Cesta do Nelsonu – prechádzame vnútrozemím, lúčime sa so západným pobrežím. Táto časť vnútra krajiny vyzerá ako kulisa z kopcov a kopčekov, čo pripomínajú srsť uškatca s plesňovým nádychom. Obchádzalo nás zlé počasie, ale akosi sa nás netýkalo...
View New Zealand in a larger mapNelson je príjemné, alternatívne mestečko. Vlastne jediné, v ktorom sme počas NZ pobytu vôbec pobudli (nerátame Auckland, tam sme kvasili v base campe). Kemp neďaleko mesta, zelený, pri rezervácii, ktorú chcú oplotiť, aby chránili endemické druhy pred škodlivými prisťahovalcami (zajace, oposumy atď.). Zožierajú nás pieskové mušky, hoci okolie je ozaj odlišné od piesočnatých pláží... fakt neviem, o čo im ide...
Ráno vyrážame do centra mesta – je tu sobotňajší trh a na tie sme my fixnutí. Oplatil sa. Umelecko-hipícka atmosféra, všakovaké prepotrebné drobnosti ako prírodná kozmetika, šperky, dekoračné predmety, tričká, klobúky a - moji chlapi po nich chňapli - nemecké klobásky. Milý ich vraj objednal v nemčine. Hrušky sme zase kúpili po česky a pri káve sa pobavili s milým párom starších Torontčanov (inak z Thornhillu, kde som kedysi mala tú „česť“ tráviť zmrznutý kúsok svojej mladosti). Tí sa každý rok po Vianociach zbalili, odkývali Ontarijskej zime a do mája kvasili v Nelsone, ktorý má vraj najpríjemnejšie počasie z celého NZ (teplota, zrážky). Not bad.... Len fotky sme nerobili.
Abel Tasman NP – ťažko sa nám vyberalo, pretože na tomto severnom cípe južného ostrova sú 3 národné parky a podľa popisu som nad všetkými slintala. Aj na základe odporúčania Stanky a Polka sme si vybrali tento pobrežný a v ňom kemp pánu bohu v ... ako som škaredo po ceste povedala ...riti. Expresívnosť môjho jazyka mala svoj dôvod: Mareček ten deň papal aj fazule. Počas veľmi kľukatej, štrkovitej cesty mi náš pokladík dôverne zašepká: „Mama pu-pu“, čo je jeho označenie veľkej potreby. Pohladkám ho a vravím: „Bejby, teraz sa nedá zastaviť, budeš musieť do plienky, vďaka, že hovoríš (bla-bla, povzbudenie, lebo nie je to ešte vonkoncom samozrejmosť, že sa pýta) a tento krát je plienka ok...“ Ale nebola. Po chvíľke štístko vraví: „Mama, mňam-mňam“ – frázu vysvetľovať bližšie nemusím a v danom kontexte by som mohla aj v tomto bode skončiť opis – inteligentnejší si domyslia. Avšak neodpustím si, lebo realita bola prekvapujúca. Marek mal obe rúčky hnedé (našťastie myslím nekoštoval, hoci to tak znelo) a sedel v kôpke, ktorej veľkosť nás oboch s Marinom prekvapila. Teda, milý šoféroval a trošku sa divil mojej hystérii s ktorou som mu oznamovala, čo sa stalo. Priznal sa mi po pristátí a vybratí autosedačky aj totálne zahovneného dieťaťa, že takýto rozmer nečakal. Ja som sa zase priznala, že tá hystéria bola zbytočná, lebo malinký miláčik bol totálne v pohode, nezdalo sa, že by ho hygienická, estetická, vôňová, či iné zložky tejto situácie nejako znepokojovali. Proste si tam hovnil a my sme sa kľukatili a nie a nie doraziť do kempu. Ja som si predstavovala čo by to bolo, keby sa začal viac vrtieť, hemlesiť a blbnúť (čo nebolo také zriedkavé) – hovienko by sme mali všade. No proste prišli sme do kempu DOC, čo znamená kemp s veľmi bazálnou výbavou – drevené záchodíky so studenou vodou. Našťastie bolo teplúčko, vyzliekla som dieťatko donaha a vydrhla ho. Kým sa sušil na slniečku (stále v pohode, ani nepípol), my sme ako tak riešili auto-sedačku. Treba však povedať, že do konca cesty nestratila jemný odór. Dilemujem, či napísať, že to boli eko-plienky (jednorázovky, ale rozložiteľné), hoci myslím, že ten náklad by ani Super-Pampers nevydržali. Skôr to bolo predsa len o tej fazuli.
Kemp svojou lokalitou a atmosférou stál za to (alebo takmer za To). Martina však na druhý deň napadla lepšia alternatíva ako sme miesto mohli vidieť, dokonca si ho viac obzrieť a netráviť taký časisko cestovaním v aute. Mohli sme ísť do kempu o 3 hod bližšieho (čiže ušetrili by sme 6 hod cesty!) a presunúť sa vodným taxíkom – motorovou lodičkou, ktorá bežne medzi odľahlými plážami premávala. No nič. Zato sme večer strávili v spoločnosti Maxa a Trudy – milých kiwioch, ktorí prispeli k nášmu poznávaniu miestnych
Akí sú kiwi:
Tak v prvom rade, okrem toho, že „kiwi“ je to hnedasté chlpaté ovocie, zelené dnu s jadierkami, tak je to aj vták. Už sú takmer vyhynutí, čiže ani stáliciam na ostrove sa často nepodarí ho vidieť. Lietať nevie, tak sa nevedel veľmi brániť cudzorodým škodcom. No ale „kiwi“ je označenie aj pre novo-zélanďanov, tak o nich je tento kúsoček:
- vraj trošíčku ťažkopádni a konzervatívne si robia veci „my way“ aj keď nie je práve tá naj (toto je politicky aj ľudsky nekorektné vyjadrenie, ktoré neviem potvrdiť ani vyvrátiť, lebo sme neboli dosť dlho a nemali také hlboké skúsenosti. Avšak, niektoré nižšie uvedené veci trošíčku navrávajú, že to nemusí byť celkom blbosť)
- nie sú súťaživci, neženú sa tak za kariérou ako poznáme z „nášho sveta“
- zato si veľmi vážia samostatnosť a sebestačnosť – proste v génoch majú vylodenie sa na takmer prázdnom cudzom ostrove s kopcom nástrah a kopcom prírodných ponúk
- veľká časť ich „ja“ je o outdoor – športy, BBQ... čo však nemusí korešpondovať so „zeleným zmýšľaním“, hoci si to môžu myslieť. Adrenalínové športy sú ich doména a tradícia – vraj tu vzniklo bungee jumping a určite kopec iných, každopádne je x lokalít, ktoré ponúkajú možnosť vyšantiť sa.
- vraj majú spoločné so Slovákmi takú tú „ovčiu náturu“ – hm prečo asi...? Možno trošku z iného uhla - proste „take it easy“, moc sa nestaraj ak sa ťa to priamo netýka. Ich typická vetička je: „Can´t be bothered“ (niečo ako „Toto ma teda nerozhodí“)
- možno príklad na dokreslenie: nikto nám nevedel vysvetliť, aký zmysel má, že NZ tvrdošíjne zotrváva na nezmiešavacích vodovodných batériách. Až na jediné miesto (prevádzkované Ukrajinkou), sme sa všade stretli so separátnym kohútikom na horúcu (na popálenie horúcu) a studenú vodu. Niekde majú štopeľ do výlevky, ale niekde ani ten nie. Proste neviem ako to používajú a hlavne prečo. Polko nám potvrdil, že je to ich divnosť a že si v byte skúšal dať namontovať „normálnu“, zmiešavaciu, ale neuspel.
- tiež sme sa stretli so zvláštnosťami (z nášho pohľadu) ako: medzi 14 a 17 sú niektoré reštaurácie zatvorené a ani pizza nerobí donášku... lebo vtedy sa proste neje. Niektoré miesta sú v pondelok a utorok zatvorené, pretože boli otvorené cez víkend a to bolo veľa ľudí a treba si oddýchnuť....
- treba však povedať, že ak sa niečo v „našom“ svete pokazí – a žiaľ niekedy mám pocit, že to nie je taká absurdná a paranoidná blbina – tak pozemok na NZ je nádhernou predstavou útočiska. Je tam (zatiaľ) dosť zeleného miesta...
Takže späť k Trudy a Maxovi – miestni od Nelsonu, milí párik, ona rozhľadenejšia, on sa výrazne pripil. Úryvok z rozhovoru, pri ktorom už Maxovi sem-tam vypadávali súvislosti:
„V Európe je krásna tá diverzita, aj tu by také bolo fajn, je to obohacujúce.“ Max
My: „Veď si sa sťažoval na Ázijcov z ostrovov ako to tu menia, ale oni predsa tiež prinášajú diverzitu – iná kultúra“
Max: „Hm, to hej, aj Ázijci, ale poviem vám, oni sa tu tak rozťahujú, keby si aspoň tie svoje nudle a ryžu robili našim spôsobom, na BBQ, tak nepoviem...“ ale vravel to s humorom a nadsádzkou, treba poznamenať (aspoň dúfam:-)
Ďalšie: „Neznášam Poms (hanlivé označenie pre Britov) – sú takí nekultivovaní, agresívni ...“ Po chvíľke sa po kempe začalo premávať auto. Max na to: „Do kelu, kto si to tu tak jazdí, idem sa s nimi porozprávať...“ a už sa prsil v geste, ktoré pripitosťou, a kohútiou naštvatosťou v tóne hlasu veľmi pripomínalo účastníkov Britských stag parties v Blave už neslávne známych...
Trudy mala o mnoho rozumnejšie náhľady, ale Maxovi zase musím uznať, že sa nevychvaľoval. Hoci sme hovorili o NZ vášni v adrenalínových športoch a spomínal, že on je tiež veľký fanúšik, až Martinovi potom povedal, že je niekoľko-násobný majster NZ v downhill-bikingu.
Abel Tasman na druhý deň ráno ... sme trošku pokvasili na pláži, nevyhnutná „šašl“ – lopatka a Binderovské úchylky mojich chlapov fičali. Pred obedom sme sa vybrali spraviť aspoň kúsoček presláveného pobrežného treku a bolo o čom. Šli sme do prasličkami porasteného kopca a potom zase dole – cesta sa vinula okolo pobrežia a prepájala s ďalšími a ďalšími plážami... škoda, museli sme ďalej, Polko nám zarezervoval kompu.
Obedujeme opäť v Nelsone a spíme na ceste v „family friendly“ kempe – trampolína, prasa, ovce, muffin na privítanie... blízko sú vraj krásne vodopády, ale tie nám práve tá trampolína prekazila – milý húpal okrem nášho ešte aj malú Nemku.
