Ko Sichang III. - stále kláštor a ten thriller

Raňajkový rituál stál za tie nervy. Poviem rovno, že pribrzďovať Mareka, aby aspoň trošku rešpektoval meditatívne posvätno, nám zhltlo strašne veľa energie počas celého pobytu. Takže rituál super, hoci vzhľadom k predošlej vete by som „nabudúce poprosila trošku skrátiť a zhutniť“... pre nás večne uponáhľaných „západných turistov“:-)

From Ko Sichang III.

Na vyvýšenom piedestále sedia mužskí osadníci kláštora (o feminizme ešte bude reč) na čele s opátom. My plebs, a to včítane x ročných mníšok, kľačíme dole a najprv obradným spôsobom podávame podnosy na kolieskach a na ne kladieme nádoby s jedlom. Ono, síce raňajky, ale keďže je to pre nich jediné jedlo dňa, tak to bolo viac ako opulentné – úplne full menu, aj s dezertmi rôzneho druhu. A zase, jediné jedlo dňa to síce je, ale všetci si so sebou nosia súbor nádob a la ešus a tie si napracú doplna doplna.
Nuž, dostali sme inštrukcie, že sa máme opátovi najprv pokloniť. Audiencia u opáta...segrička - roztopášna necudnica mala zase rozopnuté tie 2 gombíčky:-) Potom sme mali nasledovať príklad mníšok a ponúkať mníchom jedlo. Fičalo to takto: kľačmo poklona až na zem, vezmem podnos, položím ho pred opáta (sedel prvý v rade), na tento uložím zopár nádob s jedlom a zase sa ukloním. Evinka sa držala až kým nezačala opátovi odsúvať podnos – reku nech si dá aj henten ďalší v rade...(a to už mal spraviť sám opáť, keď si dosýtosti navyberá). Asi by som bola domýšľavá, keby som tvrdila, že sa mu v očiach zalesklo prekvapenie. Pravda je taká, že opát pôsobil ako dubák s plechovým ksichtíkom.
Keď konečne prišiel rad na nás aby sme si nabrali, mal toho krpec tak akurát dosť a dovi mama, mníšstvo aj raňajky. Zato nasledujúca aktivita ho vcelku naladila – umývanie riadu v obrovských nádobách s bublinkami. Potom sme mali voľno a obhliadli sme si celý areál, viď foto. Nasledovala zametacia meditácia – klasické spojenie príjemného s užitočným. Káj nám presne povedala ktorá časť pohybu a mentálneho nastavenia rozvíja ktorú vlastnosť a mohli sme makať.

From Ko Sichang III.

V priebehu dňa sme si však užili čosi značne neočakávané: hororové otrasenie počas debaty o feminizme. Káj chcela, aby sme v jej kancelárii vyplnili formulár – súhlas s pravidlami kláštora. Popri tom som sa pustila do feministickej debaty a vedľa mňa Marek pozeral nejaký foto-album. Evinka sa k nemu pridala. Ja som periférne tiež čosi zahliadla, ale hlavne som cítila, že ségra je akosi mentálne inde.
Ale najprv feminizmus: „Môžem sa ťa spýtať niečo asi osobné? Neodpovedaj ak nechceš“ začínam to vybalovať na Káj opatrne. Vysvetľujem jej ako na naše „západniarske“ vnemy pôsobí, že akokoľvek dlho pobudne žena v kláštore, akokoľvek vysoký stupeň rozvoja dosiahne, aj tak má stále nižší status. Prejavy, ktoré som si napr. ja všimla, ale isto ich je viac a dôležitejších: farba odevu (biela vs. Oranžová), ponúkanie jedla ai. prejavy úcty voči „vyšším mníchom“ a vôbec – tento kláštor je jeden z mála, kde prijímajú aj mníšky a kde mníšky môžu byť vysvätené. V iných je to len pre mužských hľadačov.
Káj sa nezdala byť zaskočená, jadro jej odpovede bolo asi takéto: „My nežijeme vo vonkajšom svete, žijeme hlavne v našom vnútornom svete a tu v kláštore. Vonkajší svet robí rozdiely medzi mužmi a ženami a tak sme sa tomu podvolili, pretože toto nie je náš boj. My vieme, že je úplne jedno v akom tele sa človek narodí a že vlastne neexistuje nič také ako „muž“ alebo „žena“...“.
A potom sa ešte potuteľne usmiala: „Najdôležitejšie je rozvíjať koncentráciu, ... a ja si osobne myslím, že v tomto často ženy napredujú rýchlejšie ako muži“. Zazvonil jej mobil a my sme sa prehupli do inej reality.

From Ko Sichang III.

„Dani, všimla si si tie fotky?“ Evinkyn hlas znie trošku vystrašeno. Dozvedám sa o foto albume plnom rozštvrtených tiel, na ulici pohodených údov a civilistoch, ktorí čupia okolo a so zvláštny výrazom sa prizerajú: „Skoro mi prišlo akoby mali v tvárach čosi víťazoslávne“. Až vtedy si uvedomujem, že som kútikom oka niečo zachytila, ale – ani neviem prečo – som to nechala tak.
Prechádzame sa a rozmýšľame čo ďalej – spýtame sa Káj, ale ako na to? Čo to tak mohlo byť – nejaká odvrátená tvár budhizmu? Tu? Utekáme? Hrozí nám niečo? ...Zostalo to záhadou. Možno niekedy napíšem horor z vipassana kláštora...:-)
Takto sme sa len s istou dávkou úľavy vyšnorovali z tých horúcich hábitov, pred odchodom ich ešte vydrhli a vyvesili. Lúčime sa s kláštorom tak, že v úplne nemeditatívnom strese prcháme okolo vrátnickej búdky, v ktorej sedí opát a lúska arašídy. Stres ani nie je zo strachu ako skôr, že nám o 20 min ide z móla pod nami jediná loď dneška. A kruh sa uzatvára... Ešte som sa v chvate stihla 2 metre od východu z kláštora oprieť o jeho múry a takmer demonštratívne sa vyzliecť do tielka a tých najobtiahnutejších minikraťáskov, ktoré mám. Foto sme už žiaľ nestíhali...



PS: Už teraz máme jasnejšie v tých foto, ale ponechám to zakryté rúškom mníšskeho habitu:-)

Ko Sichang II. - vipassana novicky

„Neuhádnete, kde som trávila svoje 37 narodky (uuuuf, tak tomuto zase ja stále neviem uveriť, to sa kedy tak nakopilo...?!!!)?“ vyzývala som k 6 ranám do klobúka. Padali dohady rôznej originality: „Na pláži, doma, v krčme, v krčme, v krčme...“ (tie 3 posledné typy vypustila moja vlastná milujúca matka...)
Cha, v budhistickom kláštore... regulérne ako novicka se vším všudy. No okrem tej fľašky miestneho wisko-rumu v rohu našej mníšskej cely.
A tam to ešte nekončí - milý by na náš pobyt v kláštore mohol dať asi takúto PR upútavku: "ľahká erotika, duševný rast aj jemný horor...". Sorry, tie dve až v ďalšom dieli - teraz kúsok toho rastu:-)

From Ko Sichang II.

Podvečer jedného dňa sme sa v dosť hustom daždi vyšplhali na kopec obzrieť miestny kláštor. Pre Evinku aj mna to bola jedna z hlavných destinácií na ostrove, takže sme si ju nenechali znechutiť ani nepriazňou počasia. Striasame zo seba vodu pod vstupným altánikom a už k nám cupitá holohlavá miestna. Milo sa cez zubný strojček usmieva a pozýva nás na raňajky. Vlastne to bolo také taktné vykopnutie, keďže sa chystali na večerné modlitby a my sme dorazili neskoro. „A kde ste ubytovaní, zostanete potom aj na noc?“ Nenechala som sa zaskočiť touto nečakanou ponukou: „Tak hej, túto noc sme ešte dole (nechávame sa obhryzkávať komármi), ale zajtra prídeme radi.“ Bez ďalších inštrukcií schádzame, aby sme tú istú cestu merali zase na druhý deň poobede.
„Ty Dani, nezľakni sa, v tej našej izbe ale vôbec nič nie je“ ide nám Evinka na proti. Ona teda už "vstúpila", kým my sme sa šmodrchali, lebo Marek dospával a dával si posledné jedlo "na slobode". Radšej, nevedeli sme do čoho ideme...
Teda izba - jeden pokazený ventilátor a 2 rohože na tvrdej zemi. Feng šuej. Segrička už pre nás vyfasovala pre každú bielu garderóbu z hrubej, nepriedyšnej látky: dlhorukávová košeľa, spodnica a zošitý kus látky, do ktorého by sme sa obe obmotali ešte zodvakrát ako vrchná sukňa. A nesmiem zabudnúť na jediný ligotavý kus odevu: „Myslíš, ze ten opasok sa nosí takto, navrch?“ pýta sa ségra, stará parádnica. Zhodneme sa, že to triezvejšie pôsobí pod košeľou a čerstvo umyté – teda ohrnčekované v kadi s vodou - vychádzame na večerné skandovanie. O 18tej sa ženské osadenstvo kláštora schádza vo vstupnej hale a pred soškou Budhu sa deje také to budhistické monotónne modlenie. Pôsobí to vznešene aj na Mareka, ktorý s nami väčšinu tej polhodinky vydržal a miestami sa zapájal.

From Ko Sichang II.

Potom prišiel výlet. Mníška Káj – s nádhernou súmernou oholenou hlávkou, múdrym kukučom a pleťou bez vrások sa nás ujala, aby nás vnorila do tajov meditácie. Aspoň do jej plytších vôd, za ten 1 deň. Takže 1 mníška, 2 čakateľky, 2 votrelkyne a 1 bambul za tmy s baterkami (tá ho odlákavala, keď bolo najhoršie, až kým ju nerozložil a nevybil...) putujú vysoko po schodíkoch kamsi hore. Neuveriteľné, je spln a po 2 dňoch lejaku, mesiac žiari ako blázon. Cesta sa vinie okolo vlajok, budhov, modlitební a dole pod nami zátoku ožiaruje množstvo farebných bodiek. (Pri odchode sme zistili, že tie osvetľujú odstavené pontóny, ktoré z blízka a za svetla vyzerajú o dosť menej romanticky, skôr pochmúrne).
Keď nie „tu a teraz“, tak potom neviem... myslím na 37 fajných rokov a vo vnútri sa mi toho deje veľa a vôbec nič súčasne. Cítim sa strašne prebudená, hihihi.
Na hore sa v ďalšej modlitebnej sále začali naše nočné lekcie z meditácie. Káj nám o sebe povie, že je už 15 rokov mníškou: „Koľko máte rokov?“ pýta sa tou svojou bez vráskovou mesiačikovou tvárou. Zisťujeme, že ona je niekde medzi nami a tiež vytušujeme, že asi deti nemá, lebo si fakt myslí, že Marek bude skoro hodinu nerušene počúvať.

From Ko Sichang II.

Naša baterka to chvíľu sanovala, ale keď sa natiahol za tou jej, šup strčila si ju pod rúcho. Aj tak nechápem, že bol taký trpezlivý. Možno na nejakej úrovni trénoval, čo nás učila. Teda rozvíjal si koncentráciu, pozornosť (mindfulness) a uvedomelosť (awareness) cez jeho meditačné formy. Tie naše boli klasická vipassana – sedenie, chôdza a chôdza s pohárikom – totálne ale totálne plným vody.
Ten večer sme prebrali prvé dve a Káj nám neuveriteľne logicky rozanalyzovala ktorú z tých troch základných vlastností (alebo stavov mysle) rozvíja presne ktorá časť meditácie, napr.: „Počítanie pri meditácii, teda nádych raz, výdych raz...dva-dva, tri-tri... rozvíja pozornosť; udržiavanie mysle na nosných dierkach a sledovanie čo sa v nich deje pri nádychu a výdychu udržiava koncentráciu ...a počítanie do 5, potom späť na 1, ďalej do 6 a zase späť... to zabezpečuje uvedomelosť.“ Ozrejmovala metódu, ktorú používajú po svojom majstrovi. Je vraj kľúčové na svojej ceste rozvoja pracovať na všetkých 3 vlastnostiach, hoci bez koncentrácie sa nerozvinú tie ďalšie dve a bez prvých dvoch tá tretia...
No ale ešte nás aj ponaprávala: „Zajtra raňajkujeme s opátom a ostatnými mníchmi, takže si oblečte podprsenky“ mrkla na mňa – tak som sa tešila, že pod tou hrubokánksou košeľou nič nevidno..., „pozapínajte si gombíčky“, premerala si Evinkyne zo dva rozopnuté „ a ten opasok máte úplne zle“ zagajdala nám ho tak ako má byť.

From Ko Sichang II.

Segra mala za úlohu priamo trénovať nadobudnuté zručnosti, takže kým ona počítala a prečuchovala, ja som ukľudňovala niekoho iného. Napr. sme cikali pri posvätnom indickom bodhi strome – taký pod akým budha dosiahol budhovstvo. Ten náš zážitok bol ale takýto: „Ok tak hádam tu je dosť tma, aby sme nič nenapáchali, môžeš tu cikať“ malý sebou metá, pohopsáva a za chvíľu aj ja. Mravce – množstvo malinkých štípucich mravcov sa okamžite vyrojilo a začalo brázdiť všetky 4 nohy. Našťastie mi neocikal to úžasné biele rúcho.
Spíme skoro dobre, malý sa vrní ako princezná na hrášku. Asi tie tenké matrace a tvrdá zem nie sú úplné terno. Ráno Evinka vstáva o 4tej aby si s mníškami zaskandovala a pripravila nám a mníchom raňajky. My dospávame a budí nás až zvonenie gongov a úžasné zavíjanie psov. Mrknutie z okna dokresľuje gýč – na modrom nebi baránky, slnko sa ešte celkom nevykopŕclo, takže všetko okolo má taký ten žltkavý nádych – červené strechy, zelené kopce a modré more s legolandom lodí rôznej veľkosti a funkcie.

Ko Sichang I. - Thajský ostrov - povinná jazda

Ako dobrá cestovná kancelária som nemohla segričke „odpustiť“ výlet na thajský ostrov: „Byť v Thajsku a nezažiť thajský ostrov, to sa neráta – ešte by si pobyt reklamovala“
Rozkošná náhoda sa udiala aj pri výbere. S hlavou v smútku browsujem po nete: „Tento má vrchol monzúnov, tuto je všetko drahé a turistické a tento je ďaleko s nafigu dopravou...“ Ako posledné útočisko som napísala kamoške: „Help!“ a pomoc prišla. Jej mailík dorazil deň pred tým ako sme niekde mali vyraziť a obsahoval „utajený ostrov Ko Sichang“. Divné je, že je tak blízko BKK a doteraz sme o ňom s milým ani nechýrovali. A je ideálny: neturisticky-autentický, zeleno-kopcovitý, s veľa budhistickými zákutiami a jedným Vipassana kláštorom, plus iba čosi pod 2 hod od hlavného mesta. Teda image Thajska: kokosové palmy, biely piesok a tyrkýsové more – zabudni, ale po tom sme asi ani nebažili.

From Ko Sichang I.

Náš bus v tesnom poobedí dorazil so mesta Siracha, odkiaľ má „každú chvíľu“ jazdiť kompa na ostrov a dozvedáme sa: „no Sichang“ bez ďalšieho vysvetlenia. More je sivé, obloha detto a rozblbnuté vlny ponúkajú preklad beznádejne znejúcej informácie: „Žeby sme sa tam dnes nedostali?“ Nevzdala som to a dopátrala sa neoveriteľnej informácie, že jediná kompa pôjde o štvrtej. Jemné rozladenie rozptýlime obedom pri móle – šiatre rovno nad vodou opekajú kurčatá, ryby a klobásky. Dávame s ryžou, zeleninou a pivom (dvoma veľkými) a hneď je nám o kusisko lepšie. Marek si našiel riadne pripitého kamoša, s ktorým si hrali hudbu z jeho mobilu. Je nám až tak dobre, že sa o 15.45 konečne vyštracháme na mólo „aby sme náhodou nezmeškali jediný prevoz dneška“, pričom sa dozvedáme, že kompa ide z úplne iného móla. Čas nezmenený...
Stíhame a posledný obrázok Sirache je: Evinka lavírujúca s batohom a Marekom medzi veľkými igelitkami klíčkov a plátmi vajec – len tak-tak triafa otvor lodného priestoru, ktorý slúži na prepravu ľudí.

Fajn, sme na ostrove – nemám však predstavu kde tam. Môj prieskum bol ležérny, o ostrove toho veľa zverejnené nie je a chýba pedantný logista miláčik. Vezieme sa však na vlne „náhod, ktoré sa len tak dejú“. Takže sa od miestnych dozvedáme, že na ostrove je jediná pláž, čo by dilemu dosť zjednodušilo. Síce tejto info celkom neverím, lebo som si všetky 4 pláže vypísala, predsa situáciu vyhodnotíme tak, že sa necháme na túto „jedinú“ pláž odviesť. Jediná pláž, jediní turisti...

From Ko Sichang I.

Celá táto časť bola o drsnej romantike – rozhulákané more, opustené bungalovy zavesené v stromoch nad plážou, mohutné lode sa premávali na horizonte toho šedého mora, čo prerastalo do rovnakej oblohy. Dali sme si večeru, x-krát s Marekom vybehli „on the hill“ – na malý kopec, odkiaľ sledoval svetlá lodí a majákov a všetci traja sme skoro zaľahli. Vlny tak hučali, že Evinka z nadmiery divokosti spala dobré 2 hoďky.
Ráno sa podobalo večeru a nijako nepodobalo na Thajsko, ktoré poznám. Bola mi zima! Pláž bola však nádherná, s atmosférou nostalgie, ktorú dotvorili srdcia „Mama, tata, Marek, Evinka“.
Poobede sme sa vrátili späť do dediny, keďže sme chceli vyraziť na obhliadku ostrova. Tú sme absolvovali s naším „starým známym tuk-tukárom“ – viezol nás z prístavu na jedinú pláž, z jedinej pláže späť do dediny a potom nás rozvážal po tajomstvách ostrova. Mala som dojem, že aj on je jediný... Evinka si s ním nakoniec „zarandila“ – ja som šla uspať zničeného Mareka a oni ešte dopozerať okolie. Smiala sa, že ju stále chcel fotiť, pričom si dal záležať na tom, aby bola na snímok patrične pripravená. Odrátaval: „One-two-tree...four“ a strašne sa na tom bavil.
Pár zákutí ostrova patrí zatiaľ k najatmosferickejším (hm, tak toto slovo znamená „s unikátnou atmosférou“), čo som v Thajsku zažila.

From Ko Sichang I.

Na Mareka najviac zapôsobil trošku ošarpano-farebný čínsky chrám, ktorý je nádherne zapasovaný do rozložitej hory. Píšu, že je to jeden z najkrajších čínskych chrámov v krajine, mimoriadne populárny medzi tunajšou rozsiahlou minoritou. Okolo čínskeho nového roku na ostrov vraj kvôli nemu jazdia zástupy. Malý si ho obľúbil pre niekoľko zvedavých opíc, ktoré sa hašterili o banán a predvádzali akrobatické lety z balkónov na okolité stromy. Z chrámu sme sa šplhali ďalej okolo altánku s penisom a výhľadom a okolo Budhu, ktorý mal na tvári také zlaté nálepky: „No good, baby no like this Budha“ vyjadril svoj názor krpec.
Na samom vrchu bola Budhova šľapaj – veľkosť Yetti. Späť sme schádzali iným schodiskom – bez výhľadu, zato s hadom, čo sa svižne odplazil preč z cesty dotieravcom, a hystericky vreštiacou svorkou opustených psov. Celkom sme to predýchvali, ale aspoň výpravu doplnilo aj dobrodružné pozdvižení.

From Ko Sichang I.

Dole nás čakal sprievodcovský tuk-tukár a odviezol nás k žltému mega-budhovi and co. Fakt obrovský a spoločnosť mu robilo pár menších. Vďaka nášmu sprievodcovi vznikla jediná, hoci nepoužiteľná, spoločná fotka celej 3-člennej výpravy, na ktorej sa tvárime úžasne nakyslo. Tuk-tukár nám tiež odhalil záhadný prechod cez zostavu jaskýň. Záhadný a riadne šmykľavý – dole pri obrovskej kadi sa zjavil roztomilý nahrbený mních, asi správca. Na tomto mieste pustila Evinka výrok, ktorý sa do skaly vryl svojím dvojzmyselným inotajom: „This is what – a stone?“ ukazuje na šuter zahalený zlatým rúchom. „Yes, stone“ prosto odpovedá náš sprievodca.
Šplháme sa ďalej okolo kopca do ďalšej jaskyne. Jej osadenstvo tvoria 2 mnísi obkolesení knižnicou, trvajú na tom, že malý má zazvoniť na veľký zvon. Zhostil sa toho, pochopiteľne s veľkým nadšením – neviem, či predpokladali až takúto odozvu. Vošli sme hlbšie – opäť oltárik so soškami. Zaujímavé, síce je to tu všade, a predsa – osobitne niektoré tieto miesta – vedia dýchnuť niečím ...zvláštnym pokojom a pristavením. Pri pristavení však malého začali žrať mravce, tak sme z mystiky prchali.
Okrem iného sme si tiež uvedomili, že sme žltého mega-budhu telepaticky požiadali o stráženie batohu. Neviem, či to on registroval, ale naša strana s dávkou nervozity až na druhom jaskynnom stupni. Tuk-tukár utekal napred ratovať. Našťastie bolo ešte čo, mega-budha nezlyhal ...

So segričkou, keď sa veci "len tak dejú"

Evinka patrí medzi pár ľudí, s ktorými sa mi niekedy veci a udalosti takmer mysticky „dejú“. Teda, nie že by nebolo treba nejakej logistiky, plánovania a prieskumu na začiatok, v priebehu aj v závere: „Ok takže wat máme odfajfknutý, trh tiež, ešte pláž a tíkové domy...“ vynárajú sa moje skryté obsedantno pedantné vášne.
Súčasne my dve spolu akoby umocňujeme driemajúce háďa zábudlivosti, nesústredenosti a proste uletenej mysle, čo v každej z nás individuálne drieme. Prúd debát a zážitkov spôsobuje, že zmeškáme zástavku, kde bolo treba vystúpiť alebo zabudneme na pláži jedinú obuv, ktorú na 4 dňovom výlete máme ... More sa postaralo – 1 šľapka na jednom konci pláže, ostatné na druhom sa spokojne kolísali na vlnách.

From Evinka v BKK I.

Ale stálo to zato. Tak napríklad pri jednom celkom nevinnom odbočení do parku: „...uvidíš ako miestni po práci pestujú kalokagatiu – masové behy a cvičenia...“ som naďabila na presne to tai-chi, čo som od príchodu márne hľadala. Ale o tom osobitný blog.
Z tohto parku sme si to namierili do pouličnej kaplnky na rušnej križovatke Rachadamri, ktorá je najznámejším domom duchov v meste. Zasvätená hinduistickému Brahmanovi a jeho slonovi Erawan (tak sa aj kaplnka volá), vznikla aby si stavitelia udobrili duchov pozemku pod Erawan Hotelom. Aj napriek okolitému veľkomestskému chaosu je kaplnku dobre vidieť a niekedy aj počuť z BTS vlaku, lebo v nej často rôzne sprievody nesú látkových hadov, výrazne poobliekané tanečnice trsajú do rytmu bubnov apod. Dosť srandovný zážitok, hoci tie tanečnice vyzerajú značne otrávene...

Ďalším nevinným podujatím bola návšteva Wawee kaviarne, aneb. v Marekovom jazyku „fish and cat place“, kde chodíme pravidelne kŕmiť ryby a strašiť mačky. V sobotu a nedeľu podvečer tam hrá živá hudba. Ide zväčša o kapelu, čo drví thajské cover-songy. Popri tom zahrajú pre okoloidúceho faranga, resp. pre roztančené mláďa, nejakú známu anglickú (napr. Twinkle twinkle little star), plus často si prizývajú svojich známych z publika, aby „karaoke štýlom“ zaskočili. Tento-krát sa malý osobitne činil v predvádzaní a keď sa spustila búrka a stiahli sme sa dnu nevedel sa od nich odtrhnúť. Show sa ale zapáčilo ešte jednému tvorovi. Teda, možno sa mu hlavne nepáčilo moknúť vonku... Uprostred svižného rytmu zrazu vtrielil popod zavreté dvere nie práve najmenší šváb. Spôsobil dosť povyk, hoci nie je to tu až taká ojedinelá záležitosť. Najlepší však bol stoický gitarista – pomedzi akordy - „chruuup“ zachloštil nového fanúšika a neprestal pri tom ležérne dupať do taktu. Inak celkom to bolo počuť.

From Evinka v BKK I.

V rámci môjho zoznamu „čo vidieť a kam ísť“ bol „aspoň jeden wat“. Vzhľadom k Evininmu osobitnému vzťahu k budhizmu som si rozhodovanie zjednodušila: „Segri, mrkni týchto 15 watov a vyber, kam ťa srdce ťahá“. A tak sme šli do Mahathat watu, ktorý je špecifický tým, že na jeho pôde sídli jedna z dvoch budhistických univerzít v BKK. Na ulici pred watom sme sa prehŕňali stánkami s ochrannými amuletmi a zubnými protézami vo vitrínach. Ich funkcia zostane (zatiaľ) bez vysvetlenia. Teda, ak nechceme prijať to pragmatické vysvetlenie, že na vlastný zubný odtlačok u dentistu každý nemá a tak popri kúpe amuletu pár protéz vyskúša, hádam nejaká sadne... Evina ponúkla iné vysvetlenie: „Možno sú to pozostatky nejakých významných mníchov...“ – prečo však práve toto...

Okolo watu bolo „lots-o-budhas“ ako konštatoval krpec – čiže mnoožstvo budhov. Všetky sošky boli zlaté len jedného práve šmyrgľovali, čo teda malého dosť zaujalo. Vo wate som mala prvý krát možnosť sledovať individuálny rituál. Žienka prišla, hodila peniaze do urny „na opravu strechy“ a zobrala zo stolíka pod Budhom hrsť vonných tyčiniek so sviečkou. Pripálila ich, so zopnutými rukami kľačiac sa poklonila pred soškou k zemi. Potom poodišla k mladému mníchovi, ktorý bol pri stene pohodlne usadený a zvieral mikrofón. Ten ešte vybavoval predchádzajúcu „stránku“, ale mala som pocit, akoby ho už dosť nebavila. Bola to staršia pani, veľmi upravená a – ak to bolo niečo ako naša „spoveď“, tak by som si vedela vymyslieť čo tak chrlila... Nuž sa zase až tak nedivím, že mních viditeľne pookrial, keď sa jej konečne zbavil a započúval sa do trablov mladej. Ona však zrejme do detailov nešla, lebo po chvíli začali odriekať nejaké spoločné mantry a po úklonoch to skončilo.
(Ja viem, som domýšľavá a asi necitlivá, ale takto mi to akosi pripadalo... :-)

From Evinka v BKK I.

Za rohom, po tom, čo nás zúrivo vybrechal pes z nejakej asi súkromnej ubytovacej časti, sme sa dostali k Vipassana centru, kde sa môže ktokoľvek prihlásiť k učeniu. Ešte kúsok ďalej je oná univerzita. Píšem oná, lebo to bolo zo súdku „veci, čo sa dejú“, hoci len odvážnym. Evina ma vtiahla dnu. Ja som tiež bola zvedavá, ale aj kvôli Marekovi, sa mi nechcelo otravovať. Vlastne segrička ma nie len vtiahla dnu, ale rovno za obedný stôl. Takže sme sa zrazu ocitli v čomsi ako učiteľskom kabinete otvorenom aj pre študentov – pár mladých mníchov tam riešilo počítače. Na stole sa začali kopiť rôzne jedlá. Žiaľ, môj blok prijímať niečo úplne bez revanšu spôsobil, že som odchádzala hladná, na čo mi segra ešte „naložila“: „Počuj, prečo si sa nenajedla, veď z toho boli dosť namrzení, že sme tam toľko toho nechali“... Aspoň sa malý natlačil chutnou polievkou.
Inak, Marek zachraňoval česť nášho tria aj vo vedeckej debate. Spoločnosť nám totiž robil učiteľ IT, filozofie ale najmä učiteľ „vied“, ktoré sa učia holisticky v rámci jedného predmetu. Takže malý vyprodukoval svoju obľúbenú otázku, ktorá v danom kontexte pôsobila celkom zenovo:
„What sound butta makes?“ čo v preklade z jeho reči a do slovenčiny znamená: aký zvuk vydáva motýľ?
„Hmm, ale v Bangkoku veľa motýľov nelieta...“ znela odpoveď mierne bez fantázie a zenu.
(Tak to by som chcela vedieť, čo by mu odpovedal na x-té variácie tejto otázky, ktorú dostávam denne, napr. „Aký zvuk vydáva tofu alebo anjel ... ?“)
Jazyková bariéra spôsobila, že sme sa toho veľa nedozvedeli. Pamätám si najmä, že: „Moji študenti majú o druhej skúšku“ významne zahlásil profesor vied. Vďaka malého WC-potrebe som mohla nakuknúť aj do učební pred skúškou. Mladí v oranžových mníšskych hábitoch drvili, ale hlavne pokecávali a pochechtávali sa keď sme šli okolo. Osobitne sa zabávali, keď sme zamierili do jedného z dvoch mužských (mníšskych) záchodkov...

Mamičkovský, diel II.

Náš pracovný týždeň sa ustálil na nasledujúcom vyčerpávajúcom režime:
Pondelok relatívne voľný, ale väčšinou sa dohadujeme s česko-britskou rodinkou, ktorej najdôležitejšou zložkou je skoro 3 ročná Amálka, neboli Šamama, ako ju volá bambul. Šamama len vyzerá ako anjelik...
Utorok ráno sa terigáme do expatovského centra „Sukumwit“ ku kanadskej rodinke – vedúca osobnosť 2,5 roč. Liam. Jeho mamina robí na kolene výborný hudobno-tanečný program pre cca 4 mamy, 1 keňského otca a ich ratolesti. Societka z ambasád ai. medzi-vládnych inštitúcií. Marek to zbožňuje a cez týždeň doma trénuje.
Streda – medzinárodná škôlka Lienka a jej program pre predškôlkarov a doprovod. Marekova prvá učiteľka, na ktorej sa naučil slovo „teacher“ a kopec ďalších vecí sa nám obom vryje do pamäti a srdca. Indka – séfkuchárka, ktorá toto robí len ako zábavku nastavuje latku ďalším pedagogickým osobnostiam v našom živote prevysoko.

From mamičkovský II.

Štvrtok doobeda cirkuluje tuná v Ari okolí hosťovanie „playgroup“ – proste lokálne matky sa dali dokopy aby sa každý týždeň stretali, vypustili divokú zver, nech sa klbčí o hračky a pri kávičke vydychovali... Máme tu zaujímavé osôbky, paradoxne sme 3 právničky – Amíčka bývalá UNHCR, Fínka bývalá Amnesty International; Etiópska dula; 2 baby s umeleckým backgroundom a Holanďanka, čo má adoptovanú 5-ročné čínske dievčatko a čaká na thajského chlapčeka. Na rozdiel od Sukumwitu, tu sú zväčša NGO ľudia.
Štvrtok poobede sa chodíme hrať s 2,5 roč. Australčanom Félixom a ďalšími podobnými zase na Sukumwit. Félix má mamu, s ktorou si sekneme a nie len preto, že keď som tu ťahala týždeň bez Martina vedela, že gin-tonik to napraví (aspoň na chvíľu).
Piatok upratujeme a chodíme sa potápať do rozkošnej kaviarne so záhradkou - „Fish and Cat place“ v krpcovom slovníku. To potápanie je mimovoľné a nezamýšľané, popri kŕmení rybičiek (Marek tam už 2x žuchol do takého kanála, ale zvykáme si).

Za väčšinu aktivít vďačím vlastne Martinovi a skupine Bambi (Bangkok Mothers and Babies International). Milý na nich našiel kontakt a zistil, že hneď prvý týždeň po našom príchode majú „detskú cákačku“ z titulu veľkej noci. Tam som sa zoznámila s väčšinou ženských, od nich získala kontakty na Lienku aj okolité mamy. Veci, čo organizuje Bambi sú často dosť drahé, ale rôzne „spin off“ tejto organizácie v podobe domáckych playgroups atď. fičia výborne.

From mamičkovský II.

Ešte ako klasická neobjektívna totálne zahľadená matka by som mohla písať kopec denno-denných zábaviek, čo sú asi dosť obyčajné kúsky šišnutého 2-ročiaka. Napríklad ako minule prídem do izby a vcelku spokojné dieťa sedí pred zrkadlom, s úsmevom a „Mama, dis...“ mi ukazuje svojho pipíka zacvaknutého v mojom púdri... Uups, toto mi Martin vlastne zakázal...:-)

Napíšem ale kúsok o globálnych nomádoch. Za termín vďačím knihe, s ktorou som sem pricestovala. Mám ju od nášho krčmárskeho židovsko-kanadského suseda - kamoša Bena a písala ju jeho teta, čo vychovala dve deti, prežívajúc expat radosti aj strasti na cestách kade-tade. Kniha sa volá v preklade „Výchova globálneho nomáda“ a ten názov je ozaj výstižný. Marek, s pár mesiacmi strávenými „kdesi mimo“, sa ani za typický príklad nedá považovať:
Zato taká Iris dosť isto. Jej mamina Alejandra je pôvodne z Chile, odkiaľ kvôli režimu s celou rodinou emigrovala a detstvo prežila vo Švédsku. Vzala si Holanďana, prvé dieťa sa narodilo v Ho-chi-minovom meste a malá Iris vo Vietname, aby potom prišli pár rokov požiť zase v Bangkoku a potom zase inde...
Aleksis – malý Fín narodený tu v Bangkoku má zase opatrovateľku Nepálku, najviac behá vonku s Thajskými deckami a chodí do medzinárodnej školy, kde sa hovorí Anglicky. Pre úplnosť, rodičia s ním komunikujú Fínsky a má o mesiac viac ako Marek, čiže kúsok vyše 2 rokov...

From mamičkovský II.

Globálni nomádi sú vraj decká, čo si zväčša vybudujú ozajstnú kultúrnu citlivosť a rešpekt voči inakosti. Často majú tykadlá na takú hlbokú medzi-ľudskú diplomaciu. Okrem toho sa však boria aj s pár bremenami naviac – nevedia presne, kde je „doma“ a dlhšie hľadajú kto ozaj sú. Znova a znova sa musia kdesi zapasovávať a riešiť hlboké smútky z rôznych strát, počas nespočetných presunov. A to v kontexte, kedy ich rodičia často sami prechádzajú smútkami za „domovom“ s dosť náročnými a rozcestovanými povolaniami.
Hoci Marek ozaj do tejto kategórie nepatrí, predsa sme sa z knižky naučili ako registrovať a rešpektovať jeho smútky vyplývajúce z presunu – hlavne na začiatku – a čo robiť, aby zostávalo spojenie... Pravidelné skype pokecy s oboma sadami starých rodičov: „Babi Iva a Dido Maos“ a „Babi Sona a Dido Eny“ (to ako Henry, čo sa mu lepšie pamätá ako Jindro, kvôli rovnomennému zelenému vláčiku) sú kľúčové. Je však až neuveriteľné ako si krpec pamätá aj tých, ktorí sa mu tak často neukazujú aspoň na obrazovke počítača. „Nataška a Eluška“ vždy vzbudia zaľúbený úsmev. Keď som volala s Kačenkou a potom malému vravela, že „Kača a Maco majú malé bejby“, tak behal po byte a opakoval „kata, mato“ a minule sa zobudil so „Stanka and Polko“ na perách.
Je síce pravda, že „Palm tree, koko nut“ a „banana tree“ rozozná a jabloň, či čerešňu nie. Že vie presne ako chutí mango alebo mangostína (že mu nechutia), vie očistiť liči a s nadšením vykrikuje, keď ideme okolo stánku „Durian – fuj!“ (a to som sa ozaj snažila na neho nepreniesť našu averziu). Šál má len Los Sam, ktorého dostal od Ivana z Nórska, rukavice pozná len gumenné na upratovanie. No ale veď aj to bude... Tak mu aspoň čítame knižku „Ako šiel krteček sánkovať“, aby nezabudol na sneh.

Mamičkovský, diel I.

From mamickovsky I.

Po čase opäť jeden mamičkovský – nedá sa inak. Je to moja primárna náplň, takže si toho užijem až dosť. Naviac, krpec je fakt rozkošný (ooo aké originálne vyhlásenie zaľúbenej matky...), pokiaľ ho práve nemám chuť umlčať krajne nehumánnymi prostriedkami, lebo manipuluje alebo vreští ako prasiatko na zabíjačke. Klasický 2-ročný fafrnok, ktorého kúsky a ich kontext by som si nerada nechať pre seba a v zabudnutí.

Napriek na dieťa orientovanému úvodu pokračujem "skromným" konštatovaním: tuším som matka – hrdinka. Nepoznám tu totiž inú, ktorá nemá opatrovateľku, nedáva dieťa na poldeň do úschovy a nemá ani nepravidelnú baby-sitterku či pravidelnú upratovačku. Ok, nebudem ďalej provokovať – je mi jasné, že moje hrdinstvo je veľmi relatívne. Také trojnásobné slovenské maminy bez bazéna, thajských vývarovní, sporadickej upratovačky, skvelého partnera atď. sú iná kasta.
Skôr poukazujem na absurditu nášho súčasného bytia. Pričom sa nestýkam len s ex-patmi rôzneho druhu, ale aj thajsko-farangovskými mixami (najčastejšie žena thajka a muž biely). A nie sú to výlučne rodinky „z ambasád“, či prostredia globálnych firiem, ktoré veselo prežívajú aj v časoch krízy. V okolí je dosť a dosť obyčajných ľudí, napr. NGOčkarov, hoci zväčša inej príjmovej skupiny.
(O tomto sa rozširovať nebudem, no keď sa NGO venuje biede a jej „vyslanec“ v Ázijskej krajine žije tak ako niektorí tu, je mi z toho tiež dosť biedne..)

From mamickovsky I.

Nuž tak sa aspoň zainteresovane tvárim pri debatách typu:
„Je lepšie mať Barmskú nany, Nepálsku alebo Thajskú? Počula som, že Thajské sú dosť neúprimné, často žiadajú zvýšenie platu, lebo vyživujú aj priateľa, s ktorými potom majú dieťa a odchod... “
Alebo situácia: Marečka s Marečkom vo veselom džavote detí a thajských opatrovateliek opúšťajú jednu z „playgroups“. Pred domom sa srdečne ruko-nožne lúčime. Opatrovateľky nastúpia do klimatizovaných fár, pričom im šoféri galantne pridržia dvere, a za zvukov malebnej hudby sú odvezené pár ulíc k ich domovom. Marečka prehodí Marečka cez rameno, odfúkne obom potoky potu z tváre a vyberú sa na 20 min. štreku smerom k BTS vlaku. Po 10 zástavkách BTS Marek hlási „Home Ari“ – teda domovskú stanicu. Vysúkame sa premrznutí z preklimatizovaného, teda o cca 10 stupňov chladnejšieho, vlaku a hop šup "zohriať sa" 10 min šlapkaním po pražiacom slnku k domu.
Aale po ceste je to zábava:
Rituálne si salutujeme so strážnikom na peróne vlaku. Tety pri lístkoch sa rozplývajú ako nedočkavý bambul stepuje pri turniketoch, aby som mu dala kartičku na „pípnutie“, v polohe letmo ho pridržala pri turnikete a potom sme doslova vypadli pomedzi nemilosrdne rýchle záklapky. Pár krát to nevyšlo...
Pokračuje komentármi:
„fountain on“, preklad: fontána fontáni
„ba-toči-toči off“, preklad: otáčajúca sa lampa je vypnutá
„Sabadí“ zdraví krpec thajským gestom zopnutých rúk tetu predávajúcu vyprážané banány hneď vedľa „Gín Mango lejdy“ (pani, čo predáva zelené mango so štipľavou soľou).

From mamickovsky I.

Robíme grimasy na strážnikov: autopredajne, kancelárie ombudsmana, vietnamskej reštaurácie, čínskej reštaurácie. Priateľsky ho štípne majiteľ stánkovej kuchyne na konci našej soi (ulice). Zakopeme si futbal s deckami na prostriedku našej soi. Zaštekáme na psov, zamňaučíme na mačky. Ostražito sa pozdravíme so srdečným pánom, čo pripomína Quasimoda a vymieňa vodu vtákom v klietkach 4 domy od nášho.
Medzi tým x-krát telepaticky odpoviem na otázky. Každá matka to asi pozná, funguje to takto:
„Mama!“ dôležito a veľavýznamne zahlási dieťa ukazujúc na vyvýšený schodík
„Áno, keď pršalo, pristavili sme sa tu, mama si vyložila nohu a vyhrnula nohavice, aby nebola mokrá až po zadok“ dopoviem vetu. Ak sa nepodarí na prvý krát, očakáva sa nekonečné množstvo ďalších pokusov interpretovať situáciu.
„Ooo toto, this..!“ je ďalší príklad z vlaku, kde okrem otravnej klimatizácie otravujú aj dokola spustenými reklamami, premiešanými ozaj hororovými scénami hororových filmov. Preklad: „Toto je taký krém, ktorý vyhladzuje vrásky“ zachovávam právo budúceho konzumenta na komplexné informácie.

Proste minule som si uvedomila, ako sa zrastáme s prostredím. Ako vlastne vďaka neexistencii šoférov ai. pomocníkov si to, často doslova rukolapne, zažívame a spoznávame. Marekovo sebavedomie je bohato hnojené reakciami Ázijského okolia na jeho detsky rozkošné bytie. V porovnaní s Európou, kde je vzťah k deťom prevažne chladno-otrávený s pár povzbudzujúcimi úsmevmi - skôr ako hrejivými výnimkami.
Tento rozdiel som si uvedomila z dvoch debát – s mojou českou kamoškou 2-detnou Klárou a s Martinovou kolegyňou úmyselne bezdetnou („... beriem to ako požehnanie...“), správne svojskou Poľsko-Anglickou židovkou.

From mamickovsky I.

Klára: „Holky sú vždy trocha zmätené pri návštevách doma v Čechách – nikto si ich nevšíma, nikto ich nemojká a neusmieva sa na ne. Tuná to štípanie a obchytávanie síce neznášajú, ale tam je citeľná skoro až nevraživosť na ich „blbiny“...“
Iza: „My v Anglicku deti neznášame - na jednej strane sú to rozmaznaní uvrešťaní spratkovia, s ktorými si ich rodičia nevedia dať rady. Na druhej strane, tie decká to asi cítia – že ich dospelí nezvládajú a neznášajú...“

Hej sú momentky, kedy mám chuť príliš prítulným obdivovačom dať aspoň zaucho. Thajci sú na seba dosť hákliví – dotyky hlavy sú tabu, očakáva sa úctivý odstup, večne mierny úsmev a dokonale zvládnuté emócie. Z hygienického súdku - sú alergickí na pachy, dokonale vyumývaní a pri hrozbe svinskej chrípky bola na každom rohu fľaštička s dezinfekciou a náustkármi sa to hemžilo. Takže toto na jednej strane. Na druhej, akékoľvek dieťa – nie len Marek a nie len „biele“ dieťa – je vystavené v lepšom potriasaniu rukou, v horšom „priateľským“ štípancom, bozkom, otieraniu nosa a zažila som, že sa mu proste "zo zábavy" cudzí chlap pozeral do nohavíc. V niektorých situáciách kašlem na "nethajské prejavy emócií" a slovensky kričím:
„Do prčic, čo keby ste tak dieťa nie len mojkali ale trošku ho aj rešpektovali! Keď dieťa vreští, tak sa mu to asi nepáči, nie?!!! Ako by bolo tebe keby ťa napriek vreskom niekto obchytkával?!“ je jedno, že je to po slovensky, lebo nezdieľame žiaden rovnaký jazyk. A je to jedno aj preto, že to zajtra spraví zase.
Hoci tomu moto-taxikárovi, ktorý mu pozrel do nohavíc asi úplne všetko jedno nebolo, keď som spravila jednoznačné gesto smerom k jeho rozkroku....:-)

Muang Boran – Pradávne Mesto

From muang borang

Muang Borang je taká haluz: „Bicyklovali sme kade-tade a zažívali si zvláštne déžavú“ povedala o tomto mieste moja Australská kamoška Peta, ktorá s Felixom (nie kocúr, ale syn) a Stevom (manžel) žije v BKK už 9 rokov (teda Felix tu žije kratšie, len tých svojich cca 2,5), čiže pochodili slušnú časť Thajska. No a MB je vlastne skanzenovou zmenšeninou Thajska - hlavné zaujímavosti celej krajiny sú prenesené – niektoré doslova – asi 45 min od hlavného mesta, do provincie Samut Prakan. Polo rozpadnutý kmérsky komplex stavieb z pohraničnej oblasti Thajsko-Barma (zabudla som meno) je vraj na nerozoznanie: „Fakt akoby sme sa znovu šplhali do tých kopcov“ fučala Peta pri spomienke. Čo na tom, že okolie BKK je placaté – kopec tu proste spravili umelý a vraj je zvnútra dutý. Dá sa to preveriť, lebo v tom kopci sú dvierka...

From muang borang

Storka o vzniku je údajne takáto: žil raz v Thajsku jeden bohatý a osvietený... zástupca firmy Mercedes Benz. Tento pán svoj nemalý majetok nerozflákal na golf, nakupovanie, hazard, menšie ženy (aneb. „minor wifes“, čiže milenky) cestovanie a iné svetské radovánky. Ani si ešte za živa nepostavil mohylu – ako sa už rozmáha aj na Slovensku – aby tak investoval do post-svetských radovánok. Khun Lek - tak sa tento mercedesák volal, (pričom „khun“ je tuším v thajčine učiteľ, resp. oslovenie plné úcty) postavil tzv. „Ancient City“. Nie je to nejaká Disney World zmenšenina, ako sa píše v sprievodcoch. Tvoria budovy, sochy, fontány atď. skutočnej veľkosti, len nasekané nahusto na jednej ploche. Takže keď chce dakto spraviť „Thajsko za deň“, tak s troškou foto-shopu sa to zvládne.

Muang Borang teda obsahuje 3 hlavné typy stavieb: skutočné, kópie skutočných a vymyslené. Skutočné tam pritiahli na rekonštrukciu. Kópie sú úplne do detailu okukané a vymyslené pripomínajú tú pražskú chobotnicu z Letné, ktorá vzbudila toľký povyk. Sú tam niektoré dosť vzácne budovy, ktoré napr. boli zničené počas Barmskej invázie a mercedesskému mecenášovi sa ich podarilo poskladať z dobových nákresov. Ale fungovalo to aj naopak, Khun Lek skopíroval budovu, ktorá potom do tla zhorela a prišli k nemu na nákuk ako vlastne vyzerala.

From muang borang

My v Muan Borang: potešilo nás, že sme po ukázaní Martinovho pracovného povolenia platili thajské vstupné. Nie že by sme boli „čípáci“, ale človeku takéto privilégium dá pocit istej udomácnenosti. Potom nás trošku vytočili pri bicykloch, ale len tak tréningovo. Chceli sme s detskou sedačkou a keďže sa típkovi nechcelo hľadať, tak proste „No have“. Našli sme, odmontovali sme ucho z mojej príručnej taštičky a fičali. Obrovský areál sa dá prejsť tiež autom, taxíkom, miestnym „naskoč-vyskoč busom“ a golfovým autíčkom. Našťastie malý ešte nemá v našej rodine hlasovacie právo a uznávame pozitívnu diskrimináciu, inak by ma chlapi isto prehlasovali smerom ku golfáču... Takto sme si to fičali na byciklíku. Som beštia? Ale keď ten bicykel bol fakt príjemný a trošíčku pohybu nám cez víkend robí dobre (keď ma už v týždni krpec nosí na rukách...).

Okrem ležiaceho mega-budhu hneď vedľa hinduistickej fontány, umelého vodopádu, pod spomínanými zrúcaninami z pohraničia, vedľa watu z Ayutaye sú tam veľké stavby na koloch z tíkového dreva, starodávne bárky, na ktorých sa nadúva zlatý drak a kopce iných. Ani neviem, čo z toho ne-hraničí s gýčom. Skanzen dotvárajú ľudia oháknutí v odevoch z iných miest a vekov, takže niečo čo vyzerá ako thajská nevesta okolo prefičí na bicykli kvákajúc do mobilu. Keď som na ňu zamierila foťák, mobil zložila a vystrúhala dobový, či nadčasovo thajský (?), úsmev. Títo ľudia sa venujú remeslám a kuchyni – akože tradičným, ktorých výtvory potom ponúkajú vedľa, či spolu s coca-colou.

From muang borang

Fajn sme sa najedli v plávajúcej „dedinke“ a dokonca sa nám podarilo na príjemnú 1,5 hod uspať malého, čím sme si výlet predĺžili na celo-dňový. Celé nám to skrátka vyšlo, lebo keď sa zobudil, ešte sme dali menší okruh kropení kvapkami a pod strechu taxíka sme nastupovali za kvalitnej tropickej slejvky.
Ešte posledný pohľad z vtáčej perspektívy: stojíme na kopci s dvierkami, za chrbtom kmérske zrúcaniny a navôkol – kam len pohľad dočiahne – čmudiace komíny, skládky a iné výdobytky civilizácie...

Foto sú z dvoch návštev Muan Borang. Boli sme opäť so segričkou, keď prišla na návštevu. Scénár so spiacim Marekom sa zopakoval, tentoraz odkvecol už pri príchode v taxíku a dospal to na lavičke pred vstupom. Asi uspávacie čaro genia loci, každopádne my sme mohli krúžiť do záverečnej, resp. dobrých 20 min po, lebo sme nevedeli trafiť k exitu.
Program obohatili bozkávajúce slony. Greenpeace tam mal záver niekoľko-dňového klimatického slonieho karavanu. Slony zakliesnené pomedzi kly a množstvo foťákov. Ošetrovateľ nám vysvetlil, že táto póza sa volá "džungľové hrádky" a keď si dospelé samce navzájom veria, tak sa takto doberajú. Klimatický kontext som, pardón GP, zabudla... Ale vďaka Martinovým tunajším kolegom sa Marek opäť prekvedlal na sloňom krku. Sedel úplne suverénne ako maharadža. Najmocnejší zážiťok však bola táto lekcia z prírodopisu: "pi-pi like a waterfall!" (prekl.: ciká ako vodopád) a "pupu - huuge, like a durian" (hovienko - obrovské ako durian)
Tento zážitok mal dozvuk aj nasledujúci deň ráno. Marekova prvá veta dňa bola: "Sometimes elefant pupu because big bum bum". V preklade niečo ako: Niekedy slony kakaju, lebo veľký zadok.