O mojom dotyku s Budhizmom – mai pen rai

O reáliách krajiny budem písať na preskáčku. Takže kúsky politiky, kadejakosti miestnej kultúry a tak budú prezentované spolu s marekovým WC progresom a mojimi pocitmi žienky domácej.

From BKK3

Thaisko je krajina z vyše 90% budhistická, pričom prevláda theravada budhizmus - pra-pôvodná odnož budhizmu. Je šmrncnutý animizmom, ktorý mi kvetinkami, modlami a dôležitosťou rituálov pripomína hinduizmus (ale nikde ma necitujte, som len pozorovateľka).
Miestni sú zrejme dosť poverčiví: Thaiská manželka známeho z ostrova Koh Chang napr. deň začína tak, že sa dotkne bankovkou každej fľašky v ich bare a prvý zákazník má osobitné postavenie – a cenu... Preto sa odporúča ísť nakupovať na víkendové trhy v piatok večer.
Martinov kolega, ktorý plánuje dôležitú akciu sa dosť vystrašil keď veštkyňa predpovedala jeho mame na deň kedy sa začína, že „sa niečo stane...“.
Po posledných nepokojoch medzi červenými a žltými, vypálil niekto na auto, v ktorom sedel šéf žltých 100 rán z kalašnikova. Prežil on, šofér aj „sekretárka“. Miestni tvrdia, že mal „osobitne silný amulet“.
Amulety s obrázkom Budhu alebo budhistickým symbolom tu nosí väčšina. Na každom kroku, v takmer všetkých domoch i vo verejných budovách (tým nemyslím „verejné domy“, teda „masážne salóny len pre mužov“, hoci možno aj tam) sú altániky – tzv. „domy duchov“. Na tieto rozmanité, často originálne krásne, upokojujúco pôsobiace malé svätostánky ľudia prinášajú kvety, ovocie, jedlo, vonné tyčinky a pravidelne sa pri nich modlia. Martin minule videl celé pečené kura darované malému domovému duchovi. Zväčša si (pre istotu?) ľudia postavia hneď 2 – jedno-nohý a štvor-nohý.
Počula som, že pripitý zákazník jednej krčmy vylúpil krčmový dom duchov. Štandardnú „výbavu“ týchto mini domčekov – teda okrem aktuálnych darov a obetí – tvoria zdrobneniny zvierat, ľudí, vázičky atď. No a hriešnik si tieto talizmany priniesol domov avšak fungovali presne naopak. Údajne ho prenasledovala taká znôška zlých náhod, že to nemohli byť náhody. Až kým osadenstvo krčmového domu duchov zase nevrátil kam patrí.
(Domy duchov fotím veľmi rada, takže o tom osobitný foto-blog.)

Dotýkať sa hlavy je neúcta. Nohy sú špinavé a v chráme treba byť bosí s nohami skrčenými pod seba a určite nie otŕčať ich smerom k soche Budhu.

From BKK3

Spomínaný kolega mi počas šoférovania na príjemný víkendový výlet odokryl ešte intímnejšiu tvár budhizmu. Ply vo svojich vyše 30-tich vyzerá ako 16 ročné ucho, s tvárou nepoznačenou vráskami (čo tu u žien aj mužov je, mám pocit, štandard) a bezstarostným omrkávaním každej peknej baby, čo sa mihne na okolí. V to ráno mi ale fukol milú lekciu a isto o tom nevie.
Bolo to deň po najvýznamnejšom budhistickom sviatku – deň kedy sa Budha narodil, dosiahol osvietenie aj zomrel (pár rokov pomedzi mu „to“ však trvalo). V ten deň som teda konfrontovala svoju zjednodušenú predstavu „skutočného budhistu“ - vyholeného usmievavého mnícha, čo si pred svojimi krokmi zametá, aby ani mravčekovi neublížil...Áno, budhizmus hovorí o zdržanlivosti a neubližovaní, od toho si veľa ľudí odvodzuje vegetariánstvo, avšak nakoľko je neúctivé, aby mnísi odmietli dar, veľa z nich vegetariánstvo nedodržuje. Platí 5 všeobecných zákazov - medzi nimi neubližovanie, nepitie alkoholu, necudzoloženie... taký „štandard“ - niekto k tomu pridáva ešte nejaké 3 naviac pre tých, čo sú na seba prísnejší. Mnísi majú predpísaných vyše 270 zákazov.
No a teraz, Plyova realita: on teda vegetarián rozhodne nie je, nie len, že sa ožral na najväčší budhistický sviatok, ale naň vlastne zabudol. Priznávam, asi nie úplne citlivo sa ho pýtam: „Počuj a niečo ako pocity viny...?“
„No mám pocity viny, hej“ reagoval s tou svojou bezvráskovou tvárou jemne začudovaného dieťaťa. V hlase a, dovolím si tvrdiť, že ani v duši, žiadne tie drásavé pocity zožierania, čo pre nás „vina“ prináša. Bez akýchkoľvek ďalších dodatkov – o tom, čo robí, nerobí, ako žije... – mi toto proste prišlo ako cenné múdre zaucho.

From BKK3

Jeho učiteľ a Budha vraj vravia niečo o dotýkaní sa ohňa – Ply je proste spokojný, že už vie, že to páli a že je blbosť si takto ubližovať. Len ešte nie je celkom v stave aj sa toho „zla“ zbaviť. Ale šak to príde...

To je také to „mai pen rai“, niečo ako „v poho“, ktoré je spolu so „same, same, but different“ thaiským mottom, symbolikou ich prístupu k životu a tak...

Bangkok konzumne - naše nákupy

... sa delia do niekoľkých kategórií:

Nákupy jedla – áno, priznávam dosiaľ dom tu varila „až“ 2x – nevydarené Niečo s ryžou a nejakými zelenými listami a nostalgicky lečo. Zvyčajne kupujeme hotové jedlá na ulici a mľaskáme, ak sa trafíme. Kúpili sme si umelo-hmotné krabičky, tak nelikvidujeme tony plastu ako zvyčajne miestni. Martin z práce alebo ja na obchôdzke alebo spolu sa vždy zastavíme u všade prítomných stánkarov a snažíme sa odhadnúť a vykomunikovať niečo neštipľavé a s menej citrónovou trávou (obe to pochutiny rovnako všadeprítomné ako spomínané stánky s jedlom). Ozaj je thai kuchyňa výborná, ale treba vedieť čo človeku chutí, ako čo chutí a zvyšok mať šťastie. A tiež, joooj ako by sme si dali bryndziaky, pizzu alebo náš chlebík! (Kyslu kapustu prosiiiiiim). Syry sú drahé rovnako ako poživatiny, ktoré domáci nejedia a teda sú považované za farang-ský luxus (farang = cudzinec s jemným zafarbením ako „neznalý pomerov“, niečo ako gringo v Mexiku). Zato mango, lichi, krevety, chobotničky atď. sa nám už takmer prejedajú.
Pre stiplavych gurmanov odporucam aj mnou vysoko hodnoteny a stiplavy salat zo zelenej papaye s lepkavou ryzou.

From BKK 2

Nákupy iného jedla – čiže aby sme si miestnu stravu trošku vyvážili a nezabudli na „našskejšie chute“, tak kupujeme americké arašídové maslo a cereálie. Neďaleko máme obchod pre ex-patov – toto slovo označuje ľudí, čo sú „nemiestni“, teda z inej krajiny, ale nie turisti – čiže žijú tu dlhšie. Farangovia môžu byť aj turisti.

Nákupy do domácnosti – hoci sme bejvák mali akože zariadený, niektoré základné veci bolo treba dokúpiť, pričom na časť z toho sme následne rezignovali. Takže naša super vybavená kuchyňa k dnešnému dňu obsahuje 1 vok (2x použitý) (podla mna 3x), 1 hrniec (1x použitý), pár misiek, pár pohárov (na večerné jin-toniky alebo vodky s džúsom), pár hrnčekov (na ľadovú kávu), pár tanierikov a rôzne kusy príborov. Jednu lyžičku marek znárodnil v jedálni nákupného centra – krádež sme zistili až v taxíku. Tupé nože na natieranie napr. sme zatiaľ neodhalili. Jo a 2.x použitá várna kanvica vzhľadom k spomenutému spôsobu prípravy kávy.
Tiež som pocítila potrebu zútulnenia, ktorá bola čiastočne vyvolaná tým, že náš teraz stále nahý WC-učeň označkovával zákutia bytu. Sedačka to pár krát tiež schytala... Takže prehoz na diván, vankúše, kvety suché aj živé... 2 ks, z toho jeden už neprežil moje láskavé zaobchádzanie ... a to sú/boli kaktusy! Tieto kúsky sme vysnorili na Chatuchak markete – ešte opíšem podrobnejšie, lebo tento víkendový trh je Pojem. Len tie "kvety" su z neplavajucej casti plavajuceho trhu - v skutocnosti plavajuceho obzerstva.

From BKK 2

Kým prvá kategória nákupov – jedlo na okamžitú konzumáciu, na ulici – sa vyznačuje svojimi osobitosťami ako sem-tam mango naviac pre bejby alebo prchajúce dieťa v neprehľadom dave keď si starostlivo balím peňaženku. Ostatné dve sú prevažne v priestore nákupných centier. Tie zase vyzerajú asi tak, že ak má naša vrešťavka hrdzavá vcelku dobrú náladu, tak vreští exitáciou a preháňa sa po obchode. Ak nie, tak je to horšie. Všetky veci sú inde než by to človek čakal. Málo ktoré má označenie v jazyku, ktorému krátkodobý farang rozumie. Takže tí, ktorí nás poznajú ako notorických čitateľov info o zložení: „zubná pasta s triklosanom, zásadne nie... toto je dovezené s usa a obsahuje sóju, asi GMO...“ by sa divili: „..tieto páročky majú na obale takú usmievavú pani, berme tie...“ A tie páročky, ktorými sme chceli potešiť malého mali v sebe aj zelené korenie a čili papričky (milý upozorňoval na potenciálnu zradu vo forme farebného smetia).

Späť v BKK - čiže Bangkok, Thajsko

„Jemne“ smogovitý, rušný, smradľavo-voňavý, štipľavý, horú-horú-horúci a zdá sa, že tolerantný, ázijský tigrík. Ukážkou je pre mňa napr. sexuálna tolerancia - objímajúci sa gayovia v parku ani transvestiti nebudia žiadnu pozornosť alebo ekonomická tolerancia - doslova vedľa super snobských výškových fešáckych budov sa krčia slamom podobné chatrče. Čo môže byť aj znakom neexistujúceho územného plánovania. Čo sa týka postavenia žien a prejavov "tolerancie" v tejto oblasti, zatiaľ mám zmiešané pocity aj informácie, takže o tomto neskôr.

Už sú to takmer 2 mesiace od nášho NZ-ského občerstvenia a chvíľkami mám pocit, že som kúskami etablovaná..:-) Už sa všetko na mňa nehrnie z rôznych strán tak, že total nestíham spracovať. Respektíve hrnie, ale sem-tam sa mi darí dávkovať – odstrihnúť zo záplavy rozžuvateľný kúsok a ostatné nechať tak. Prvé dni som sa započúvala do zvukov, ktoré mi nič nehovorili. Teraz buď prestali, alebo ich ignorujem alebo im rozumiem (neviem presne, čo z toho). Tiež platí to, čo som písala pri NZ – poznávam nové miesto úplne inak ako som doteraz (rozumej pred materstvom) spoznávala. Nemôžem si ho tak „omakať“, lebo vláčim bambulka. Nemôžem sa tak intenzívne započúvať alebo zaňuchať, lebo to prehlušuje čiesi nástojčivé „mamiiiiiiiiiii“. Nemôžem si kúpiť každú kobylku, mäsitého chrústa, či inú pochúťku z pouličného trhu, lebo by sa čiesi chúťky zvedavo dožadovali „mňam-mňam“. A hlavne, nedá sa proste ísť a vrátiť sa až si niečo omrknem a už vôbec nie vyzvedať pikošky od miestnych pri večerných drinkoch.
O to je moje poznávanie možno pomalšie a možno z iného uhla.

From BKK 1

Čo z nás robí „zžívajúcich sa s prostredím":
Už som dala Mareka prvý krát ostrihať – hneď za rohom, ženská mala grif aj trpezlivosť (s tou mojou sa akosi počíta, tak som celá chlpatá – aj ja aj zvíjajúci sa malý – čítala obľúbenú knižku počas toho ako ona svišťala s nožničkami).
Už máme s krpcom svoje „playgroupy“, čiže skupinky približne rovnako starých detí, s ktorými sa chodí hrať. Uff to sa nám nesmierne uľavilo! Približne počas dovolenky sa u Mareka naplno prejavila jeho spoločenská náturka. Keď zmerčí „kids“ – deti vo veku od 6 mesiacov do 16 rokov – rodičia hrajú rozvrzané x-té husle. A tak som hneď po príchode čelila veľkej detskej túžbe po socializácii, rozhicovaným preliezačkám na pekelnom slnku, ktoré boli – ako inak – úplne vymreté. Teda až na nás, nástojčivo čakajúcich na prvé detské obete.

From BKK 1

A teraz: pondelok malé blonďaté češky v susedstve a thajský chlapec Henry; utorok tanečná skupinka s deťmi „z ambasád“ u kanadskej známej; stredu chodíme do „Lienky“- škôlka, čo má pre krpcov a ich doprovod zaujímavý program; štvrtok je „playgroup“ – teda hracia skupinka detí zo susedstva (vždy organizuje dobrovoľnícky jedna z matiek) a poobede to isté u austrálskeho kamoša v meste; a piatok regenerujeme. Pomedzi to sa takmer denne čvachtáme v skvelom bazéne na 8 poschodí našej "Villa Rachakhru". Proste týždenný program, ktorý malého dostatočne unaví a zdá sa, že aj naplní príjemnými zážitkami. Ja som unavená fajne, mne pridávať netreba. Chodníky sú úzke a nerovné, niekde žiadne, často chodíme do schodov a miestnym nadzemným „metrom“ – BTS, takže to znamená nosenie. V hicoch okolo 38 C som malého do veľkých šľapačiek nenútila, zato seba nešetrím (ooo, moje chúďa)
Ale "dopriala som si", kúpila som takú jednoduchú šatku na prehodenie cez rameno, čo sa doň zmestí aj 3-ročné. Je to skvelé, ruky mám voľné na ukazovanie ako sa točia kolieska autobusu, ako trúbi a ako mu stierajú stierače – to všetko do svižného pospevovania a pohupovania sa do taktov pesničky: „mama eše...“ opakujeme aj 10 – krát pod pražiacim sa slnkom, ponáhľajúc sa na metro.

From BKK 1

Minule, po tomto divadielku na mojich 2 nohách, keď som sa jemne schvátená zvalila na sedadlo v prechladenom vozni BTS, vzhliadnem a rovno predo mnou 2 tehotienky držiace sa za brucho. Pre mňa fascinujúca a stále nezrozumiteľná mentalita príjemne sa usmievajúcich Thaicov... Mareka doslova žerú, obchytávajú, na frekventovaných obchôdzkach má svojich stálych obdivovateľov, vojdeme do kaviarne a nezriedka sa ho ujmú roznežnené čašníčky... Avšak sedadlá sa v hromadnej doprave majú podľa pokynov uvoľniť mníchom, prechádzanie cez cestu je na nervy lebo silnejší má prednosť a upotená matka nemá šancu zapôsobiť. Proste popri úsmevčekoch akoby skutek-utek. Aby som ale nespravodlivo nepidnala, síce som tehulku pustila, ale svedomie miestnych som týmto skutkom zrejme pošteklila, takže sme nakoniec sedeli všetci 4 (tehulka x 2 a my s Marekom).

Tak už deme do finale...

A späť. K tomu už niet čo dodať, bude mi za NZ smutno...

View New Zealand in a larger map

Ešte na záver:
Zhruba po prvom týždni sme si to začali ozaj užívať - oi. sme zmenili štýl a prístup k cestovaniu v kamper vane s dieťaťom:
- proste sme sa, teda hlavne ja, viac uvoľnili – také to tai-chi vyhladenie svalov a mierny „let it be“ prístup
- začala som sa vyznať v chaose nášho domčeka na kolieskach, neriešila ho príliš ale len tak, aby som denne netrávila čas a nervy hľadaním (a asi to bude aj tým, že ponožtičky už nemuseli vždy farebne ladiť... hoci som sa o to neprestala usilovať)
- dieťa začalo byť spokojnejšie. Ako som písala, camper van Duna sa stala jeho pojazdným domovom, útočiskom, miestom na túlenie, bezpečný spánok a tak. Od tej doby je okrem zelenej farby (aspoň v niečom ide v zelených šľapajách, keď už jeho obľúbené vegetariánske jedlo je „šoši“ – teda sausage - klobáska) favoritom aj oranžová. Vlastne jeho svet tvoria len tieto dve farby. Ale aj inak mám pocit, že sa mu tento typ cestovania zapáčil. My dospeláci sme sa lepšie naučili zlaďovať naše aj jeho potreby a väčšinou sa nám daril balanc lopatkovania, boso-nohého pobehovania, zbierania kamienkov a kúpania s našimi „zábavkami“ a hnaním sa „dopredu-ďalej-viac“. Síce nastal mierny regres čo sa týka plienkových maniérov, ale „pu-pu“ stále spraví väčšinou do záchoda.

From 2009 03 dovolenka\Catlins Surat Bay

- prišli sme na to, ako rozbehnúť a skľudniť naše skákajúce DVD, čo sme síce nevyužívali často, ale pár krát zafungovalo. Išlo hlavne o Aladina a čarovnú lampu, netýkalo sa to teda tých zaujímavých filmov, ktoré sme si napožičiavali a nepozreté vrátili... nebolo nám dovolené...
- podstatný rozdiel – a teraz nech nečítajú starí rodičia, ani dopravní policajti – poľavili sme aj čo do pripútavania Mareka v auto-sedačke. Obedný spánok sme mu dopriali vzadu v aute počas jazdy. Obložila som zadnú časť zo všetkých strán vankúšmi a pokrývkami a ležala som vzadu s ním prichytávajúc ho keď treba. (Samozrejme pred zaspatím robil opičky na autá idúce za nami, ktoré mu nadšenie opätovali vyblikovaním, čo pochopiteľne nepomáhalo úbohej matke uspať excitované pisklúňa...). Autosedačka totiž bola kolmá a nedala sa ani o kúsok zmeniť do ležatej polohy, čo prvé dni spôsobovalo, že marek spal na preskáčku, vždy pár minút. Výsledok bol nevrlé dieťa aj rodičia a dosť pomalý presun, nakoľko sme v snahe ho riadne uspať stáli. Nasledovala cesta so zobudeným dieťaťom, čož bola rovnaká denná mora. Takže sme to vyriešili úderom s dvoma spokojnými muchami – marek vyspatý a my urazený denný km priemer

From 2009 03 dovolenka\Catlins Surat Bay

- keď sme už pri priemere a štatistike, tak celkovo naša púť NZ merala a vďaka Dune sme ušli nerušených 3 464 km, denne cca 200 km. Síce je kopec zákutí a vecí, čo sme nevideli, ale toto bolo pre nás na daný čas optimálne. Mňa napr. mrzí, že som nenavštívila ani jeden Maorský meeting house. Bolo ich viac a zaujímavých najmä okolo Rotoury, ktorá bola ich prvým a zostala najväčším osídlením po priplavení na ostrov. (Inak, pre mňa prekvapenie, že Maorovia nie sú pôvodným obyvateľstvom, ale že sú to Ostrovania, ktorí sa priplavili z Polynézie. A tiež, že nepatrili práve k tým osvieteným prírodným národom, ale aj oni prispeli k úvodnému kynoženiu pôvodných druhov.). Taktiež som si chcela zaplávať s delfínmi, v každom národnom parku som skuvíňala za trekmi, čo nás neuvidia, lákal ma fjordland na juho-západe južného ostrova aj celé západné pobrežie, ktoré údajne má mať ten typický novo-zélandský zelený cveng. Ak by sme nám pohodlným štýlom mali cestovať a vidieť z NZ to, čo sme chceli, tak by sme odhadom potrebovali 2 mesiace.

From 2009 03 dovolenka\Mt Cook

Čo bude ďalej? Hádate správne, Bangkok a Thajsko, náš domov po zvyšok tohto roku. Je sa na čo tešiť...

Už sa to kráti

View New Zealand in a larger map

Cesta na poloostrov Coromandel trvala kus dlhšie než sme dúfali, ale kemp v ktorom sme nocovali bol krásny.

From 2009 03 dovolenka\Onemana and road

Všade tam pobehovali zajace a vôbec sa nebáli. Večer sme ešte vyšli na pláž cez lesík z dlhokánsko-ihličnatých borovíc. Gýč – vyšli sme do ružovkavého oparu, sami a more. Pláž nás videla aj druhý deň ráno, samozrejme s lopatkou, kýblikom a tak.


Potom presun na ďalšiu pláž – „Teplovodnú“. Presun bol spestrený mojím osobitným multi-taskingom: popri tom ako som kŕmila vyhladnutné dieťa (pred chvíľou raňajkoval) obľúbenou cestovinou, tak som našu misku z tou istou cestovinou lovila z môjho batohu, dokladovej taštičky a zákutí nášho – už vtedy ozaj chlievikového – mobilného domova. Popri tom som milému niečo pozerala v sprievodcovi a syn sa domáhal aby som mu spievala, ale tak, že som otočená k nemu tvárou... („Do r... ja vás s... chlapi!“ som vykrikovala nie prvý ani posledný krát).

From 2009 03 dovolenka\Hot Water Beach

Po dorazení na miesto som najprv kvasila pri spiacom Marekovi a len sledovala hore z parkoviska mravenčiacich ľudkov s lopatkami, všetci na jednom mieste niečo ryli. Bolo mi vysvetlené, že na tom mieste na pláži vyviera horúci prameň a tak si tam proste ľudia hĺbia súkromné bazéniky a hrošíkujú v outdoor vani. Po zobudení Marek naháňal malé slečny v širákoch a ja som s hekotom ľahla do pripraveného parenišťa. V tom teple bolo more príjemnejšie.

Skúsili sme body-surfing, sranda. Inak takýto zákvas môže dopadnúť bolestivo. Polko vravel o objemnejšej Nemke, ktorá sa s rozbehom žuchla do pripravenej vaničky a zle odhadla teplotu. ... spálené ritné mäsko...

V ten deň sme ešte švihali na Catedral Cove – tunel medzi 2 plážami, ktorý sa dá vidieť len za odlivu. Prechádzka nádherná pozdĺž pobrežia s ďalšími gýčovitými výhľadmi, ktoré som však vôbec nezachytila.

From 2009 03 dovolenka\Catedral Cove

Jednak chytal Polko a Stanka a potom ja som do nitky prepotená mala čo robiť s vláčením krpca – miláčik sa totiž samo-vystrašil, keď sme nenašli dokladovú taštičku tam, kde zvyčajne býva – v mojom batohu a fičal napred do auta. Opäť cestovateľský multi-tasking: rôzne pozície navlačovania (na koni, „na stoličke“ predo mnou, na rameni, druhom, hore-nohami...), do toho si náš hudobník žiadal spievať a pohupovať, prípadne ladne po-tančievať, v rytme...!

Do r.... opäť! Teraz zisťujem, že to bola skvelá príprava na Bangkok. Spíme v campe, ktorý o pár dní mal prestať existovať a malo ho nahradiť parkovisko.

Posledný deň po ceste do Auclandu naháňame kauri stromy. Sú to pôvodné velikány, niečo ako sekvoje, ktoré najskôr rastú do výšky a potom mohutnejú do impozantných rozmerov. Žiaľ ešte v 60 rokoch 20 stor. sa masívne vyrubovali takže zostali len tie menej dostupné a mladé z novodobej záchrannej výsadby. My sme videli len tie mladšie – aj tak boli impozantné, s drobnými listami v halúzkových chuchvalcoch. Tiež som prvý krát videla hladko-kožé eukalypty.

A este si pozrite fotky, ktore urobili Polko a Stanka pocas toho ako sme boli spolu