jediný prevoz dneška“, pričom sa dozvedáme, že kompa ide z úplne iného móla. Čas nezmenený...
Stíhame a posledný obrázok Sirache je: Evinka lavírujúca s batohom a Marekom medzi veľkými igelitkami klíčkov a plátmi vajec – len tak-tak triafa otvor lodného priestoru, ktorý slúži na prepravu ľudí.

Fajn, sme na ostrove – nemám však predstavu kde tam. Môj prieskum bol ležérny, o ostrove toho veľa zverejnené nie je a chýba pedantný logista miláčik. Vezieme sa však na vlne „náhod, ktoré sa len tak dejú“. Takže sa od miestnych dozvedáme, že na ostrove je jediná pláž, čo by dilemu dosť zjednodušilo. Síce tejto info celkom neverím, lebo som si všetky 4 pláže vypísala, predsa situáciu vyhodnotíme tak, že sa necháme na túto „jedinú“ pláž odviesť. Jediná pláž, jediní turisti...

From Ko Sichang I.


Celá táto časť bola o drsnej romantike – rozhulákané more, opustené bungalovy zavesené v stromoch nad plážou, mohutné lode sa premávali na horizonte toho šedého mora, čo prerastalo do rovnakej oblohy. Dali sme si večeru, x-krát s Marekom vybehli „on the hill“ – na malý kopec, odkiaľ sledoval svetlá lodí a majákov a všetci traja sme skoro zaľahli. Vlny tak hučali, že Evinka z nadmiery divokosti spala dobré 2 hoďky.
Ráno sa podobalo večeru a nijako nepodobalo na Thajsko, ktoré poznám. Bola mi zima! Pláž bola však nádherná, s atmosférou nostalgie, ktorú dotvorili srdcia „Mama, tata, Marek, Evinka“.
Poobede sme sa vrátili späť do dediny, keďže sme chceli vyraziť na obhliadku ostrova. Tú sme absolvovali s naším „starým známym tuk-tukárom“ – viezol nás z prístavu na jedinú pláž, z jedinej pláže späť do dediny a potom nás rozvážal po tajomstvách ostrova. Mala som dojem, že aj on je jediný... Evinka si s ním nakoniec „zarandila“ – ja som šla uspať zničeného Mareka a oni ešte dopozerať okolie. Smiala sa, že ju stále chcel fotiť, pričom si dal záležať na tom, aby bola na snímok patrične pripravená. Odrátaval: „One-two-tree...four“ a strašne sa na tom bavil.
Pár zákutí ostrova patrí zatiaľ k najatmosferickejším (hm, tak toto slovo znamená „s unikátnou atmosférou“), čo som v Thajsku zažila.

From Ko Sichang I.


Na Mareka najviac zapôsobil trošku ošarpano-farebný čínsky chrám, ktorý je nádherne zapasovaný do rozložitej hory. Píšu, že je to jeden z najkrajších čínskych chrámov v krajine, mimoriadne populárny medzi tunajšou rozsiahlou minoritou. Okolo čínskeho nového roku na ostrov vraj kvôli nemu jazdia zástupy. Malý si ho obľúbil pre niekoľko zvedavých opíc, ktoré sa hašterili o banán a predvádzali akrobatické lety z balkónov na okolité stromy. Z chrámu sme sa šplhali ďalej okolo altánku s penisom a výhľadom a okolo Budhu, ktorý mal na tvári také zlaté nálepky: „No good, baby no like this Budha“ vyjadril svoj názor krpec.
Na samom vrchu bola Budhova šľapaj – veľkosť Yetti. Späť sme schádzali iným schodiskom – bez výhľadu, zato s hadom, čo sa svižne odplazil preč z cesty dotieravcom, a hystericky vreštiacou svorkou opustených psov. Celkom sme to predýchvali, ale aspoň výpravu doplnilo aj dobrodružné pozdvižení.

From Ko Sichang I.


Dole nás čakal sprievodcovský tuk-tukár a odviezol nás k žltému mega-budhovi and co. Fakt obrovský a spoločnosť mu robilo pár menších. Vďaka nášmu sprievodcovi vznikla jediná, hoci nepoužiteľná, spoločná fotka celej 3-člennej výpravy, na ktorej sa tvárime úžasne nakyslo. Tuk-tukár nám tiež odhalil záhadný prechod cez zostavu jaskýň. Záhadný a riadne šmykľavý – dole pri obrovskej kadi sa zjavil roztomilý nahrbený mních, asi správca. Na tomto mieste pustila Evinka výrok, ktorý sa do skaly vryl svojím dvojzmyselným inotajom: „This is what – a stone?“ ukazuje na šuter zahalený zlatým rúchom. „Yes, stone“ prosto odpovedá náš sprievodca.
Šplháme sa ďalej okolo kopca do ďalšej jaskyne. Jej osadenstvo tvoria 2 mnísi obkolesení knižnicou, trvajú na tom, že malý má zazvoniť na veľký zvon. Zhostil sa toho, pochopiteľne s veľkým nadšením – neviem, či predpokladali až takúto odozvu. Vošli sme hlbšie – opäť oltárik so soškami. Zaujímavé, síce je to tu všade, a predsa – osobitne niektoré tieto miesta – vedia dýchnuť niečím ...zvláštnym pokojom a pristavením. Pri pristavení však malého začali žrať mravce, tak sme z mystiky prchali.
Okrem iného sme si tiež uvedomili, že sme žltého mega-budhu telepaticky požiadali o stráženie batohu. Neviem, či to on registroval, ale naša strana s dávkou nervozity až na druhom jaskynnom stupni. Tuk-tukár utekal napred ratovať. Našťastie bolo ešte čo, mega-budha nezlyhal ...

15. 10. 2009

So segričkou, keď sa veci "len tak dejú"

Evinka patrí medzi pár ľudí, s ktorými sa mi niekedy veci a udalosti takmer mysticky „dejú“. Teda, nie že by nebolo treba nejakej logistiky, plánovania a prieskumu na začiatok, v priebehu aj v závere: „Ok takže wat máme odfajfknutý, trh tiež, ešte pláž a tíkové domy...“ vynárajú sa moje skryté obsedantno pedantné vášne.
Súčasne my dve spolu akoby umocňujeme driemajúce háďa zábudlivosti, nesústredenosti a proste uletenej mysle, čo v každej z nás individuálne drieme. Prúd debát a zážitkov spôsobuje, že zmeškáme zástavku, kde bolo treba vystúpiť alebo zabudneme na pláži jedinú obuv, ktorú na 4 dňovom výlete máme ... More sa postaralo – 1 šľapka na jednom konci pláže, ostatné na druhom sa spokojne kolísali na vlnách.

From Evinka v BKK I.


Ale stálo to zato. Tak napríklad pri jednom celkom nevinnom odbočení do parku: „...uvidíš ako miestni po práci pestujú kalokagatiu – masové behy a cvičenia...“ som naďabila na presne to tai-chi, čo som od príchodu márne hľadala. Ale o tom osobitný blog.
Z tohto parku sme si to namierili do pouličnej kaplnky na rušnej križovatke Rachadamri, ktorá je najznámejším domom duchov v meste. Zasvätená hinduistickému Brahmanovi a jeho slonovi Erawan (tak sa aj kaplnka volá), vznikla aby si stavitelia udobrili duchov pozemku pod Erawan Hotelom. Aj napriek okolitému veľkomestskému chaosu je kaplnku dobre vidieť a niekedy aj počuť z BTS vlaku, lebo v nej často rôzne sprievody nesú látkových hadov, výrazne poobliekané tanečnice trsajú do rytmu bubnov apod. Dosť srandovný zážitok, hoci tie tanečnice vyzerajú značne otrávene...

Ďalším nevinným podujatím bola návšteva Wawee kaviarne, aneb. v Marekovom jazyku „fish and cat place“, kde chodíme pravidelne kŕmiť ryby a strašiť mačky. V sobotu a nedeľu podvečer tam hrá živá hudba. Ide zväčša o kapelu, čo drví thajské cover-songy. Popri tom zahrajú pre okoloidúceho faranga, resp. pre roztančené mláďa, nejakú známu anglickú (napr. Twinkle twinkle little star), plus často si prizývajú svojich známych z publika, aby „karaoke štýlom“ zaskočili. Tento-krát sa malý osobitne činil v predvádzaní a keď sa spustila búrka a stiahli sme sa dnu nevedel sa od nich odtrhnúť. Show sa ale zapáčilo ešte jednému tvorovi. Teda, možno sa mu hlavne nepáčilo moknúť vonku... Uprostred svižného rytmu zrazu vtrielil popod zavreté dvere nie práve najmenší šváb. Spôsobil dosť povyk, hoci nie je to tu až taká ojedinelá záležitosť. Najlepší však bol stoický gitarista – pomedzi akordy - „chruuup“ zachloštil nového fanúšika a neprestal pri tom ležérne dupať do taktu. Inak celkom to bolo počuť.

From Evinka v BKK I.


V rámci môjho zoznamu „čo vidieť a kam ísť“ bol „aspoň jeden wat“. Vzhľadom k Evininmu osobitnému vzťahu k budhizmu som si rozhodovanie zjednodušila: „Segri, mrkni týchto 15 watov a vyber, kam ťa srdce ťahá“. A tak sme šli do Mahathat watu, ktorý je špecifický tým, že na jeho pôde sídli jedna z dvoch budhistických univerzít v BKK. Na ulici pred watom sme sa prehŕňali stánkami s ochrannými amuletmi a zubnými protézami vo vitrínach. Ich funkcia zostane (zatiaľ) bez vysvetlenia. Teda, ak nechceme prijať to pragmatické vysvetlenie, že na vlastný zubný odtlačok u dentistu každý nemá a tak popri kúpe amuletu pár protéz vyskúša, hádam nejaká sadne... Evina ponúkla iné vysvetlenie: „Možno sú to pozostatky nejakých významných mníchov...“ – prečo však práve toto...

Okolo watu bolo „lots-o-budhas“ ako konštatoval krpec – čiže mnoožstvo budhov. Všetky sošky boli zlaté len jedného práve šmyrgľovali, čo teda malého dosť zaujalo. Vo wate som mala prvý krát možnosť sledovať individuálny rituál. Žienka prišla, hodila peniaze do urny „na opravu strechy“ a zobrala zo stolíka pod Budhom hrsť vonných tyčiniek so sviečkou. Pripálila ich, so zopnutými rukami kľačiac sa poklonila pred soškou k zemi. Potom poodišla k mladému mníchovi, ktorý bol pri stene pohodlne usadený a zvieral mikrofón. Ten ešte vybavoval predchádzajúcu „stránku“, ale mala som pocit, akoby ho už dosť nebavila. Bola to staršia pani, veľmi upravená a – ak to bolo niečo ako naša „spoveď“, tak by som si vedela vymyslieť čo tak chrlila... Nuž sa zase až tak nedivím, že mních viditeľne pookrial, keď sa jej konečne zbavil a započúval sa do trablov mladej. Ona však zrejme do detailov nešla, lebo po chvíli začali odriekať nejaké spoločné mantry a po úklonoch to skončilo.
(Ja viem, som domýšľavá a asi necitlivá, ale takto mi to akosi pripadalo... :-)

From Evinka v BKK I.


Za rohom, po tom, čo nás zúrivo vybrechal pes z nejakej asi súkromnej ubytovacej časti, sme sa dostali k Vipassana centru, kde sa môže ktokoľvek prihlásiť k učeniu. Ešte kúsok ďalej je oná univerzita. Píšem oná, lebo to bolo zo súdku „veci, čo sa dejú“, hoci len odvážnym. Evina ma vtiahla dnu. Ja som tiež bola zvedavá, ale aj kvôli Marekovi, sa mi nechcelo otravovať. Vlastne segrička ma nie len vtiahla dnu, ale rovno za obedný stôl. Takže sme sa zrazu ocitli v čomsi ako učiteľskom kabinete otvorenom aj pre študentov – pár mladých mníchov tam riešilo počítače. Na stole sa začali kopiť rôzne jedlá. Žiaľ, môj blok prijímať niečo úplne bez revanšu spôsobil, že som odchádzala hladná, na čo mi segra ešte „naložila“: „Počuj, prečo si sa nenajedla, veď z toho boli dosť namrzení, že sme tam toľko toho nechali“... Aspoň sa malý natlačil chutnou polievkou.
Inak, Marek zachraňoval česť nášho tria aj vo vedeckej debate. Spoločnosť nám totiž robil učiteľ IT, filozofie ale najmä učiteľ „vied“, ktoré sa učia holisticky v rámci jedného predmetu. Takže malý vyprodukoval svoju obľúbenú otázku, ktorá v danom kontexte pôsobila celkom zenovo:
„What sound butta makes?“ čo v preklade z jeho reči a do slovenčiny znamená: aký zvuk vydáva motýľ?
„Hmm, ale v Bangkoku veľa motýľov nelieta...“ znela odpoveď mierne bez fantázie a zenu.
(Tak to by som chcela vedieť, čo by mu odpovedal na x-té variácie tejto otázky, ktorú dostávam denne, napr. „Aký zvuk vydáva tofu alebo anjel ... ?“)
Jazyková bariéra spôsobila, že sme sa toho veľa nedozvedeli. Pamätám si najmä, že: „Moji študenti majú o druhej skúšku“ významne zahlásil profesor vied. Vďaka malého WC-potrebe som mohla nakuknúť aj do učební pred skúškou. Mladí v oranžových mníšskych hábitoch drvili, ale hlavne pokecávali a pochechtávali sa keď sme šli okolo. Osobitne sa zabávali, keď sme zamierili do jedného z dvoch mužských (mníšskych) záchodkov...

13. 10. 2009

Mamičkovský, diel II.

Náš pracovný týždeň sa ustálil na nasledujúcom vyčerpávajúcom režime:
Pondelok relatívne voľný, ale väčšinou sa dohadujeme s česko-britskou rodinkou, ktorej najdôležitejšou zložkou je skoro 3 ročná Amálka, neboli Šamama, ako ju volá bambul. Šamama len vyzerá ako anjelik...
Utorok ráno sa terigáme do expatovského centra „Sukumwit“ ku kanadskej rodinke – vedúca osobnosť 2,5 roč. Liam. Jeho mamina robí na kolene výborný hudobno-tanečný program pre cca 4 mamy, 1 keňského otca a ich ratolesti. Societka z ambasád ai. medzi-vládnych inštitúcií. Marek to zbožňuje a cez týždeň doma trénuje.
Streda – medzinárodná škôlka Lienka a jej program pre predškôlkarov a doprovod. Marekova prvá učiteľka, na ktorej sa naučil slovo „teacher“ a kopec ďalších vecí sa nám obom vryje do pamäti a srdca. Indka – séfkuchárka, ktorá toto robí len ako zábavku nastavuje latku ďalším pedagogickým osobnostiam v našom živote prevysoko.

From mamičkovský II.


Štvrtok doobeda cirkuluje tuná v Ari okolí hosťovanie „playgroup“ – proste lokálne matky sa dali dokopy aby sa každý týždeň stretali, vypustili divokú zver, nech sa klbčí o hračky a pri kávičke vydychovali... Máme tu zaujímavé osôbky, paradoxne sme 3 právničky – Amíčka bývalá UNHCR, Fínka bývalá Amnesty International; Etiópska dula; 2 baby s umeleckým backgroundom a Holanďanka, čo má adoptovanú 5-ročné čínske dievčatko a čaká na thajského chlapčeka. Na rozdiel od Sukumwitu, tu sú zväčša NGO ľudia.
Štvrtok poobede sa chodíme hrať s 2,5 roč. Australčanom Félixom a ďalšími podobnými zase na Sukumwit. Félix má mamu, s ktorou si sekneme a nie len preto, že keď som tu ťahala týždeň bez Martina vedela, že gin-tonik to napraví (aspoň na chvíľu).
Piatok upratujeme a chodíme sa potápať do rozkošnej kaviarne so záhradkou - „Fish and Cat place“ v krpcovom slovníku. To potápanie je mimovoľné a nezamýšľané, popri kŕmení rybičiek (Marek tam už 2x žuchol do takého kanála, ale zvykáme si).

Za väčšinu aktivít vďačím vlastne Martinovi a skupine Bambi (Bangkok Mothers and Babies International). Milý na nich našiel kontakt a zistil, že hneď prvý týždeň po našom príchode majú „detskú cákačku“ z titulu veľkej noci. Tam som sa zoznámila s väčšinou ženských, od nich získala kontakty na Lienku aj okolité mamy. Veci, čo organizuje Bambi sú často dosť drahé, ale rôzne „spin off“ tejto organizácie v podobe domáckych playgroups atď. fičia výborne.

From mamičkovský II.


Ešte ako klasická neobjektívna totálne zahľadená matka by som mohla písať kopec denno-denných zábaviek, čo sú asi dosť obyčajné kúsky šišnutého 2-ročiaka. Napríklad ako minule prídem do izby a vcelku spokojné dieťa sedí pred zrkadlom, s úsmevom a „Mama, dis...“ mi ukazuje svojho pipíka zacvaknutého v mojom púdri... Uups, toto mi Martin vlastne zakázal...:-)

Napíšem ale kúsok o globálnych nomádoch. Za termín vďačím knihe, s ktorou som sem pricestovala. Mám ju od nášho krčmárskeho židovsko-kanadského suseda - kamoša Bena a písala ju jeho teta, čo vychovala dve deti, prežívajúc expat radosti aj strasti na cestách kade-tade. Kniha sa volá v preklade „Výchova globálneho nomáda“ a ten názov je ozaj výstižný. Marek, s pár mesiacmi strávenými „kdesi mimo“, sa ani za typický príklad nedá považovať:
Zato taká Iris dosť isto. Jej mamina Alejandra je pôvodne z Chile, odkiaľ kvôli režimu s celou rodinou emigrovala a detstvo prežila vo Švédsku. Vzala si Holanďana, prvé dieťa sa narodilo v Ho-chi-minovom meste a malá Iris vo Vietname, aby potom prišli pár rokov požiť zase v Bangkoku a potom zase inde...
Aleksis – malý Fín narodený tu v Bangkoku má zase opatrovateľku Nepálku, najviac behá vonku s Thajskými deckami a chodí do medzinárodnej školy, kde sa hovorí Anglicky. Pre úplnosť, rodičia s ním komunikujú Fínsky a má o mesiac viac ako Marek, čiže kúsok vyše 2 rokov...

From mamičkovský II.


Globálni nomádi sú vraj decká, čo si zväčša vybudujú ozajstnú kultúrnu citlivosť a rešpekt voči inakosti. Často majú tykadlá na takú hlbokú medzi-ľudskú diplomaciu. Okrem toho sa však boria aj s pár bremenami naviac – nevedia presne, kde je „doma“ a dlhšie hľadajú kto ozaj sú. Znova a znova sa musia kdesi zapasovávať a riešiť hlboké smútky z rôznych strát, počas nespočetných presunov. A to v kontexte, kedy ich rodičia často sami prechádzajú smútkami za „domovom“ s dosť náročnými a rozcestovanými povolaniami.
Hoci Marek ozaj do tejto kategórie nepatrí, predsa sme sa z knižky naučili ako registrovať a rešpektovať jeho smútky vyplývajúce z presunu – hlavne na začiatku – a čo robiť, aby zostávalo spojenie... Pravidelné skype pokecy s oboma sadami starých rodičov: „Babi Iva a Dido Maos“ a „Babi Sona a Dido Eny“ (to ako Henry, čo sa mu lepšie pamätá ako Jindro, kvôli rovnomennému zelenému vláčiku) sú kľúčové. Je však až neuveriteľné ako si krpec pamätá aj tých, ktorí sa mu tak často neukazujú aspoň na obrazovke počítača. „Nataška a Eluška“ vždy vzbudia zaľúbený úsmev. Keď som volala s Kačenkou a potom malému vravela, že „Kača a Maco majú malé bejby“, tak behal po byte a opakoval „kata, mato“ a minule sa zobudil so „Stanka and Polko“ na perách.
Je síce pravda, že „Palm tree, koko nut“ a „banana tree“ rozozná a jabloň, či čerešňu nie. Že vie presne ako chutí mango alebo mangostína (že mu nechutia), vie očistiť liči a s nadšením vykrikuje, keď ideme okolo stánku „Durian – fuj!“ (a to som sa ozaj snažila na neho nepreniesť našu averziu). Šál má len Los Sam, ktorého dostal od Ivana z Nórska, rukavice pozná len gumenné na upratovanie. No ale veď aj to bude... Tak mu aspoň čítame knižku „Ako šiel krteček sánkovať“, aby nezabudol na sneh.