Chiang Mai

Veľa turistov sa hrnie do tohto „chladnejšieho mesta v horách“, tak aj my. Cesta tam je veľmi jednoduchá, naskočí sa na vlak, na stanici sa kúpi predražené pivo (my decentne 2 plechovky, veď sme zodpovední rodičia; spolucestujúci z krajiny v BA preslávenej „stag parties“ 8-pack. Našťastie boli v inom vozni...) a na druhý deň ráno už víta CHM. Tentoraz sme prekvapenie v podobe meškajúceho, drsne-zaváňajúceho, obsadeného, či inak iného vlaku nezažili. Zábavné je, že hoci sme cestovali v spacom vozni, tvoril ho jeden nepredelený priestor, čiže fakticky cca 50 ľudí spí „na hromádce“. Vymyslené to majú ale fajn zo sedadla sa šmahom skúsenej ruky uniformovanej vlakovej zriadenkyne spraví dosť široká a pohodlná posteľ, ktorú zatiahne záves, takže aj pocit súkromia sa po čase a pokojnom čakaní dostaví. Milý by asi nie celkom súhlasil s „pohodlná“ – Thaici sú predsa o čosi kratší...

From CHM

CHM mi príde ozaj rozkošný, hoci všetko len nie chladný. Zase sme si vypočuli – tentoraz od 9 rokov miestnej, že: „...ale toto bol nezvyčajne horúci týždeň...“.
Našla som tam, ešte viac ako doteraz inde v tejto krajine, oné „kútiky krásna“. Mám pocit, že tu majú výnimočný zmysel pre detail - keď sa človek zadíva, na nezvyčajných miestach (popri schodoch na metro, medzi ošarpanými domami, pod mostom) nachádza vázy s kvetmi, rôzne usporiadané kamene, keramiku, fontány, a ďalšie a ďalšie kvety...popínavé či nádherne kvitnúce... Niekde je to mierny gýč, ale inde ozaj čisté a osviežujúce. No a v CHM som tieto kútiky ani veľmi hľadať nemusela.
Plus architektúra – možno by ma odborník zrušil, ale mne sa veľmi páčili obytné domy aj iné budovy. Jednoduché, prírodné materiály, svetlé, ľahké a úžasne zasadené.
CHM je teda zelenší, pokojnejší, menej smogu a žiadne mrakodrapy. „Každé mesto v Thajsku je zelenšie, pokojnejšie s menej smogom a s menej mrakodrapmi než BKK“ – opravuje ma miláčik (ešteže ho mám!). Raz som na káve stretla Australčana žijúceho v CHM a ten tvrdil, že vzduch sa v meste veľmi zhoršil a dýcha sa tam ťažšie ako BKK kvôli vypaľovaniu. Hory okolo CHM osídľujú totiž tzv. „hill tribes“ – pôvodné kmene rôznej etnicity, ktoré sa prevažne živia obrábaní pôdy (odtiaľ vypaľovanie burín) a remeslami.

From CHM

Úvodnú doobedňajšiu obchôdzku kade-tade sme prerušili príjemnou ľadovou kávou. Naše charitatívne duše sa tešili krásnej záhrade a fajn obsluhe, ktorá sa s veľkým zanietením venovala Marekovi... „Projekt podpory a resocializácie miestnych trestankýň“...
Pozn. „Milí rodičia z oboch strán, keď po znovu-prečítaní tohto kúsku zvažujete, či nás zbavíte rodičovských práv berte prosím do úvahy, že by ste možno potom mali naše štístko 24 hodín, čiže fkuse...“:-)
Takže trestankyne – určite len s miernym porušením zákona – boli z malého paf a keďže sa mu venoval celý hlúčik, malý bol –so sebou a svetom vôbec – nesmierne spokojný. My sme ho, ako inak, stále mali na očiach a plnými dúškami vychutnávali nescafe zaliate sladeným kondenzovaným mliekom s ľadom (hmmm)
Deň sme teda trávili, ako to milý výstižne označil: „Pozrieme pár watov, minieme pár bathov“ (poznámka „wat“ je budhistický chrám, „bath“ je miestna mena). Náš malinký kozmopolita po toľkých Budhoch v rôznych pozíciách, rôznej telesnej konštrukcie, veľkosti a farby už neomylne s potuteľným úsmevom na toho pravého povie: „Buda“. Niekedy v chrámoch majú aj obrázky alebo podobizne iných dôležitých mníchov, pričom sa ale Marek nedá zmiasť, títo sú: „Guys“ – chlapíci.

From CHM

Večeru sme si dali na trhoch, kde sme našťastie narazili na rozblbnuté thajské dievčatko, takže krpec mal spolupáchateľku.
Nie vždy sa však podarí – iná večera, iný trh, to isté mesto a ten istý synátor s potrebou detskej spoločnosti – otravoval spôsobne sediace dievčatá u vedľajšieho stola. Rodičom slečien, aj nám, to prišlo len chvíľu zábavné, končilo sa to plačom a rýchlym ústupom do hotela a postele. A to sme si práve dávali vlastno-ručne uvarené jedlo – priniesli nám kahanec, hrniec ochutenej vriacej vody a rôzne druhy zeleniny, morských potvor, mäsa a slížov. My sme to len močili, vyberali a jedli – teda popri:
„Komu patrí ten vejár?“ „Au au" – mama zakopol som o stočený koberec keď som sa predvádzal pred tým dievčatkom a zavracanie dieťaťa, čo zabehlo smerom k živej hudobnej produkcii zatancovať si.

From CHM

Večer sme mali výnimočne spoločenský a to obaja (malý našťastie už ďalej tancoval v snovej krajine). Na cestách sa snažíme vyberať také ubytko, kde popri základnom komforte je aspoň spoločný kútik s chladničkou poskytujúcou drinky. V Smile guest house to vyšlo – lacný miestny rum sme kúpili v potravinách, chladnička poskytla colu a ľad a miestne osadenstvo príjemnú spoločnosť. Komunitku tvorili 2 Francúzi, Angličanka a Nemec. Angličanka ma tešila tým ako elegantne vedela vzdorovať – teda povedať „nie“ a nenechať sa vtlačiť do toho, čo nechcem a to veľmi jemným spôsobom.
Nemcovi som rozumela len čiastočne, ale bol to zaujímavý típek:
„Z dlho-ročného úspešného gemblera, čo si žil na veľmi vysokej nohe, som sa liečením dostal na závislého cestovateľa. Ďalšou závislosťou sú ihly – prišiel som sem dať si spraviť kvalitnú kerku za bagateľ.“ Dozvedela som sa, že „free style“ tetovanie (teda bez predlohy, ponechané na umeleckom cítení autora) na pól hrudníka, rameno a štvrtinu chrbta sa v Thajsku dá ukecať na 20 tisíc Bathov. Ale nikde sa na túto cenu neodvolávajte... :-) Boli to skrátka ľudkovia, ktorí čo zarobia to precestujú a cestujú v ležérnej pohode.

Prvé „slzy na krajíčku a za...“

„Prvé“ boli jednu stredu ráno. V to ráno začalo mojím pocitom drobného, ale jasného víťazstva, nakoľko sa mi konečne podarilo niečo zaujímavé pre Mareka naplánovať. (Pozn. v jednom z predchádzajúcich blogov som už písala o zžívaní sa a Marekových aktivitách, tak aby bolo jasno - teraz opisovaný zážitok týmto predchádzal. Udial sa asi tak 4-5 týždňov po príchode.)

From BKK 5

Oné ráno sme sa odvážne vybrali „za deťmi“. Nešlo o náhodné úlovky na rozhicovaných preliezkach. Zarezervovala som nás do „Lienky“ – medzinárodnej škôlky, ktorá 2x týždenne organizuje doobedie pre 18 mesačné – 3 ročné decká a doprovod. Povedali mi, že môžem prísť kus skôr, aby sa krpec zoznámil s prostredím a pohral, kým začne štruktúrovaný program. Strašne som chcela.

From BKK 5

Vystúpime z BTS vlaku a sadneme do taxíku – všade inak chodíme pešo, ale treba prísť načas, teda vpredčas. Ruko-nožne vykomunikujem číslo soi (ulice), do ktorej smerujeme v nádeji, že to tam nájdem. Naivka. Moje „len nikoho nezaťažovať Ja" sa kyslo usmeje na taxikára a razantne vysadáme, že ďalej ideme pešo, lebo to predsa nemôžeme nenájsť.
Je hic. Fakt hlavne zrána slniečko pečie, poobede sa umúdri, niekedy spŕchne, alebo aspoň mraky sem-tam vyslobodia všetko pod nimi od pred-peklia.
„Tá soi nemôže byť veľmi dlhá“ neprestávam nás presviedčať (už sme len 2, taxikár odfičal)
„Neva, že tu nie je žiadny chodník a autá, motorky, tuk-tuky fičia kade-tade, oni sú zvyknutí sa vyhýbať (šibnutým) farang-pešiakom“ optimizmus hraničiaci s naivitou...
„Žeby som radšej zavolala do Lienky, kde do frasa sú?“.
Volám. Sú v inej soi. My sme sa plahočili po 49, ich vchod je z 46.
„Je to len pár čísiel, nemôže to byť už ďaleko“
„...ale ktorým smerom...?“ „prečo nám tie autá nedovolia prejsť...“
Pýtam sa miestnych na cestu. Buď nerozumejú alebo netušia alebo nechcú rozumieť: „...Oni snáď fakt nechcú pochopiť, čo od nich chcem, nevidia, že som už skoro zúfalá...?“
Pomaly prestávam hrať formu. Pomaly začínam revať na úbohých strážnikov v okolitých budovách. Tisnem k sebe Marečka, šepkám mu, že mi je to ľúto a že sa fakt snažím mu tie „diti-kids“ nájsť.

From BKK 5

Myslím, že som vyzerala nie len úboho ale možno až jemne vyšinuto. Jeden zo strážnikov na nás máva, ale v tom štádiu mu už neverím. Už im vôbec neverím, určite ma pošlú úplne inde... ale bez preháňania nemáme čo stratiť – iné riešenie je zamávať na tágo, odtrúbiť porážku, nevidieť deti, zmučeno priznať synátorovi, že aj dnes mu na hranie zostáva len jeho matka...(áno, samozrejme, že existovalo elegantné riešenie – zavolať do Lienky, vypýtať si niekoho Thaisky hovoriaceho k telefónu a poprosiť, aby vysvetlil už taxikárovi ako sa k nim dostať...bleeeeeeeeeeeeeee).

Strážnik pre nás s Marekom zastavil motorkového taxikára, ja rezignovanie sadám s len chabým pokusom „nie motorkou s dieťaťom rozhodne nie, bojím sa...“ za mladého motorkára. Šiel veľmi citlivo a opatrne, ale zle. Zase sme netrafili. Pár-krát sme sa otočili, moja rezignácia bola už zahniezdená keď tu pred sebou na múre vidím ...veľkú ČERVENÚ LIENKU. Našťastie to nebola halucinácia.

From BKK 5

Iné slzy boli zase jednu sobotu poobede. Táto začala rezignáciou. Mojou rezignáciou na stánky konzumu – proste: „Ak jediné miesta, kde sa tu dajú nájsť živé deti sú hypáčové detské kútiky, z lásky k svojmu potomkovi – ideme“. Ešte šťastie, že tam bol aj Martin. Dotrepeme sa do jedného z vyblískaných mega-stórov – zbytočne budem opisovať veľkosť, livrejovaných vrátnikov, atmosféru a tak. Náš jasný ťah boli detské kútiky. Vyberieme ten najväčší, snáď tam bude najviac detí!
V úžase stojím pred niečím, čo sa podobá na moju predstavu Las Vegas, v ktorom som nikdy nebola. Také detské kasíno, čo hučí, vreští, bliká, trieska. Vôbec som nechápala, o čo ide, načo to pre malé deti je a bolo mi zle. Martin keď ma videl, nasmeroval ma na najbližšiu zmrzlinu, zobral malého a nechali ma chvíľu tak.
A tak som si stanovila jednu z hraníc svojej materskej lásky. Ani keby sa to krpcovi páčilo – tam s ním chodiť nebudem.
Ani nehovorím, že tam žiadne deti neboli. Hoci myslím, že vlastne v celom šopáči veľa detí ani iných ľudí nebolo – tuším sme boli v nejakú divnú hodinu...

(Pozn. výber fotiek sa snaží zrkadliť osamelú nostalgiu úvodných týždňov hľadania detí a na konci prechádza do happy endu dneška.)

Koh Chang-ské slony alebo Koh Chang 3

V Thajsku je to jedna z top turistických atrakcií – jedno z „must do“ – popremávať sa na sloňom chrbte. Martin vraví, že tu je to o čosi prirodzenejšie a slony menej zneužívané ako v Indii. Snažili sme sa nájsť miesto, ktoré ponúka aspoň nejaké info o tom, že sú „elefant friendly“. Vybrali sme si na odporúčanie už toľko spomínaného Welshana (tomu sa musí štikútať!).
Ráno nás malý nákladiačik s otvorenou korbou na prepravu ľudí vyzdvihol v hoteli. S nami bol ešte grécky súrodenecký pár – komplet v pršiplášťoch: „Nechceme sa zamočiť“ vysvetľovali. Uznali sme, že v tom prípade od hlavy po päty je jediné riešenie – v deň Songkranu, kedy sa všetci so všetkými masívne striekajú, oblievajú a proste močia; plus v trópoch, kde nám prišlo obdobie dažďov kus skôr a denne nás nebo počastuje priemerne jednou masívnou zálievkou. My sme šli na ľahko s postojom: "Je hic, šak sa vysuší..."

From Koh chang 3

Takže preskočím na naliezanie na slona – vyšli sme po bambusovom „prístavku“ a priparkovali nám „nášho slona“. Hej pokukávali sme po masívnom Rambovi, ale toho vyfasovali starší Holanďania – myslím, že to miláčikovi polichotilo:-) Malý to bral s kľudom Angličana, proste „hačí“ o „trošku“ vyššie nad zemou. Moje pocity: už som to síce raz zažila, aj pár krát kôň a dávnejšie v detskej minulosti ťava, ale neprestane ma udivovať ten pocit teplého živočíšneho blízka, niečoho hebkého, poddajného a súčasne mocného a – ako vždy dúfam – priateľského. Bolo to parádne o to viac, že okolie tvorila „ozajstná džungľa“, takže proste Mauglí zážitok.
Síce 1/3 cesty som bola presvedčená, že padáme na moju stranu: "Počuj, fakt je to naklonené ku mne, ako to mám vyrovnať?"
"Nééé, ku mne, žuchneme týmto smerom" - toto miláčikove tvrdenie malo o kus väčšiu logiku. Sedeli sme totiž na takom sultánskom sedadle, malý v strede a pred nami, za slonovou hlavou s nohami za ušiskami, kormidloval „náš šofér“.
Desili ma, že uvidím množstvo obrovských pavúkov, čo si teda vymysleli, ale fakt že ako sme sa tak vnárali a vynárali s lesa, pred nami ďalšie a ďalšie lesnaté vrcholky, okolo nás rôzne to: "Bzzz, škrrk, chrrrrrrrr".
Dorazili sme k takej veľkej blatovej mláke (teda ozaj veľkej), kde medzi stromami boli stupienky a bambusové plošiny. Tam sme zliezli, slonom zložili sedenie a šup ho do mláky. Priznám sa, príliš som o čistote a tom, čo sa v blatovej vode ukrýva nepremýšľala. Holanďan sa už s Rambom kúpal: "Aj ja chcem, milý ber si krpca, chytro idem do plaviek a za slonom!"
Myslím, že môj úvodný opatrnícky prístup aj čo potom nasledovalo, lepšie vyjadrujú fotky. Bolo to fakt úžasné – v jednom momente, ja s marekom slonovi na krku a slon pod vodou. Hneď ďalší moment nás chobot fontánkuje:-) Marek si tieto chvíľky tuším užíval o kus menej – žeby mu dochádzala rozmerová diskrepancia? Milý si tam hupol hneď po nás, veď každý kus turistu potrebuje mať pamätné foto.

From Koh chang 3

Cestou späť som bola poctená šoférovaním. Chvíľu mi to trvalo, ale k záveru som ozaj zvládala kolenami jednoznačne signalizovať smer a odhovárať hladošku („náš slon“ bola totiž slonica) od večných výletov za šťavnatou burinou: „Milý, stav sa, že tú veľkú mláku obídeme vľavo“
„Náhoda, ona tade aj tak smerovala“, hajzlík on mi snáď doteraz neverí, že to ja a nie slonica sama od seba!
Úplný záver bol kŕmenie. Dostali sme nošu banánov a pekne po jednom sme s krpcom slonici z vďaky dávali do chobotu, ktorým to ona ládovala do papule.
Inak z titulu Songkranu, ktorý sa vyznačuje nie len bláznivým polievaním všetkých všetkými ale aj kriedovými označkovaniami na tele – také mali aj slony (viď foto).

From Koh chang 3

K sloniemu blogu, dám sloní príbeh. Údajne šibnutý turista v honbe za unikátnymi fotkami sa rozhodol odfotiť slonie oko ozaj ale ozaj zblízka. Odfotil, ale nebol spokojný. Rozhodol sa odfotiť ešte raz a to aj s bleskom. Vydesený velikáš zaútočil a spravil to efektívne. Lovec fotiek to nerozchodil. Žiaľ, v Thajsku je vraj zákon, že také zviera musí byť utratené. Našťastie ošetrovatelia, ktorí boli svedkami scény zachránili slonovi život. Vypustili všetky slony a tvrdili, že nevedia, ktoré zviera má turistu na svedomí. Správne predpokladali, že celú svorku neutratia. Neskôr slony, nezvyknuté na divočinu, ľahko pochytali a – ktovie, možno sme sa na „vraždiacom slonovi“ viezli...

Len na záver môjho prvého thaiského plážovania – prestavovala som si to úplne inak. Nič také ako na letákoch sme na ostrove Chang nezažili ani nevideli. Myslím tie lákadlá na safalátkový turizmus: „prileťte, ľahnite si na pláž s jemným bielym pieskom, pod kokosovú palmu, v tropicko-ostrovnej samote a spáľte sa do červena“. Tak som si totiž predstavovala všetky pláže v Thaisku. Našťastie mi toto prišlo skôr ako „hang-out“ pre miestnych – pomer farangov s thaiskými krásavicami a miestnych párov, rodiniek a tak odhadujem na (35 – 65%) Síce piesok nebol až tak biely, síce som pričuchla aj k riadnemu odpadkovému smradu a more bolo prakticky nekúpateľné lebo plytké a strašne teplé, predsa mi toto prišlo akési autentickejšie (hm, čokoľvek to slovo pre kohokoľvek znamená v dnešnom svete...). Joj a pár krát sme mali neskutočne dobrú baštu! Hoci nie som fajnšmeker – keď thaiskú kuchyňu jemne lízne francúzsky kolonializmus zo susednej Kambodže, tak si dáte mušle na zaplakanie.

Ostrov Chang II. - barmanove príhody

Brett nám tiež prvý krát načrtol žensko-mužské vzťahy a, pre našu kultúru, citlivé otázky sexu z Thajskej perspektívy. V tejto oblasti je tu hneď niekoľko zaujímavostí. Jednak množstvo zjavne „masážnych salónov len pre pánov“. Ďalej – a to je najočividnejšie - ozaj množstvo bielych farangov rôznych vekov, národností, rôznej veľkosti brucha aj plešiny s väčšinou nádhernými mladými thajkami v intímnom zovretí. Trošku sme sa pozastavovali, viac divili a stále chceme pochopiť. Brettovo vysvetlenie, ktoré ako všetko zdieľal neochvejným hlasom múdreho starejšieho, je: „Thaici majú skrátka iný, menej komplikovano-tabuizovaný, vzťah k sexu ako my a oddeľujú ho od vzťahu.“ Vravel, že je spoločensky nevhodné mať sex vo vzťahu pred sobášom, ale je štandardné, že do manželstva nevstupujú panici a panny. Rozlúštenie spočíva v tom, že údajne mladé ženy chodia do miest, kde ich nepoznajú a pracujú v baroch, kde si nedávajú zaplatiť len za roznášanie drinkov... No a na doplnenie mužská strana - strata panictva: konštatovanie, že vyše 2/3 zákazníkov miestnych „masážnych salónov“ sú miestny (teda nie turisti) uvádza aj štandardný cestovateľský sprievodca po tejto krajine. ..
Na margo častého výskytu lady-boy-ov a postoja okolia voči vymaľovaným, zženštilo sa správajúcim mladíkom: „Berie sa to ako bežná vec, že niekto v rámci svojej mužskej inkarnácie chce mať ženskú skúsenosť.“

From Koh Chang 2

Brett a ženy: Anglická žena ho podviedla, pričom mu to - zjavne zmetená - oznámila jeho 12 ročná dcéra (uff...) – jedno zo 4 anglických detí. Prišiel si liečiť ranu do trópov. Prvá Thaiská žena mu utiekla aj s peniazmi, zato mu nechala pól ročného syna. Druhá Thaiská žena – Jim – je krásna a vyzerá byť veľmi dobrá, o malého sa stará ako o svojho.

Brettov bar sa nachádza v lokálnom red-light distrikte: „Oni to vystavali okolo môjho baru – keď som sem prišie,l nič tu nebolo!“ tvrdí. Dva krát, čo sme ho boli pozrieť sa Marek naháňal s jeho 4 ročným synom a asi 3 ročným thaiským dievčatkom po okolí, takže im v pätách som si to tam obzrela.
Fuu, veľmi zvláštna komunitka. Asi 20 mini-barov jeden vedľa druhého a hodinový hotel, čo sa tváril, že nie je hodinový. Osadenstvo tvorili hlavne ženy, pár mužských barmanov a transvestiti. Ženy – aj tie, čo chcú byť ženami – sa počas mojej návštevy maľovali na noc sediac pri bare, štebotajúc, hrajúc biliard, veselo mávali na decká a sem-tam sa pripojili do ich hry. Pred hotelom za stolíkom sedela „bordel mama“, dávala dvojiciam čisté uteráky a povlečenie a vyberala peniaze. Keď som sa na toto pozerala bez mojich kultúrno-vychovaných súdov, tak mi to prišlo proste normálne. Asi hlavne tým, že sa všetci chovali úplne prirodzene.
Dva obrázky boli pre mňa ťažšie stráviteľné oba sa týkali asi 6 ročných chlapcov. Prvý bol miestny chlapec, ktorý sa zapájal do naháňania Mareka a spol. Vtedy bol rozšantený vodca detskej svorky. Podchvíľou však odskakoval. Keď som si všimla kam a za kým, zamrazilo ma, hoci priznávam, veľmi som tomu obrázku nerozumela. V jednom z rohov pod tiahlou „verandou“ pred hotelom, hneď vedľa záchodov bola akási kutica. Tam pred bzučiacou telkou, zakryté špinavými dekami, ležali 2 postavy – vychrtlý muž a objemná žena. Žeby rodičia? Vyspávali opicu? Boli chorí? Fakt neviem a možno len dramatizujem aj tak mi – ani neviem prečo – bolo smutno. Chlapec – v tejto roli skôr rýchlo dospelý, príliš veľa chápajúci – im raz priniesol vodu, potom išiel zapáliť odpudzovač komárov alebo napravil deku...

From Koh Chang 2

Druhý chlapec spal v Brettovom bare keď sme tam okolo 6 podvečer prišli. Na rozkladacej posteli, ofačovaná ruka aj noha. Brett: „Také niečo sa mi ešte nestalo a to som tu stretol kade-koho. Jeho otec – Angličan – tu včera chľastal a dnes ho priniesol, že sa ide povoziť na motorke, či tu môže syna nechať. Od rána je preč. No uznáte – nechali by ste Mareka s úplne cudzím človekom v úplne cudzom prostredí?“ Inak otcova motorka mala na svedomí aj ofačované úrazy na chlapcovom tele.
Keď sme na druhý deň s Brettom, Jim, ich synom a ich austrálskym známym trávili Songkranové poobedie na pláži – „cudzí“ chlapec tam bol znova: „Jeho otec sľuboval, že pôjde tiež, vravel som mu, že tu je pohoda a že sa malý iste poteší. Na poslednú chvíľu si to rozmyslel, tak som ho nechal aj s kamošmi chľastať u mňa v bare (pozn. Brett ako majiteľ im proste v jeho kúzelnej dôvere všetko nechal k dispozícii). Ale prosil ma, či môžeme zobrať malého, lebo inak bude sklamaný“ smutne oznamoval Brett.

From Koh Chang 2

A pridám ešte jednu milú storku: Náš Welshský barman mal raz na výpomoc dievča z jednej zo susedných dedín, ktorá si rada strieľala z ľudí. Jeden z jej výmyslov bola cikáda zapletená vo vlasoch. Proste živý hmyz uhniezdený v účese – z čoho miláčika mierne striasalo. Výborne sa toto číslo osvedčilo raz v pokročilom nočnom čase voči dôverčivému a hlavne už jemne pripitému americkému farangovi. Hrali biliard a cikáda povzbudená intenzívnym osvetlením sponad biliardového stola, začala koncertovať. „Čo to je???? Počuješ to?“
„Čo myslíš?“ zadivene na otázku amíka odpovedá kráska. Viem si predstaviť ten večný mladučký nikdy nemiznúci thajský úsmev.
Americký turista sa s dôverou obracia k Brettovi – nie je snáď blbý ani hluchý. „Ty už nepi, kámo, čo že si počul? Akože by jej mali hrať vlasy, či čo? Ha ha ha“ nepokazil Brett srandu.
Tuším mu to nakoniec povedali, ale dosť dlho nechali cikádu cikať a bavili sa na jeho zmätenom výraze.

Takže takýmito príbehmi a thajským Singa pivom nás Brett napájal počas Songkranového dňa, ktorý sme po výlete na slonoch trávili ničnerobením na pláži. Bola to jedna z opustenejších, s reštikou jeho známeho, ktorý varil výborné morské beštie. Brettovo rozprávanie bolo z tých hladko plynúcich, u ktorých prestáva byť dôležité, či je to celé pravda alebo výmysel. Brett bol horší počúvač ako rozprávač, ale našu – na dané miesto aktuálnu – tsunami príhodu si vypočul. Inak sme počúvali my usmerňujúc decká, čo bláznivo striekali z vodných pištoliek. Toľko k našej snahe o vedenie k pacifizmu – Songkran je Songkran. O tom a slonoch next...

Koh-Chang – ostrov Chang

Cesta - vraveli, že 5 hod autobusom, ale zabudli poznamenať, že odtiaľ ešte čakať uprostred ničoho na grupen-taxík a loď (to sme vedeli, veď ostrov...) a z prístavu ďalší taxík. Ten nás vyhodil na začiatku „našej“ pláže, kde ubytko, čo sme si zarezervovali, nikto nepoznal. Na úvod ešte pridám, že hotel bol jemne predražený a jemne na figu – asi jediné miesto doteraz, kde sa ani na Mareka miestni zamestnanci ani neusmiali.

From Koh Chang 1

Ale tým končím s negatívami. Na Koh Chang sme sa vybrali počas Songkranu – teda jedného z dvoch thaiských nových rokov a počas „jedného z“ občianskych nepokojov a la Thaisko. O tom som vtedy aktuálne písala v staršom blogu. Jemná nevýhoda nášho načasovania bola tá, že sme sa báli, že bude plno – zbytočne. Výhody boli viaceré – zažili sme Songkran naplno, s kopcom oslavujúcich miestnych a neboli sme v Bangkoku, keď to tam bolo ozaj husté – týždňový výnimočný stav.

Ešte k peripetiám cesty – mala som veriť miestnej „nadháňačke“ na busovej stanici v BKK. Neviem presne, čo bola jej funkcia, ale výrazným mávaním a miernou angličtinou sa ma snažila odradiť od cestovania so spoločnosťou, ktorú sme si preskúmali na nete – vraj mám ísť vládnym busom. Vtedy som si prišla moc múdra: „Ha, čo som dnešná, ja ti moja nenaletím...“ A mala som – ten by nás doviezol priamo k lodi. Nebol to posledný raz, čo sa kvalifikovaný internet prieskum v súvislosti s thaiským cestovaním ukázal ako nie najspoľahlivejší. ...

From Koh Chang 1

„Našu pláž“ - White Sand Beach (hm žeby to bola biela?) - sme hneď na úvod a zaplavení potom zbrázdili hľadajúc rezervované ubytko. S marekovou horskou nosičkou (bola úplne zbytočná) a marekom na rukách nás miestni – určite dobromyseľne - posielali tam a späť. Až nás doslova zachránil tam usadený Whales-ský majiteľ baru. Na cestách sa asi častejšie dá zažiť také to – „vybŕdnutie zo sračiek v poslednej chvíli, ktoré vlastne spôsobí, že tie s...stáli úplne za to..“
Oooo chladené pivo to všetko zlialo. Ani nám nevadilo, že okolo Mareka sa točia a robia materinsky úprimné „budli-budli“ rozkošné-ní miestni transvestiti (ako ich tu nazývajú „lady-boys“) – aspoň sme si my rodičia troška vydýchli. Brett nás potom odviezol až k hotelu a jeho rozprávačstvo sa stalo dôležitým prienikom do predkomôrok thaj-jom-stva:-)

From Koh Chang 1

Tak napríklad:
Keď sme mu ďakovali za záchranu, odpovedal príbehom z Bavorského Oktoberfestu. Ako mladý anglický buran na prvej chľastačke za hranicami domovského okresu takmer utŕžil riadnu spravodlivú nakladačku. Doma zažil promo akciu Guiness-u – pivečko zadara. V Bavorsku povzbudený litrovými kríglami a tým, že ich čašník neúčtuje okamžite ako je zvyknutý vo Welse myslel, že aj to je nejaká akcia. Tak si naložil... Keď mohutný čašník začal spočítavať a preškrtávať čiaročky, Brettovi všetky vypité pivá stuhli v hrdle aj v zadnici. Našťastie dobrácky starší pán pijúci s ním a vedľa neho to zatiahol. Tento príbeh Bretta vraj poznačil: „Pomoc sa vracia – dáš, dostaneš – dostaneš, daj... Tak dávam radšej dopredu – karma...“

kráľ Durian

From BKK 4

Už som narýchlo spomínala „ovocie kráľov“ - durian. Zrejme jediné ovocie, ktoré je na niektorých verejných miestach striktne zakázané.
Tak už sme sa odvážili a ...

From BKK 4

To je môj ksicht potom, čo milý zdupkal nie len aby zdokumentoval moju snahu prekonať odpor, ktorý som chvíľu nazývala konzervativizmom a predsudkami. (Viac ksichtov, nižšie:-)

Proste začalo to tak, že mi milý hovorí, že v Thaisku existuje ovocie, ktoré sa nesmie jesť v hoteli lebo strašne smrdí – o tom som už písala. Bola som zvedavá ale nejak sme sa k tomu nemali. Do toho mi Martinovi kolegovia opisovali smrad durianu ako: „kombinácia marihuany a spotených ponožiek“. A pridali: „je to tak intenzívne, že som zažil ako šofér autobusu zastavil bus, prešiel úplne dozadu a krčiacemu sa previnilcovi, ktorý smraďocha schovával hlboko ukrytého a dobre zabaleného kázal buď vyhodiť durian alebo vyhodí on jeho...“

Náš zážitok – kúpili sme HO (durian - po anglicky „jackovo ovocie“) na plávajúcom trhu, naporcovaného, zabaleného v krabičke pokrytej plastom. Martin ho vložil do igelitky, uložila som ho do batohu a zavolali sme taxík na cestu domov...
No bez preháňania, trpela som každú červenú na každej z mrtí križovatiek – a v Bangkoku červená trvá aj 3 minúty. Prišlo mi to ako večnosť. Taxikár s thaisky nemiznúcim úsmevom zvýšil ventilátor na plné obrátky. Do toho náš malý miláčik na zadnom sedadle vytŕčajúc sa do okna vyrevoval na každé „autooo, autoooo“ a „tu-tu-tu“ (to ako tuk-tuk – miestna verzia „rikše“ aneb. motorová trojkolka) a búchal pri tom pestičkami kde to bolo najviac počuť. Už bol pred-obedne unavený a my sme sa snažili ... Aj na to sa taxikár usmieval. A, samozrejme, ON už smrdel. Proste na kolenách mi pevne zazipsovaný v batohu sedel a uvoľňoval permanentne v akýchsi vlnách rôznej intenzity sa šíriaci PUCH. Bolo v tom čosi cibule, niečoho pokazeného a možno aj tých ponožiek. Doma na balkóne za zavretými dverami, aby sme si byt ochránili, sme to vyskúšali: mazľavé, nešťavnaté, so zvláštnou doznievajúcou príchuťou... a tým smradom! Vyšupli sme zvyšky (fakt som bojovala!) hneď priamo do vonkajších smetí.



Inak vraj durian zohrieva a obsahuje veľa síry (vravela som si, či by nebol dobrý aspoň ako pleťová maska) a nemá sa naň piť alkohol.
Už HO nekúpime. Hoci ktovie... údajne sušený je fakt dorbý...
Inak taxikár si hneď ako nás vyhodil dokorán otvoril okná... ktovie, či si nezoženie nápisy „neveziem durian“ a „neveziem ani farangovie deti“...