31. 8. 2009

Dopr...ava I. – Taxíky a Tuk-tuky

(hviezdičkový blok – pár nadávok som si neodpustila a pre starých rodičov – nebojte, fakt to nie je také strašidelné, trošku to prifarbujem ...)

Doprava iná ako koňmo a na vlastný pohon je pre mňa trošku citlivá téma. Už doma ma zle zaparkované autá, drzí vodiči, čo nedajú prednosť či autobusáci, ktorí zaklapnú dvere pred nosom vedeli vytočiť ako máločo (meditácie nezaberajú, lásku a zmierenie im nepošlem...:-) V hlave sa mi rodili militantno-anarchistické nápady ako vziať vynucovanie práva pešiakov na bezpečný prechod do vlastných rúk - vyzbrojiť riaditka kočíka vystrkovacím nožíkmi alebo nosiť pár nevinne sa tváriacich klincov, čo mi náhodne vypadnú pod pneumatiky vinníka.
Kým situácia v Bratislave nahrávala hnevu, situácia v Bangkoku mi nedá, než ho liečiť. Ooo nie že by to bolo lepšie, to rozhodne nie. Tu je to o úplnej bezmocnosti:
„Toto je chodník ty kretén!“ svištím za x-tým motorkárom čo sa prepletá po chodníku a tesne nás míňa.
„Isto ti dám prednosť, ty mercedesový hovad...“ vyhrážam sa šoférovi čo nejaví ani kus ochoty počkať až s tmoliacim krpcom prejdeme – zase po chodníku, aby vyparkoval. Fandí mu pískajúci strážnik, ktorý to – rovnako ako ja – berie ako otázku prestíže: „Som tu na to, aby mercedesy v mojom revíre mali prednosť“
Vzhľadom k môjmu sprievodcovi sa teda zas a znova snažím predýchavať militantnosť – hej moja hlava rozumie nezmyselnosti „Oko za oko...“ ale keď „My sme v práve!“
Takže sa učím pokore lebo thajský dopravný nepriateľ má mnoho tvárí – autá, pestro-farebné taxíky, busy, tuk-tuky, motorky, troj-kolesové motorky, bicykle, troj-kolesové bicykle, motorove stánky na kolieskach atď.

From taxiky a tuk-tuky I.


Taxíky sú tu žlto-zelené, oranžové, oranžové s metalízou, červené, modré, červeno-modré, ružové, hnedé, fialové a asi som ešte na nejaké zabudla. Rôzne spoločnosti, rôzna miera vlastníctva auta šoférom atď.
Minule milý sľúbil bambulovi, že pocestujeme ružovým taxíkom. Tie sa hrnuli jeden za druhým, takže bezpečný a uskutočniteľný sľub. Lenže do toho bolo treba pocikať blízky strom a ružové sa minuli:
„Pink taksí – není – ee.“ Prešlo niekoľko chvíľ a niekoľko inako-farebných taxíkov, do ktorých by sme inak nasadli, ale sľub je sľub...
Taxíky tu jazdia na meter – čo je úľava oproti indickým, ktoré takú vymoženosť prevažne ani nepoznali. Niektoré metre idú rýchlejšie než iné, niektoré cesty sú kľukatejšie a iné úplne od veci. Väčšina taxikárov nemá potuchy čo po nich chceme, keď nasadáme. Uznávam, čiastočne je to naša chyba, že nevieme Thajsky a vyslovujeme názvy s divným prízvukom, ale ich schopnosť čítať mapu vlastného mesta je ešte podstatne horšia ako moja a Marekova dokopy. Ich orientácia však vytáča prevažne len miláčika, ktorý z nás jediný vždy vie aspoň približne kde sme a že ideme odveci. Minule nás viezla taxikárka – priznávam, že bola osobitne nemožná – milý vzdychal a nervózne šušťal mapou, dostali sme sa do desivej zápchy (ktorú by sme minuli, keby sme išli jeho cestou), malý bol ok, ale v istom bode keď sme sa na druhú červenú pohli len pár metrov bolo treba cikať. Nič to, aspoň mal zážitok: „Pipi in taksi in bottle“ hoci nám tým pádom došla pitná voda, resp. bol by to urino-terapeutický strik...

From taxiky a tuk-tuky I.


Keďže tu sú všetci poverčiví, taxikári to – vzhľadom na nebezpečnosť povolania – dávajú jasne najavo. Zrkadielko, a niekedy aj krk a zápestie šoféra, bývajú obťažkané amuletmi, korálkami špeciálnych farieb (dňa kedy sa narodil šofér, dňa narodenia kráľa, farby symbolizujúcej jeho symbol atď.), kvetových almužien, sošiek Budhu, odznakov so symbolom penisu a iných, čo istotne nezradia. Keby hej, asi ich silu nejako zotrel šofér svojím správaním. Napríklad s amuletom na krku vykonával potrebu....

MH: Inak podla jednej mudrej knihy co tu citame o Thajsku taxikari vlastne zveruju celu bezpecnost jazdy do ruk svojim amuletom. Preto ich napriklad v zatackach chytaju namiesto volantu. Nejake to obzeranie sa okolo by bolo odmietanim karmickeho osudu.

Cez víkend vyberáme také výlety, ktoré je ťažšie absolvovať mne s Marekom – napr. sú mimo BTS vlakového systému. Takže taxi je často jediná voľba. Dnes túto frustrujúcu voľba miláčik trefne zhrnul: „Človek sa učí na vlastných chybách celý život.“ Premúdro, ale tak tak a neskoro.
Zhrniem frustráciu: dokopy sme stáli v rôznych zápchach 40 min., pričom cesta trvala dokopy cca hodinu. Počas cesty začalo pršať, nebezpečne sme sa priblížili k Marekovmu času na obed a spanie, čo park – našu cieľovú destináciu spravilo celkovo menej atraktívnym....:
„Keby som toto mal absolvovať pravidelne, tak som nervný jak šlak, nechápem ten ich pokoj – proste buď by som sa stal agresívnym, alebo to ututlal dnu a zhrdzavel na nejakú rakovinu“ milý a ja dodávam „Kap“ (istá forma miestneho pritakania)

From taxiky a tuk-tuky I.


Ešte dve poznámky k taxíkom – je ich tu na mraky, často s červeným svetielkom v pravom dolnom rohu predného okna (znak, že sú prázdne) brázdia ulice aby ulovili obeť. Na to už Marek má svoju reakciu – na bliknutie a trubknutie sa zatvrári veľmi seriózne, zdvihne prštek: „Taksi nonono!“ ...neviem, kde na to chodí...
Stalo sa, že po nasadnutí bolo zjavné, že nie len auto je mierne (?) namazané ale aj šofér na dačom fičí. Kamoška dokonca rozprávala ako sa vracala so žúrky neskoro v noci:
„Sama som nebola triezva, čo mi dodávalo odvahy, ale bola som na tom zjavne lepšie ako môj odvoz – búchal nadšene rukami do volantu, hlasno sa smial a prekážky na ceste míňal v povážlivej blízkosti.“ Takže kým ich ešte míňal mu navrhla, aby sa vymenili. Taxikár pristal, mal z toho zábavu a ona sa odviezla domov zadara...

Tuk-tuky smrdia a robia tuktuktuk. Je to dvojtaktná malá mrcha – vraj symbol Thajska – dosť podobná indickým rikšiam. Dokáže parádne brať zákruty, dobre ide do protismeru (protichodné autá väčšinou zastavia) a vraj sa vie prevrátiť, ale to som ešte nevidela a dúfam, že nezažijem.
Martinov kolega vcelku správne poznamenal: „Netuším, prečo nimi ľudia chodia – čmudí to a vôbec to nie je lacnejšie.“ A my sme si mysleli, že nás cenovo ťahajú za nos lebo sme bieli farangovia. Ale Marek ich má rád. Keď sa vraciame z nákupov, pomôžem mu vystúpiť a dám mu do ručičky 20 Bth. Ceremoniálne sa ukloní, zopne ruky do: „Kopkunkap“ čo je mužský výraz pre „ďakujem“ a podá šoférovi dvacku. Ooo ako sa naparuje dôležitosťou.

24. 8. 2009

Hic v Hua Hine

Hua hin! znie trošku ako slovenský povyk na poli od vidiel (Prvé "H" možno napr. zameniť za "K"...), ale je to mesto s najbližším decentným kúpaním v mori od Bangkoku, čiže cca 1,5 hod (plus zápcha).
Vybrali sme sa tam v jedno hicovité ráno, viezol Ply – Martinov Thajský toxický kolega v aute čo len vyzerá priestorné. „Moje“ mužské toxické garde dopĺňal ešte Fred – český toxický kampaník a samozrejme najvyššia, teda medzinárodná, GP „toxická šarža“, miláčik. (Nebojte, vetrali sme...:-)

From Hua Hin


Predĺžený víkend bol v znamení vylihovania v luxuse, kúpania v hadiacom sa bazéne a dobrých jedál v pouličných vývarovniach.
Nie je veľmi o čom, takže viac menej len pár bahniacich foto a poznámok.
Mestečko ma nejako neupútalo, hoci ho obľubuje sám thajský panovník. Po vyše 60 rokoch na tróne – výkon, ktorý z neho robí najstaršiu službu-konajúcu rojalitu - si práve tu skladá tie svoje jazzové preludy (nechcem, aby to znelo ironicky – kráľ má ozaj rád jazz a vraj čo-to o hudbe vie, hoci miestni aj tento jeho rozmer nadľudsky glorifikujú).

From Hua Hin


Plyova mama – inak tiež z vyšších kruhov – nám vybavila riadnu zľavu na rezort, do ktorého by sme ani nezavadili. Rozhodne to bolo ďaleko od nami preferovaných „back-peckerských guest housov“ (preklad: ruksakových ubytovní).
Ale aspoň som okukovala zazobaných Thajcov zblízka a Marek sa vytešoval bazénovému komplexu, ktorý takmer umožňoval oboplávať všetky ubytovacie bloky označené rôznymi chobotničkami, rybičkami a inými infantilnosťami.
Kvôli moru by som tam asi nešla. V tej časti, kde sme boli sa to inak ako polievka označiť nedá a pláže neútulné, nezáživné.
Skvelé bolo však jedlo na ulici. Asi aj vďaka tomu, že nás sprevádzal miestny gurmán sme si ozaj pošmákli....
Večer sme sa pouličným trhom v plnej vrave vracali prejedení a uzemnení. Teda, okrem našej mini tanečnej kreatúrky – Marek na každú hudobnú produkciu hodil nejaký taneček. Pri prenose rockového koncertu zo zväčšenej obrazovky sa tak rozkokošil, že sme ho nevedeli vypnúť (malého, nie telku). Fotky nižšie robila pani, ktorá sa rehlila a veľkým zoomom cvakala našu rockovú hviezdu.

From Hua Hin


Cestou domov nás Ply zaviezol do predajne OTOP. Keď som už spomínala thajskú kráľovskú rodinku, tak tento projekt sa tiež pripisuje im k dobru. OTOP označuje skratku „One Tambon One Produkt“, čiže jedna provincia jeden produkt, ktorý propaguje a distribuuje ručne robené, prírodou požehnané a kultúrnymi tradíciami opradené výrobky. Znie to celkom fajn, ale neviem nájsť inú predajňu než tú v Hua Hin, ich web je úplne nefunkčný a do onej predajne som ja nepáchla lebo krpec vrčal a zaspával. Ešteže mi miláčik kúpil mydielka, krémiky a kadejaké moje hovadinky...

15. 8. 2009

Kanchanabury II. - veľa vodopádov

Od rieky sme sa dostali k 7-úrovňovým vodopádom – teda chceli sme. Národný park Erawan a rovnomenný vodopád si zapamätám takto:
Jeden z najkrajších vodopádov v Thajsku, ktorý sme ale videli len do 2.úrovne a potom sme sa museli vrátiť! Mareček mal svoj čas a nezaspal by v nosičke, lebo lialo.
„Najmilší synček, toto sú chvíle – ešte viac ako tie, kedy nekontrolovateľne a bez dôvodu zjavného tvojim rodičom, škrečíš – kedy by som ťa najradšej na pár chviliniek vypla. Fakt ťa strašne ľúbim, ale ten vodopád....!“
No dobre, my „veľkí“ máme na tom svoj diel, mohli sme urýchliť raňajky v miestnej „tržnici“ – dlhé stoly, veľa stánkov s kadečím, hoci nič nepripomínalo jedlo, ktorým zvykneme začínať deň.

From kachangaburi


Druhé, čím si zapamätám Erawand sú hryzy. Prvé bolo hryzkanie od rybiek. Vlezieme z Marekom za dažďa do rozblateného vodopádu (hej, na fotkách v sprievodcoch to vyzerá inak) a bambula skoro pustím od ľaku: „Waaaa, ono to hmmm šteklí, hryzie, jeeeeeeeeej – čo to je????“ pýtam sa... nie vreštím.

Kúpanie bolo fajn, dočvachtali sme sa až ku skale z ktorej tá voda padá – ja zmáčaná, obozretne sa správajúca mamička (čítaj, jemnučko vystrašená z toho, čo číha v tej kalnej vode a užiera mi z nôh). Táto moja „lichotivá podoba“ sa chcela vyštverať s krpcom na šutrisko, ktorý však bol obsadený. Pôsobila som dosť kontrastne voči na ňom sa pretŕčajúcim bielym fešandám – tyrkýsové plavky, veľké šperky, vodo-odolný make-up v pózach ako z malej morskej panny sa navzájom fotili. Thajcom skoro oči vypadli. Možno to bolo do toho sprievodcu, len si počasie zle vybrali...
Druhé hryzkanie bolo s ešte väčším vreskom a s poskakovaním – miestni si zaiste mysleli, že to sú akési zvláštne šamanské rituály. Malý: „Pi-pi“ – ciká sa pri nádhernom košatom bambuse. Joj to je dobrá foto príležitosť. Nájdem si miestečko, nie smerom k miestečku – fuuuuu štípe, páli, lezie... Osi, chudinky asi som im šliapla do hniezda (to „chudinky“ nebolo prvé slovo, ktoré ma napadlo). Náš nový foťák zvieram, púzdro odhadzujem, ešte kričím nejaké upozornenie na chlapov – stále močiacich kúsok od epicentra. Našťastie malému sa neušlo, milý pár vyfasoval aj s červenými opuchnutými koláčikmi. No a ja som mala stopy až pri rozkroku – ešte šťastie, že osa, čo mi ich zanechala našla cestu z mojej dosť úzkej dlhej gate aj von. Milý hrdinsky (a kto pozná jeho vzťah k lietavému hmyzu, ozaj ocení túto poznámku!) vylovil z bojového poľa púzdro na foťák (asi 4 m. palica, 2 metre miláčika v hlbokom predklone – aj to patrilo k šamanizmu...)
Môžeme teda povedať, že sme sa zoznámili s džungľou a rada by som ohúriť veľkosťou tamojších ôs. Tento údaj však zamlčím....

From kachangaburi


Ešte priblížim tú „džungľu“: „Je to tu ako na Tatranskej magistrále“ vraví milý. Vodopády sú obľúbeným piknik miestom miestnych zblízka aj zďaleka. Napriek množstvu ľudí a množstvu obalov a odpadov, ktoré z nich tam mohli byť – okolie je ozaj čisté. Pomáhajú rozmiestnené nádoby na odpadky – vždy sú 3. „Oni tu snáď separujú“ prekvapene sa tešíme. Prídem bližšie a nápisy vysvetľujú, čo-kam: „Garbage – rubish – waste“ (3x to isté, niečo v Britskej niečo v Americkej verzii).

Ďalším národným parkom ala Thajsko je Silok a tentoraz pre istotu rovno spíme pri vodopáde. Auto odparkované na vŕšku, úzke schody nás dovedú k rieke a potom po rozpadávajúcich sa bambusových mostíkoch k nášmu nocľahu – tiež z bambusu. Pred chatkou veranda, hamok, zelené „buriny“ sa vinú kade-tade, popíjame pivo a čumíme na miestnu „niagarku“. Fakt gýč s nevýraznými mínusmi: bambusová chatka prepúšťa chrápanie suseda, po rieke sa v pravidelných intervaloch presúvajú celé chatky na nákuk k vodopádu, pričom ich ťahajú dlhochvosté strašne-hlučné člny. Hej, proste celá chatka na pontóne sa zmení na raft – pripevní sa za ťažnú loď a turisti ani z postele nemusia nohu zložiť, natiahnu sa za foťákom, prípadne natiahnu plavky a z okienka skočia do vodopádu.

From kachangaburi


Označenie národný park dehonestujem, lebo je to skôr park ako národný... Proste úprava takmer záhradného typu, altánky a chodníčky k nim, aby sa pohodlne piknikovalo. Pod jedným z altánkov sme si s krpcom zatajčili, potom sa všetci pohúpali na niekoľkých vysacích mostoch, omrkli ďalšie vodopády a prubli dokonca aj „nature trail“. Čo aspoň dávalo pocit džungle a divočiny - tentoraz menej pichľavý.
Na dobrej mapke sme si našli ešte wat v skale uprostred ničoho a zamierili tam. Trafili sme do iného, kde nás nevľúdna mníška nejasnými gestami odporúčala kade-ľahšie. Aspoň sme si pozreli vidiek – citujem milého milý postreh: „Zdá sa, že duchovia tu bývajú najluxusnejšie.“
Neodmysliteľné domčeky duchov boli ozaj krásne, pričom u ostatných budov nebolo celkom jasné, čo je stajňa a čo obydlie.
Ešte jedna zaujímavosť nevyšla – vybrali sme sa do „tigrieho watu“. Našli sme a otočili to. Zase citujem: „Pomer tigrov a turistov je absurdne naklonený v prospech tých druhých.“ V tomto wate sa mnísi pred časom začali starať o opustené tigrie mláďa a zistili, že je to dobrý biznis. Teraz tam veľkých mačiek doslova na pohladenie a odfotenie sa s nimi majú viac a viac si účtujú. Riadna turistická atrakcia. Ale zase pohladkať si tigra....

From kachangaburi


A watová atrakcia, čo pre zmenu vyšla: Mníška vznášajúca sa vo vode. Haluz. Ničím výnimočný wat a práve keď sme prišli asi 30 členný dav smeroval k betónovej aréne. Zaplatili sme 10 Bth a sadli si na schody ako v úbohejšom rímskom koloseu. Obzriem sa a rovno pod sebou vidím Pampúšik. Obrovitánsky, nafúknutý ľudský Pampúch v bielom.
„No ak sa tento tukový paplón bude vo vode nadnášať, ani sa nebudem diviť.“ A on-a sa! Pred svätyňou, ktorej súčasťou bolo aj niekoľko veľkých drevených očividne penisov (animisticko-hinduistická tradícia - "talizman" dobrý na mužskú silu a ženské šťastie, veľa Thajcov verí, že pomáha), najprv zapálila pár vonných tyčiniek. Potom sa vznešene dogúľala k a do okrúhleho bazénu, spojila ruky a vodne levitovala. Fotky to opisujú lepšie...
„No to je výborný marketingový ťah – za každé show skásnu aspoň 500 Bth“ racionalizuje túto po-vznášajúcu chvíľu miláčik. Okrem vstupného totiž dávame potom ešte dobrovoľné „do kasičky“.
„No počkaj, nevieš koľko tento ženský sumo zápasník skonzumuje“ tentoraz racionálne kontrujem.

14. 8. 2009

Provincia Kanchanaburi - príprava na Laos

Laos nám príde ako skvelá kombinácia „dobrodružného pre veľkých“ a „bezpečného pre mrňúsa“. Akýsi revival starých dobrých časov nášho túlavého mládí... Ten dobrodružný cveng spočíva hlavne v neprebádanosti tejto aj back-peckermi opomínanej krajiny.
„Takže Laos a zase spontánne!“ tešíme sa na pár dní dovolenky kombinovanej so sviatkom.... Keď sa milý na tejto spontánnej vlne odvalil kúpiť v piatok lístky na vlak na sobotu, tak ho –oo ako prekvapivo - vítalo vrtenie hlavou. Nedeľa bola detto odvrtená.
Našej spontánnosti však nikto krídelká nepristrihne, cestovali sme do Kanchanaburi. Až cestou v požičanom aute si čítam, čo o destinácii hovorí sprievodca: „Keď pokračujete severo-západne od mesta, tak sa vnoríte do tajov prírody a kutúr, ktoré - ako vravia ostrieľaní cestovatelia - existujú len v Laose...."
Zase raz karma:-)
A Laos ešte budeme pokúšať...

From kachanaburi 1


Do hlavného mesta provincie sme dorazili po pokojnom spánku najmenšieho. Vysondovali info v slušne fungujúcej turistickej kancelárii „TOT“ a vyzbrojení dobrou mapkou (obrázky – aj ja sa v nej vyznám!) ideme poznávať: „Káva a niečo fakt mňam?“
Berieme to cez Vojenský cintorín.
Katchanaburi je známe aj ako „Mesto kde je most cez rieku Kwai“ a teda mesto, čo zohralo diel v druhej svetovej. O pomníkoch nebudem veľa, ale zarazil ma jeden, osobitne vojensky strohý: „He did his duty“ – Splnil si svoju povinnosť (uff).
Jeme aj spíme u Veselej Žaby. Trošku síce bojujem so smradom v kúpeľni aj na posteľnom prádle, ale ubytko je vyvážené dobrou kuchyňou (nie len Thajskou!) a pekným spoločným parčíkom so vstupom rovno k rieke. Malému sa páčila slečna, čo ponúkala turistické okruhy, tak sa rozhodol, že pôjde prezvedieť: „Marek, čo robíš?“ pýtam sa ho, keď sa štverá na stoličku oproti slečne turistickej. „Ask diti!“ tvrdí štístko (že sa ide spýtať na deti), ktoré sa už zase nemá s kým hrať...
Mne sa zase páčilo raňajšie tai-chi rovno nad riekou, vedľa kvitnúcich kríkov, s výhľadom na dlho-chvosté lode a turistov, čo netrafili do svojej chatky, tak v hamokoch vyspávali opicu.

Prvý večer sme šli len tak pozdĺž rieky. Teda vlastne, nebolo to len tak, pôvodne sme chceli naraziť na nejakú zábavnú pešiu zónu s trhom, ale vrazili sme len do súkromnej ubytovacej časti mníchov, čo v areáli miestneho wattu kopali do futbalky pred večierkou. Kúsok ďalej dievčatá z barov v mžiku opustili potenciálnych kunšaftov a vrhli sa obdivovať Mareka, ktorý sa im odvďačil svojimi tanečkami. Nadšenie na oboch stranách.

From kachanaburi 1


Zahájenie druhého dňa bolo – ako inak – pri moste cez tú rieku, čo sa správne volá Nam Khwae. Veľa turistov, ale cez most sa prechádzalo zábavne. Človek lavíroval v koľajniciach, napravo aj naľavo diery nad riekou, oproti ľudia a zozadu štartujúci vlak (trošku preháňam). Ale vlak odtiaľ vážne vyráža k priešmyku, čo sa volá Hellfire Pass, a kde sa udiali bitky a smútky.
Hlavne pre malého sme ďalej hľadali opičiu farmu. Chovajú tam makaky a gibony – oba druhy tu žijú aj vo voľnej prírode. Niektoré z kúskov majú od majiteľov na tréning zberania kokosov, iné vypiplú a pustia späť do divočiny a pár majú na nejaký opičí mini-cirkus. Ten sme odignorovali, ale pažravcov sme nadžgali kadečím: „Táto má rada celerovú vňať, tomuto len arašídy...“ inštruovala nás opatrovateľka. Teda dúfam, že Marek od nich nechytil vyberavé maniére.
Kus ďalej si Marek prvý krát samostatne vliezol strmými schodmi do jaskyne, kde sme osvetlených pozdravili zase pár budhov a netopierov. Vonku, veľmi jednoduché stánky, poskytli výborný obed a za dažďa sme fičali ďalej na sever. Dážď nás sprevádzal celú nasledujúcu púť, ale v tom teple nám to ani nevadilo.

K národnému parku Erawan ryžové polia lemovali cestu a udierali do očí dravou zelenou, inak úplná pohoda. Za neúnavného dažďa sme sa ubytovali vedľa švajčiarsko-thajskej rodinky so 4 ročným synom, oteckom novinárom a mamičkou, čo bojovala s nádchou. Super voľba. Jednak sme bývali na pontónoch tesne nad riekou, mali sme komplica pre dieťa a ešte sme sa dozvedeli kopec zaujímavého od premiestneného Európana: „Mno hej, mám trošku Anglo-sasské vnímanie sveta...“ je priznanie nášho debatného parťáka, ktoré vlastne charakterizuje večer.

From kachanaburi 1


„Môj syn má Thajskú matku, žije tu, chodí do Thajskej školy (pozn. ešte nie 5-ročný a vie slušne čítať a písať...) a ja rozmýšľam ako mu priblížiť Európske hodnoty“ dilemuje tata, čo prvé dva roky synovho života prežil mimo, tisícky km vzdialený.
„Mám pocit, že efektivita je presne to, čo nás odlišuje od Thajcov“ odhaľuje EU niku v priebehu debaty.

Bolo zaujímavé sledovať, ako tento inteligentný, scestovaný a rozhľadený človek ani nekoriguje pod-tón „nadradenej rasy“ vo svojich vyjadreniach. Dokonca, keď sa troška pripil, bol s nadčlovečenstvom vcelku stotožnený. Vo svojej Švajčiarskosti tiež nepobral, keď som podotkla, že charakterizovať Talianov slovom „efektivita“ asi celkom nesedí, hoci sú v tom istom „dome“. Takže keď chce synátorovi hovoriť o Európe, charakterizovať Európanov a naše hodnoty, tak nech hovorí radšej o Švajčiaroch, aby sa vyhol komplet neplatnej generalizácii.
Ďalej sme sa doťahovali o dôležitosti „efektivity“. Náš parťák ju považoval za črtu, či hodnotu alfa-omega:
„Počuj, keď ťa štve, že Thajci sú takí neefektívni, nie je iná vlastnosť, čo je fakt na nich obdivuhodná a možno ešte vyššie na rebríčku? Čo takto ich vzťah k deťom...“ skúšam, hoci je pre mňa nepochopiteľné ako Thajci úprimne zbožňujú deti a keď to treba preukázať inak ako štípaním a mojkaním, tak sa na to spoľahnúť nedá.
„Jeej, tak to je fakt – keď som bol pár mesiacov s malým doma, chodili sme do kaviarne – proste som malého vypustil a vedel som, že je o neho super postarané. A ja som si mohol čítať noviny.“ A ďalej pridával skúsenosti láskavého vzťahu Thajcov k deťom.
Hm, efektivita versus úprimná láskavosť – teda aspoň voči deťom...?

From kachanaburi 1


Situácia nahrala v ničení jeho glorifikovanej efektívnosti. Poobede totiž na vedľajší pontón nášho tichého vodného raja prišlo pozdvižení v podobe asi 20-ročných mladých – trúsili sa a trúsili až kým ich nebolo dobrých 15 s gitarami a boxami s ľadom na chľast. Uuuf, deti pospia.... Milá majiteľka sa ich viditeľne snažila odhovoriť, ale im sa pľac zapáčil. Začali zľahka, decibely pribúdali. Úplná klasika, ktorú poznáme intímne z vlastnej skúsenosti (jeeej, to nám bolo...!)
Držali sme sa - nechceli sme vyznieť ako trápni seniori, ale keď halekot ohrozoval náš pokoj v podobe otravujúcich detí, miláčik nabehol a svojou ležérnou diplomaciou ich umravnil:
„Sú fakt zlatí, že okamžite a ešte s ospravedlnením utli – doma by som také čosi neočakávala.“ Švajčiar paradoxne pritakáva: „No poznajúc napr. mladých Britov – nie len že by následovalo znásobenie hluku ako revanš, ale asi by som si ani netrúfol – sám a neozbrojený – ísť o stíšenie žiadať“ polo-žartom polo-vážne priznáva.
To na margo hodnôt Thajsko vs. Európa.

A ešte jeden postreh, čo ma z našej debaty zaujal, ale troška vystrašil. Típek bol novinár na voľnej nohe, čo sa sústredí na enviro témy. Všetci traja – teda Martin, Švajčiar aj ja - zdieľame opatrný optimizmus, že sa z týchto s...čiek, čo si ľudstvo nakopilo ešte dá vybŕdnuť (inak by som asi ani Marečka nemala). Podstatný rozdiel je azda v tom, že on si myslí, že stačí spraviť úpravy legislatívneho charakteru – pár príkazov a zákazov – a tie potom vymáhať. Môj názor je – za milého nehovorím, lebo ten, zase diplomaticky, pritakával čiastočne obom stranám, kloniac sa súčasne k mojej... (či tak nejak?) - že bez principiálnej zmeny životného štýlu (ku ktorej treba legislatívne donútenie, ale aj istý individuálny prerod) to už nespravíme.
Znepokojilo ma, že aj človek od fachu sa domnieva, že k prežitiu v zásade stačí prístup „business as usual“.

Ale bolo tam krásne, pokojne, paradoxne bez-komárovo, dobrá debata obohatila môj mamičkovský program a ráno keď som mládeži pekne poďakovala: „Fakt oceňujeme, že ste boli takí citliví najmä k deťom“ zlato sa potešili.

10. 8. 2009

A bude tu poriadok....

Smetiari:

From A bude tu poriadok...


"Strejda Jara ten se má chodí s popelářema..." (z Marekovho nového obľúbeného CD Bajbypunk - dobre si vždy na to zapogujeme)
Na Bangkokských smetiarov tento úvod podľa mňa sedí - minimálne to dedukujem z hluku, ktorý ich sprevádza. Bývame v bočnej soi (uličke), síce nedaleko rušnej hlavnej, ale nádherne zvukovo izolovaní, takže raňajšie ftáctvo, psy, divné hysterické zviera a čojaviem čo počuť viac ako autá a BTS vlak. A samozrejme nadrzane macky, velmi nardzane a velmi hlucne macky. V noci. To si neviete predstavit. No dobre naspat k teme. Výnimkou su 2-krát za týždeň o cca druhej v noci, kedy prichádzajú .... Smetiari.

Spomeniem pár vetami náš smeťový management: Naša 3-členka tvrdohlavo, hoci možno zbytočne, separuje. Bioodpad je nevyhnutnosť, lebo ak to šmarím do koša, tak za pár chvíľ je v celom byte hnijúci púšik a hejná minimušiek, takže staré a špinavé sáčky používam na balenie bio-odpadu a ten putuje hneď do „smeťovej izby“ – šmykľavka smetí, z každého poschodia, ktorá vedie kamsi dole. Sklo je treba separovať podľa inštrukcií asi kvôli črepinám. Papier a plast separujeme, aby sme nevyšli z cviku a v blahej nádeji, že ich možno aj tu zbierajú a speňažujú (vraj sa na túto aktivitu zameriavajú chudobnejší, osobitne v slamoch a „zberné suroviny“ tu akosi fungujú...).
No a tí, ktorí nám spod šmýkľavky odpratávajú zásadne dofičia po-polnoční a rozhodne to nie je "prišli - vysypali do smetiarskeho auta a odišli".

From A bude tu poriadok...


„ Oni tu snáď žúrujú s našimi strážcami, či čo?“ rozospato vrčím do hluku, treskotu, veselej vravy a tuším aj slabej hudby (to už neviem, či nebola moja nasratá tvorivosť). Keďže to malého nebudilo, vždy som zaťala zuby a nechala nech sa vybúria.
Až raz... vykuknutím z nášho prízemného okna stojím takmer zoči-voči (trocha preháňam) veselej bande a zisťujem, že: „Žeby oni rovno za chodu triedili a balili samostatne použiteľné materiály?“
Odvtedy smetiarske žúrky trpím rada – veď sú to takmer ekológovia, prepotrební v tomto meste, kde sa balí a ešte raz-balí do zagumičkovaných sáčočkov úplne všetko!


Upratovanie:

From A bude tu poriadok...


Už pred príchodom do BKK som bola uzrozumená s tým, že cena práce je nízka a raz za čas nám príde niekto vyriadiť byt. Potom som dospela do štádia, kedy máme s Marekom „hluchejšie dni“ – rozumej dni, kedy sa od rána nenaháňame za tancovaním, škôlkou, detskými skupinkami, ihriskami, múzeami atď. Zistila som, že tieto dni sú nevyhnutné, aby sme sa obaja úplne nezničili. Takže čo počas nich robíme? Vypumpujeme hudbu a upratujeme! Znie to absurdne a neviem po kom to dieťa je ("Babi Soňa, gény asi precestovali..."), ale strašne rád upratuje. Žiaľ asi to bude len vývojová fáza, zatiaľ však je nadšený:
„Mess, mess“ (prekl. „neporiadok“) zrúkne vždy, keď objaví niečo na zemi a potom uteká po jedno z: „Punč (teda spunch – špongia), mai Broom (malá metla), klot (cloth – handra) alebo „Mop“ a dôležito zavŕši svoj akt „toto – gabič“ („garbage“, čiže smetie), kde svoj úlovok vysype.

Hej, niekedy je to jemne kontra-produktívne a upratovanie trvá asi tak 20x dlhšie, ale fičím naladená taoisticky „Někdy i cesta múže být cíl...“.
Naviac, kedysi som kamoške Kačenke (tč. tesne už s Mini-Miškou) v rámci materskej prípravy vysvetľovala materskú nerovnicu: „Ak je suma toho, čo stihnem spraviť aspoň o trošku väčšia ako to, čo zlikviduje môj syn za rovnakú časovú jednotku, tak sa práca opláca. Za predpokladu, že tá jeho likvidácia nie je nenapraviteľná alebo príliš boľavá...“

From A bude tu poriadok...


Takže bežný grunt zvládame. Po 3 mesiacoch som však chodila po byte a krútila nosom: „Nie nejde to len z našej „smradľavej kúpeľne“...!", ktorá sa medzičasom stala ešte liahňou mini-mušiek. Skrátka v tomto podnebí moje bežné, hoci pravidelné čistenia ekologickými prostriedkami asi nestačí.
Malá odbočka k eko-prostriedkom: Vravela som si, že v krajine, ktorá láka turistov na masáže, well-ness-oidné aktivity blízko k prírode atď. nemôže byť s kozmetikou a čistiacimi prostriedkami bez chémie problém. A keby hej, Greenpeace ľudia isto poradia... Trvalo to asi 2,5 mesiaca kým mi Martinov kolega, tiež toxický kampaniér, priviezol z mesta vzdialeného cca 100 km niečo údajne menej závadné...A možno len nenapísali komplet zloženie...
Takže moja „zelená“ rutina nie je dosť silná proti plesniam, zavolali sme odborníčku. Prišla, upratala, voňalo to – nechcem vedieť čím... Čo som ale chcela poznamenať – aj sama som bola prekvapená ako ťažko som sa vžívala do role „kapitalistickej zamestnávateľky“:
„A to tu mám akože sedieť, keď sa ona predo mnou skláňa, aby upratala našu špinu?“
„A vie, že máme ešte jednu kúpeľňu a izbu a chcela som aj to okno na balkón – nebude to už moc?“ „Koľko jej mám dať peňazí, nebude to málo?“ fakt som haluzila – tuším, že to bolo prvý krát v živote, čo som bola v takto vymedzenej roli...

Vzťah s upratovačkou sa naučím, lebo boj s plesňami neustáva. Stále lepšie ako kanadská kamoška, čo žije v luxusnom veľkom byte v ex-pat zóne Sukumwit:
„Nechce sa mi sťahovať, ale tie malého alergie môžu byť z plesní... tak som hľadala a zistila, že chúďa vlastne spal obkolesený plesňami – špáry v postieľke boli pokryté vrstvou tam, kde vystreklo mlieko, keď zaspáva a spadne mu fľaška...To tie termity v spálni a metrový had minule pri bazéne ma trápia menej.. veď sme v trópoch...“

-----------------------------------
Fotografie sú z 2 miest - dom Jima Thomsona a čínsky cintorín (plus cesta k nemu). Spomeniem pár haluzných vecí v neskoršom blogu o obchôdzkach Bangkokom.

4. 8. 2009

Týždeň na s....

...voľné pokračovanie dielu „Slzy na krajíčku...“

Martinova služobka v Amstri neznamená nevyhnutne kolaps našej drobnej spoločnosti, ale keď sa k tomu pričlenia iné okolnosti..., tak to v sumári vyzerá takto:

Nedeľa: Martin odchádza, Dana chrípka – dobre to začína
Pondelok – v opari na tvári a s hovienkom v krvi
Utorok – chrbát – bolí až po zadok
Streda – hystéria
Štvrtok – menštruácia
Piatok – sviatok
Sobota – čakáme na tata
A aby sa kruh uzavrel: Nedeľa: Martin prišiel, Dana stratila foťák aj s pár peknými ešte nedownloudnutými fotkami a Marek zaspával s hysterickým záchvatom

Nižšie len rozvádzam sumár, takže nič zábavnejšie okrem ponosovania nenapíšem. Beriem to ako moju terapeutickú úľavu – exotika zase v budúcom blogu.

From tyzden na s...


Malému sme v pokoji vysvetlili, že tata ide lietadlom a príde o pár dní. Tuná zrada nečíhala, naopak tropickými búrkami polievaná fantázia klíči naplno a malý v satelite na susednej streche vidí tatovo lietadlo:
„Mareček, ale to je satelit“ šibnuto dospelácka mama sa snaží o korektné informácie za každú cenu
„NO! Tata airplane“ našťastie sa nedá a tam to zostáva. Aspoň ho máme nablízku.

Večer pred Martinovým odchodom mi bzučí telesná kontrolka, že sa o mňa čosi pokúša: Super načasovanie... Bolia ma kĺby, svaly, celý človek. Našťastie to chytám načas, takže moje „babské recepty“ spočívajúce v čajovníkovom oleji na vnútorné použitie (s nápisom „for external use only“ ale v bio kvalite:-), množstve tekutín a tai chi do spotenia aspoň spôsobili, že to rýchlo odišlo. Na druhý deň „to“ tam ale ešte bolo a pridal sa –ako inak – herpes, neklamný to znak, že som si „to“ nevymyslela.
Okrem ješitného: „fasa vyzerám“ ma pera bolela a ešte viac bolela od potu a pekelného slnka. Ako bonusovka bolo zavadenie do pery pri každom nasadaní a vysadaní malého do a z nosičky. To bol teda pondelok, kedy sme sa „len“ vyterigali do „Children´s discovery museum“ aj s kamoškou a 2 jej mini-človekmi.
Po nie celkom vydarenom skypovaní s jednou sadou starých rodičov – nefunkčný zvuk, kedy som značne naštvaného Mareka bavila smajlíkmi (aj týchto volá „guys“) sme mali drsnejšie sedenie na záchode.
Zväčša je to: sadne a čľupne a len potom nastáva tortúra: „Spláchni len raz, nechaj tú malú spršku – už ju zaves...“ a „Treeeesk“ vekom od záchoda a „Auuu“ – zabudnutý prštek pod vekom.... Tentoraz malý sedí, tlačí – tvárička zvráskavená a červená, očká vypúlené a plač. Vyzeral úboho a ešte horší bol pohľad zozadu. Proste hovienko výrazne väčšieho polomeru ako jeho ritný otvor.

From tyzden na s...


Utorok začal úľavou: „Vraciam sa do svojich koľají“ predčasne nadšená sa vyberám na hudobnú Play group do expatovskej štvrte Sukumwit ku kanadskej známej. Odchádzame vytancovaní, vyspievaní a ja v pravom uhle. Pri v klíme zapnutej na 23 C ma spotenú seklo v krížoch.
Streda – len pripomeniem, že chrípka je už takmer (jemný dôraz na „takmer“) minulosťou, herpes už nie je taký škaredý a ani boľaví („taký“), takmer celkom nepohyblivý chrbát bolí ako fras a – aby som nezabudla z minulého obdobia sa mi ešte celkom nedoliečil nakopnutý prst na nohe. Ten je stále napuchnutý, divne odstáva a v istých situáciách (napr. pridupnutý jedovitým dieťaťom) sa hlási o pozornosť. V takomto utešenom fyzickom rozpoložení – o psychike ešte trošku napíšem – si šľapkáme do Lienky. Cesta je nám už dôverne známa a matka hrdinka ide aj za týchto okolností s dieťaťom zaveseným v nosičke od stanice BTS (vnútro-mestský vlak) pešo – tam aj späť, čo je dobrých 20 min po pražiacom slnku:
„Veď keď si malého presuniem na toto rameno a našľapujem opatrne, tak je to celkom fajn a ten chrbát isto potrebujem rozhýbať“ prvá časť stredňajšej hrdinskej epopeje.
Druhá časť bola cesta späť: všetko vyššie opísané (chrbát, prst, herpes, slnko ale poludňajšie) PLUS hysterické dieťa. Čo konkrétne znamená, že 13 kg živej váhy sa vo voľnej nosičke prekvapivou silou vzpiera, búcha rukami (mala som napísané „ručičkami“, ale zmazala som to...), kope, no a samozrejme vreští.
Áno mohla som ísť tuk tukom alebo taxíkom a s odstupom času neviem, či som nešla preto, že som tvrdohlavá, nejako sa trestám za karmické hriechy (a preto furt bojujem najviac sama so sebou), chcela som vytrestať Mareka (rád sa vozí tuk tukom) alebo – ako som si to racionalizovala: „Pešo ho hádam ukolíšem. Potrebuje čas na ukľudnenie pred cestou BTS – takto bude cítiť môj pokojný dych a hompáľanie.“ Jasné, pokojný dych v horku externom a kumulujúcom sa internom (rozumej začínam byť rozzúrená).
Našťastie to malý ozaj rozhompáľal a BTS spolucestujúci neboli vystavení sodome. Inak jediné vysvetlenie tohto excesu, čo ma napadá – náš citlivý Ráčik asi ťažko niesol, že Lienka zatvára na leto a pár týždňov neuvidí obľúbenú učiteľku aj decká. Na druhej strane, už si začínam zvykať, že okolo 2-ročného človeka je dosť veľa záhad.

From tyzden na s...


Štvrtok nebudem rozmazávať. Stala sa len menštruácia, čo u mňa prvý deň znamená telesne aj duševne preveselo.
Piatok sa ozaj neudialo nič – ak som nezabudla. V sobotu, ako už ostrieľaní veteráni miestnych horúčav, sme doobeda šantili v parku so Šamamou, jej mamou a sestrou („Šamama“ je Amálka, česká kamoška, ešte spomeniem inde). Poobede nás ďalší Marekov kamarát, ktorý sa ho síce bojí tak, že vždy keď ho vidí buď plače alebo sa stiahne k pestúnke, pozval na narodky. Celkom som sa tešila, že uvidím komplet rodinky a nie len deti a ich opatrovateľky. Moc to nevyšlo.
Obaja sme boli v nálade: „Už sa máme navzájom proste dosť.“ Marek častejšie ako zvyčajne vyhľadával situácie a hračky, ktoré si vyžadovali môj zásah a ja som mala chuť na: „Nie a basta, proste dosť!“ Namiesto toho sa odo mňa vyžadovalo ho vreštiaceho láskavo odtiahnuť od vydeseného dieťaťa, ktorému práve uchmatol hračku a x-tý krát vymyslieť dostatočne lákavú alternatívu. Do toho zvoní telefón – volá mi jedna z mojich Naj osôb, ktorá pól zemegule od nás pred pol dňom porodila.
V nedeľu prišiel Martin. Happy end uzatvárajúci tento ozaj plný týždeň spočíval v tom, že sme išli do „Železničiarskeho parku“, požičali si bicykel a s vetrom v tvári, v tieni stromov sa tešili, že sme zase spolu. Keď som tento zážitok chcela spečatiť, zisťujem, že foťák som nechala v košíku bicykla, ktorý mi v požičovni ponúkali ako prvý... Nebudem to rozmazávať, viem, že som po týždni vypla a pozornosť si dala šlofíka, aj tak moje emócie vyvolali ne-thajskú reakciu. Slzy za krajíčkom vyplavili bolesti, ale prekvapivo nepriplavili foťák.

From tyzden na s...


No a Marekove prúdy sĺz zakončili deň a týždeň. Večer si unavený pýta: „Milk, bed“. No problem, mydlíme si ruky, že ozaj nastane oddych. Omyl. Po mlieku: „Pupu toilet“. Opäť túto požiadavku privítam nadšená, lebo malý sa začína čoraz častejšie pýtať aj keď má na sebe plienku a nie len keď pobehuje cez deň doma nahý.
Lenže „pupu“ sa nekonalo a požiadavka sa, s rovnakým výsledkom ale väčšími nervami na oboch stranách, opakovala x-krát. Až mi došlo, že buď má zase zápchu alebo vymýšľa. Vzhľadom k okolnostiam sme to uzavreli na divadielko. Malý manipulátor totiž fičal asi takto:
„Pupu toilet“
„Bejby, teraz sa spinká“
Toto krát 3, pričom malý sem tam „pupu“ zamenil za „pipi“ – veď treba vyskúšať, či sa na cikanie nechytíme.
Stupňujú sa nervy a unavené vreštiace dieťa si strháva plienku, keďže jeho otrasní rodičia mu nechcú umožniť realizáciu jedného zo základných práv dieťaťa – právo na záchod. Isto si myslel, že „Väčšina rodičov by na vašom mieste plesala nadšením!“
„Ok bejby, budeš na záchode, ale mama a tata ťa počkajú v postielke“
„Mama, sit“ kričí na mňa už z trónu, pričom prštekom ukazuje na miesto pred ním na zemi, kde zvyčajne očakávam príchod jeho veľdiel, ktoré za normálnych okolností „spadnú“ takmer záhy po zasadnutí.

From tyzden na s...


Opakovane mu vysvetľujem, že je noc, treba spať a že až spraví, čo má nech sa k nám pridá do postieľky. Toto divadielko podfarbené zavíjaním a cucaním plienky (čo robí keď je unavený alebo znechutení výchovnými metódami) a trením si už úplne zavretých očiek pokračuje asi 30 min. Kráľ na tróne, ignorantskí diváci veľa v miestnosti.
Naveľa sme ho hadiaceho a vreštiaceho „Bože kde v sebe berie toľko energie a hlasu“ detronizovali. S veľkou námahou dáme plienku a ja sa rozhodnem pre terapiu objatím. Sama sa divím, ale v celom tomto závere som bola úplne kľudná, okrem toho, že mi ho bolo ľúto a trošku som dilemovala, či predsa len nejde o zápchu. (Masáže bruška a nad konečníkom, plus opatrné strkanie nakrémovaného teplomera do zadočku boli samozrejme úvodnou súčasťou tejto epizódky).
A už sa blížime ozaj k záveru horúceho týždňa. Ešte cca 40 minút s vreštiacim, metúcim sa, od potu slizkým hadíkom, čo zúfalo stále dokola vreští: „Mama, pupu, toilet“. Mokrí sme boli obaja, hovienko vyšlo úplne v pohode na druhý deň tesne pred obedom.

---------------------------------
Fotky zobrazujú nášho "nádheru", iné decká a drinu v rôznych jej miestnych podobách...:-()

1. 8. 2009

Naši ochránci

Thajci zbožňujú strážnikov. V rôznych uniformách, často vo svojom „guard house“ – búdke, kde si čosi zapisujú a tvária sa tak dôležito, akoby uvádzali kráľovskú rodinu. Strážcovia sa vyskytujú na najnepochopiteľnejších miestach.
Napríklad raz týždenne cestou do škôlky míňame jedného seriózneho, ako inak, uniformovaného, usilovne pískajúceho na píšťalku. Z chodníka uprostred bočnej ulice, pri večne prázdnom obchode s autami, si piští a máva na autá, ktoré nezmenenou rýchlosťou fičia k semaforu cca 100 m ďalej. Ozaj neviem, čo by sa dialo, keby tam pán „Dôležitý“ nebol... Treba však povedať, že kolóna áut bežne ignoruje aj riadneho dopravného policajta, ktorý sa v rannej metelici snaží dať prednosť inému smeru alebo úbohým chodcom.

From Nasi strazci


Ok, ale naši strážcovia: Sú dvaja výraznejší a častejší a potom záskoky. Odlišujú sa uniformami, zanietenosťou k zaťahovaniu vŕzgajúcej brány a komunikáciou s Marekom. Prvý, zvyčajne s dennou službou, dostal pracovne prezývku "Anarchista" neboli „Trestanec“, lebo je potetovaný a móresy má drsnejšie. K tomuto sa Marek správal najprv ostražito. Ono keď sa takéto indivíduum rozhučí hrdelným:
„UUh, Leoooo, aleale“ tak človek nemusí mať necelé 2 roky, aby si nebol celkom istý...
Teraz je, podľa mňa jeho obľúbený. Keď sa malý trošku nudí a Trestanec má službu, tak náš Naháč Domáci (teplo a učí sa na záchod...) vybehne na balkón, ktorý je hneď nad bránou a imituje: „UUUh“, ktorým strážnika privoláva.
Nasleduje rozprava, z ktorej som vylúčená a ktorej prepis by žiaľ nebol dosť presný... (Nemám tušenie v akom jazyku, ani o čom tí dvaja komunikujú.)
Z tých jednoduchších konverzácií:
Strážnik svoje : „kap, leoo, leooo uuuh!“ pričom ukazuje, aby skočil z balkóna (v klídku, máme veľmi bezpečné zábradlie a ešte takú plošinku za ním)
Marek: „Toto, bathing – pool, anoo“ pričom s vystrčeným prštekom nadšene pokyvkáva hlávkou a ukazuje na sušiace sa plavky.
Alebo zase Marek: „Sky, duda... neniiii“ ukazujúc na oblohu, kde sme nedávno videli nádhernú dúhu a on sa snaží podeliť o zážitok. Potom nasleduje výmena, z ktorej som mimo a ja si môžem riešiť svoje....

From Nasi strazci


Počas týždňa čo tu milý nebol mi Trestanec pomohol asi zo všetkých najviac. Teda okrem skypujúcich starých rodičov, čo na diaľku a cez kameru fičali s gitarou, čítaním „Psíčka a mačičky“ alebo myšičkou, čo varí kašičku a dlhým nosom... (Vďaka matrixovému bôžikovi za skype - úžasná vec pre vzdialených blízkych...).
Trestanec si doniesol ping-pongovú loptičku a hádzali si ju dlhé minúty. Malý vrešťal, že ma potrebuje len keď mu loptička zapadla kam nedočiahol.

Čo sa týka samotného strážcovania, tak tam ich funkčnosťou zase nie som taká istá. Jediný krát, kedy sa reálne prejavujú ako strážcovia nášho majetku je keď raz týždenne máme – podľa dohody s firmou dopĺňajúcou nám veľké nádoby pitnej vody – vyniesť tieto nádoby ku vchodu aj s pred-kúpeným kupónom. Dohoda je taká, že nám niekedy v sobotu vymenia prázdnu a kupón za plnú. Takúto dohodu nemáme v baráku len my. Jednu sobotu sa vraciame s nervnejším škriatkom z obchôdzky a strážca máva, že si máme vziať vodu. Plná fľaša je ťažká a Martin ťahal naše bremienko, tak reku vezmeme neskôr. Lenže neskôr tam už fľaša nebola a ruko-nožná komunikácia so strážnikom, ktorý si medzi časom vymenil službu, nikam neviedla.
V kancelárii manažmentu som sa dozvedela, že: „vaša fľaša je na čísle dverí 62.“ Divné, ale búcham tam. Na druhý krát mi županová slečna vysvetlila, že si nemyslí, že je to nevyhnutne naša fľaša: „Aj mne sa pred časom fľaša stratila a teraz je táto do polovice už prázdna.. a ja som tam svoju fľašu dala už v stredu... potom som tu nebola...“ Proste chaos.

From Nasi strazci


Skrátene, pár návštev manažmentu, pár telefonátov Sprinkle firmy a zazerania strážcov a delegácia 4 pánov mi slávnostne doniesla novú plnú fľašu: „Madam, chcete ešte jednu plnú?“ skoro si zabudli aj kupón zobrať.
Strážca však stráženie fliaš podľa mňa nezvláda a menežment nezvláda menežovanie strážcu v strážení fliaš. Už som rozmýšľala, že im navrhnem prehľadný proces, ale nebudem sa angažovať. Až nám zmizne ďalšia fľaša...

Ešte pár slov k strážcovi č. 2 - za spomenutie stojí jeho angažovanosť. Jednak nadšenie, ktorým zráža ostrohy na svojich vyblískaných čiernych topánkach - ozaj tam má kovanie, ktoré cvendží keď prirazí nohy a salutuje. Ďalej sústredenie, s ktorým si medzi salutovaním pred zrkadielkom vytrháva tých pár chĺpkov na brade (čo je mimochodom častý jav – moto-taxikári keď sa nudia, predavači v obchode...). Ale hlavne verva, ktorou otvára a zatvára bránu najmä po ôsmej večer, keď sa snažím o rýchly ústup zo spálne, ktorý predpokladá spiace dieťa... Keďže sme tesne nad onou bráničkou: „Žuuuuch, chrst“ v koľajničkách má dosť decibelov a opakuje sa, najmä piatky a soboty bez preháňania aj pár krát za minútu.

Ó ešteže vás máme!

---------------------------------
Výber fotiek pozostáva z pár "gárdov" ako im tu hovoríme(z angl. "guard"), áno aj tí čo vyzerajú ako poliši sú strážci, je doplnený bambulom a kútikmi BKK, čo zaujali.