Ayutaya - spomíname na Indiu

„Miláčíík, a pôjdeme dakam tento víkend?“ štandardne otravujem.
Naše rozhodnutie bolo ozaj spontánne. V piatok poobede odišla návšteva, podvečer sme sa rozhodli, zozbierali info, čo-to zbalili a v sobotu ráno chytili taxíka do najbližšej stanice vlaku.
„Ten dobrý spoj chytáme ľavou zadnou, ešte si aj v kľude stihneme kúpiť lístok“ zahlásil organizátor.
Na stanici nás trošku zmiatli 2 veci: Keď nám usmievavý (ako inak, to v Thajsku už ani písať nebudem, oni snáď aj do riti posielajú s úprimným a láskavým úsmevom) predavač lístkov oznámil: „No rezervation“, ale lístok na najbližší vlak nám bez komentára predal. Teda tak sme si aspoň mysleli.
Druhá vec bola, že „náš vlak“ mal odísť o 10 min. skôr, porovnávajúc internetové info so staničnými. „No, ešteže sme prišli skôr!“
Čoskoro sme sa dozvedeli, že „náš vlak“ nebude náš – teda, že prvý vlak do Ayutaye nebude ten, do ktorého nám dovolia nasadnúť a ten „náš“ príde skoro o hodinu neskôr a „naše“ kupé nebude ani klimatizované ani s miestenkami, kde si „naše“ zadky budú môcť nerušene hovieť.

From ayutaya

Prežili sme. Vlastne retrospektívne to bola väčšia zábava. Na stanici si malý našiel kamošov tak blbol, ak sa práve spolu s nami nehral na to, že ho rozčuľuje čakanie na vlak v neistej budúcnosti. My sme sa nehrali:
„Ako je možné, že všetci cudzinci nastúpili do toho vlaku a my sme nemohli? Čo nám to do kelu predal za lístky?“
Moje zisťovanie vo vyšších staničných kruhoch nikam moc neviedlo, len keď som otravovala štvrtý a posledný krát kedy nám to ide – „malý musí už pomaly spať“ – šéfino dakam zavolal a vyhlásil: “Madam, oneskorený vlak príde 10.40 a v Ayutaye je pred 12tou.“
Vo vlaku to bolo rozhodne autentické – také retro do našich „indických cestovateľských liet“... Sedeli sme na mraziacom boxe predavača nápojov, veľa nás sa vyvesený hompáľal pán čo asi vyspával opicu... sliepky ai. chýbali.
Aj tak nevieme, čo sa na stanici stalo a odkladáme to do mentálneho šuplíka: „divné cestovné poriadky v Thajsku“.

From ayutaya

O Ayutaye ako bývalom hlavnom meste kráľovstva Siam, kým ho nájazdy Kmérov nezničili, sme dostali entuziastické referencie od Martinovho kolegu:
„Ak máte radi vykopavkove waty, waty a zase waty, tak fajn...bude sa vám páčiť“.
Ubytovali sme sa "u Tonyho", čo bol dobrý výber. Žilo to tam a večer sme si mohli hovieť pri drinku, v zaujímavej spoločnosti a s bejby fónom pri uchu. Mohli, keby miláčik nechytil nejakú beštiu, ktorá musela byť spláchnutá v záchode – opakovane počas noci...
Tony, resp. jeho exteriér dizajnér, majú zmysel pre detaily. V Thajsku je to niečo, čo mi stále otvára oči a asi spravím osobitný foto-blog s „kútikmi krásna“. Veľká, niekoľko-úrovňová a rôzne členitá, prestrešená terasa, ktorá slúžila ako reštaurácia, nočný bar, kaviareň, „vývaľovňa“ s pohodlnými ležadlami a hamokmi ... tam sa stretalo rôznorodé osadenstvo odvšadiaľ.

From ayutaya

Ayutaya je príjemné mestečko so širokými ulicami a ozaj množstvom watov, hlavne teda zrúcaných watov. Fajn na nich je, že sa dajú zvládnuť bicyklom, ktoré všade požičiavajú za 30 Bth na deň. Dokonca sa mi naveľa podarilo zohnať aj sedačku pre krpca: jedna pani si dala tú námahu, že našla zapadnutú sedačku a zohnala šrauby na jej upevnenie. Podľa mňa jej tento počin získa na miestnom trhu cyklo-požičovní dobrú niku, vzhľadom na množstvo turistov, čo sa tam melú aj s malými deťmi.
Zrúcaniny aj celková atmosféra mi pripomínala Gore z Indie – po vlaku už druhý flash-back za ten víkend. Veľmi som si to užívala: osviežujúci vetrík vďaka bicyklovaniu, parky, leknové rybníky, miestne kaviarne v kolorite červeno-tehlových zrúcanín a slonieho vresku.
Len čo sme sa vytrepali k pamiatkam prvý deň, strhla sa búrka: „Hen je kaviareň“ skrývame naše bohémske maniére za nepriazeň počasia.
Mno, kávu tam síce nemali, zato však výber nasledovného: prepeličky v klietkach – ktoré poverčiví Thajci a po miestnom zážitku bažiaci turisti vypúšťajú pri watoch aby mali šťastie; prepeličie vajíčka a zmrzlinu vo veľkých tehlách, ktoré sa krájali a nastokávali na špajle, aby môjmu synovi zabrýzgali celé jeho drobné ja... to tam mali a my sme spokojne prečkali búrku.

From ayutaya

Podvečer, po daždi, bez ľudí – pamiatky vyzerali takmer tajomne.
Naša malá atrakcia na 2 nohách potom vyvolala taký záujem, že, keď ho zočili traja seriózne sa tváriaci fotografi mieriaci v západe slnka, v dobrom uhle na wat , nedbajúc na uhol namierili na škriatka. Na záujem Thajcov o deti, biele deti a teda aj Mareka, sme síce zvyknutí, ale tentoraz to bolo tak výrazné, že sme si prišli ako rodičia reinkarnácie x-tej „Jeho Svätosti“.

Ešte jeden foto zážitok: U Tonyho Marek našiel metlu. Vytrénovaný z domu, sa pustil do zametania. Dredatí turisti sa rehlili a fotili. Už mám však natrénovanú odpoveď krkavčej matky:
„Proste našiel špinu, tak upratuje - čo myslíte, načo ho doma máme? A vás každé foto víde na 50 Bth.“
Cestou späť, neuveriteľné – prídeme na stanicu, kúpime rezerváciu na náhodný najbližší vlak, ktorý ide o 10 minút po našom náhodnom príchode a žiadne ďalšie prekvapenie sa nedeje. Ak teda nepočítame to, že cesta tam nás všetkých vyšla 40 Bth a späť 450. Cestovanie po Thajsky – proste cesta späť nám splatila karmický dlh, čo nám zostala visieť.

Management? nášho domu

Naše neveľké „kondo“, ako tu volajú obytné domy, sa volá Villa Ratchakhru. Pozor nepomýliť s „Baan Ratchakhru“ (čiže nie „dedina“, ale "vila"), ktorá je kus za rohom a väčšina tuk-tukárov smeruje tam. Hľadanie môže spestriť aj to, že označenie ulíc je v BKK zábavné. Tak napr. „naša“ malá soi má 2 názvy – soi Ratchakhru a soi Phahonyothin 5. Avšak tieto isté dva názvy má aj ulica, na ktorú je táto naša kolmá a aj ulica, s ktorou je paralelná a ešte aj ulica, ktorá z tej paralelnej S-íckovo vybieha ďalej, ale tá sa potom mení na soi Aari. Niekde ďalej... Jo a ešte, všetky tieto názvy sa, konečne ako všetky prepisy Thai abecedy, píšu vždy inak.

From management nasho domu

Ale chcela som o manažmente... tvorí ho 24-hodinový tím: kancelárski ľudkovia, strážnici a skupinka upratovačiek. V kancelárii je ozaj vždy niekto v (teda až do chvíle keď sa vyskytne problém...): usmievavá pani, ktorá komunikuje s nájomcami a majiteľmi bytov a ktorá asi má byť tá, čo vie anglicky... a prevádzkar, čo asi zaskakuje kedy treba.
Neistota v mojich vyjadreniach spočíva v tom, že oná pani hovorí anglicky dosť slabo a hlavne absolútne nezrozumiteľne a mám také podozrenie, že len o trošku lepšie rozumie. Prevádzkara sme volali len raz – kvôli odtokom a hoci 1 najjednoduchší zo 6 vyčistil, mám pocit, že to spravil akosi demonštratívne: „A takto si to môžete robiť ďalej vy sami.“ K tým komplikovanejším sa ani nevedel vyjadriť. Takže následne prišiel švagor majiteľky, majiteľka bytu a jej syn (práve keď chudák bambul grcal ako alík s teplotou 38,5), aby nám pomohli komunikovať s prevádzkarom a následne, aby nám kúpili „lapače“ na nečistoty (napr. Martinove dlhé vlasy), ktoré sme nevedeli zohnať. A priniesli niečo celkom iné... A tak milý kúpil nejaký neekologický sajrajt, ktorý budeme periodicky liať do odtokov. Jedna z našich dvoch kúpeľní totiž už pri nasťahovaní dostala prezývku „smradľavá“ a časom, v tomto vlhku si štandard minimálne udržiava ...

From management nasho domu

Ale späť k managementu, ich dostupnosť sa zmenila, keď nám oznámili, že 2 týždne nebude fungovať bazén. My s Marekom sme v bazéne takmer každý deň, takže - „rana válečným štváčom“ (označenie mojej maminy, ktorému vlastne dosť nerozumiem). Slušná snaha dozvedieť sa, čo znamená „rectification“ a prečo to bude trvať 2 týždne bola dosť zbytočná. Odpoveď bola (len) usmievavá. Ale horšie bolo, keď po 2 týždňoch to vyzeralo pri bazéne ako na tom válečnom poli a ja som sa začala obávať, že pochopíme koncept „Thai time“ (thajský čas).
Nasledovalo ďalšie (zbytočné) vyjasňovanie. Vtedy tam už usmievavá pani manažérka začala nebývať. Prevádzkar buď len pokrčil plecami, alebo niečo ručne vysvetľoval alebo mi dokonca vysvetlil, že je na toalete – čakali sme ju s Marekom bezvýsledne asi 15 min a, ako Angličania slušne vravia, „púdrovanie nosa“ brala teda dosť vážne. (Thajci si tu ale púdrujú všetko a ozaj dôsledne, tak možno jej len krivdím a na tom záchode ozaj bola).

From management nasho domu

To už som do kancelárie chodila takmer každý deň a jedna vec sa mi teda zistiť podarila. Ten nápis vo výťahu v thajčine s dátumom o 2 týždne sa týka bazénu. Takže už bolo jasné, že sme (minimálne) mesiac bez bazéna.
Ja s Marekom nešťastní, lebo vzhľadom k letnému pribrzdeniu našich ďalších aktivít bol bazén dôležitým záchranným konceptom. Miláčik nešťastný, lebo som mu furt pílila uši:
„Nemáme žiadnu záruku, že to ozaj o ten mesiac bude a bazén spolu s blízkosťou k BTSke boli predsa hlavné podmienky na bývanie..!“
„Ok hovoril som s kolegom – švagrom majiteľky, ten volal majiteľke, tá má hovoriť s manažmentom, ktorý má otrieť svoje maslo z hlavy o dodávateľskú firmu. Čo sa dá ešte robiť?“
Toto bolo naše strategizovanie, kým náhľad voľným okom:
„Dnes ráno tam boli dvaja, čo sa tvárili akoby sa hrali s formičkami na piesku, čo je ale lepšie ako včera a predvčerom, kedy v tom bordeli nebol nikto“.
Súčasťou nášho frontálneho útoku, v rámci možností a tajskej mega-slušnosti, bol tlak cez ďalšieho Martinovho kolegu, ktorý ho ráno vozí do práce (na vysvetlenie - nie nie je to moj sofer, byvam po jeho ceste do roboty a tak mu spolujazdou trosicku korigujem karmu posramotenu chodenim do prace autom):
"Ply, prosím ťa, vyzistíš situáciu, my sa nevieme dopracovať k jasnej odpovedi." Ply sa, och ako typicky, tiež len usmieval, ale pokecal si s prevádzkarom.
"No, tak čo? Môžme im veriť?"
"Ťažko, radšej by som počítal s ďalším mesiacom. Tu nikdy nevieš."



Táto záležitosť je stále aktuálna a citlivá... "Rektifikácia“ bazéna ešte nie je u konca. Posledná info, samozrejme doručená s úsmevom a pokorným uklonením hlavy, že už testovaco napúšťajú. Bojíme sa preveriť si tento fakt, o 2 dni v poradí 4 dedlajn vyprší...

Aby som im nekrivdila, čo manažujú promptne sú účty. Ale to je údajne thajská špecialita. Raz sa upotená vraciam, švihajúc nakŕmiť a uspať bejby a usmievavá manažérka ma zastaví: „Madam, platili ste už účet za vodu a elektriku?“ vyrozumiem z jej prejavu („madam“, „electricity“ a „bil“ som chytila presne, takže tentoraz to bola malina)
„Kedy prišiel?“
„Tento týždeň“
Prevrátim oči, prečo naháňa, ale jej vždy široký úsmev a skulinkové oči pôsobia nepríjemne naliehavo: „Ak to nezaplatíte budúci týždeň vás odpoja“ („no water“, „no electricity“ chytám význam)
Priznám sa, v danom kontexte ma to trosku naštvalo: „Spýtam sa môjho partnera, pretože on má tieto veci na starosti“.
Až nedávno, keď som si čítala knižku jedného tu žijúceho faranga, som pochopila: Thajci sa s týmito vecami nepárajú. Proste nezaplatíš načas, bez nekoľko-násobných slušných upozorňovačiek „šmik“, po 2-3 dňoch si odpojený. A pritom doručovanie účtov nie je vždy najspoľahlivejšie... Hm, blbé...

PS: výber fotiek pozostáva z: interiér bytu, exteriér conda, kúsky soi (včítane miestneho mrakodrapu), doplnené chúťkami ulíc BKK

Robím si dobre...?

Zážitky dole opísané majú spoločné to, že som sa pri nich dobrovoľne spoľahla resp. spolieham sa a vkladám svoj „osud“ do rúk miestnych odborníkov. Vväčších, či menších...

From BKK robim si dobre

Kaderníčky:
Zatiaľ boli dve a u druhej asi zostaneme (aj s Marekom). Hej, je to tá, ktorá svižne poľudštila aj môjho hadiaceho sa potomka. Vlastne povzbudená touto skúsenosťou som si povedala, že jej zverím svoju hlavu – keď sa budem zvíjať a vrešťať aspoň ju neodradím. A u nej sa oplatilo.
Na úvod – disponujem typom lenivých vlasov, ktorým sa nechce rásť. Súčasne som vo fáze, kedy si vlasy „nechávam rásť“, čo je sizifovská robota vzhľadom k uvedenému typu. Našťastie nie som emocionálne závislá od kvality účesu, takže moje smútky zvyknú mať iné pozadie ako nežiadúci zásah kaderníka...
Toľko k pozadiu. Ešte na ostrove Koh Chang ma to popadlo: „Idem sa dať ostrihať a to hneď.“
Malý aj milý zaspali a ja som vrazila do prvého salónu. Spokojná so svojou rozhodnosťou som bez jazykovej či obrázkovej prípravy sadla do kresla a zavrela oči. Pri pootvorení som ich zase radšej zavrela vraviac si, že rozhodnutie sa s polkou hlavy ostrihanej nedá vziať späť.
Stručne - tá, čo sa okolo mňa točila a likvidovala ťažko narastené centrimetre mojej koruny krásy vôbec nepochopila môj body language vysvetľujúci o čo mi ide. Plus vyzerala akoby nožnice držala prvý týždeň.
Okolo nej asi 5 ďalších žienok zamyslene pokyvovalo hlavami a po dokončení sa na mňa povzbudzujúco usmievali.
„Šak doraste“ som sa povzbudzovala potom ja cestou k chlapom (vzhľadom k úvodu, slabá útecha).

From BKK robim si dobre

Hneď za rohom od nás je kaderníctvo, kde strihali Mareka – to som opáčila ako druhé. Trošku ma miatla podobnosť spočívajúca vždy v „x“ postávajúcich spolu-kaderníčok, ktoré okukávali tú jedinú, ktorá maká.
Ale tentoraz som sa pripravila: seriózny google prieskum „short hair cuts“ – milý mi v robote vytlačil 3 cieľové hlavy a s tými som napochodovala. Kaderníčka môjho výberu na papierové hlavy ledva mrkla, ale tvárila sa dostatočne inteligentne keď som jej vysvetľovala: „Toto nechať DLHE!“
Aj bolo, v zásade pochopila – hm, nadstaviť vlasy som nechcela, tak toto je asi to, čo sa dalo...
A to som vtedy ešte nevedela, že v stredu sa za žiadnych okolností neradno dať ostrihať - "Bad day pre vlasovú údržbu". V mega-poverčivom Thajsku žiadny súdny človek taký lapsus nespraví a väčšina kaderníctiev je vtedy zavretá. Mareka som bola druhý krát dať ostrihať túto stredu a milý na to: "To nemyslíš vážne, prečo si Marečka vystavila takému riziku?!"... Že poverčiví Thajci... (Inak ja sa idem dať ostrihať v piatok, pre istotu...)

Kozmetika:
Zase na úvod vysvetlím – doma zvyknem svoju tvár a to čo na nej rastie, hoci nemá, (našťastie nemyslím fúzy, aspoň zatiaľ) počastovať tak raz za 3 mesiace kozmetikou. Chodím k „svojej“, ktorá už vie ako na to.
Tu som to odkladala v istých neidentifikovateľných obavách. Nakukla som do pár kozmetík, ale jednak mi každá oznámila na rovnakú žiadosť úplne odlišnú cenu – od 600 Bth do 2500 Bth (a to len za prvé sedenie, ktoré nebude posledné), ďalej zase príliš nerozumeli oni mne a ja im. Každá kozmetika akoby ponúkala iné riešenie na môj „problém“.
No a napokon, tu sa sústredia na úplne odlišný typ služieb ako nejaké obyčajné čistenie pleti. Medzi najčastejšie patrí laserové a kadejaké iné bielenie pleti, ďalej botoxové úpravy všetkého možného a medzi najzábavnejšie patrí „pink nipple“, čiže „ružová bradavka“ – už si nepamätám cenu...

From BKK robim si dobre

Opäť zostručním tento vcelku intímny zážitok. Ležím v presklenenom salóne na 6. poschodí nákupného centra (hej, intímčo), vedľa mňa si ksichtíky dávajú fixnúť jeden thajský a jeden biely mládenec. Nado mnou sa v rúške skláňa tá, čo si ma nakoniec „ulovila“ – chcela som čistenie pleti, ale ona ma od začiatku presviedčala: „No madam, suchá pleť – olej a masáž...“.
Ja som si pre seba: „Šak ju hádam v procese presvedčím...“. Proces trval hodinu – masírovala ma kadečím a kadečo, včítane rúk a chodidiel. Ale veď ja uznávam holistický prístup...
Pri čistení skonštatovala: „Žiadna špina, žiadne upchaté póry.“ Keďže úkony robila pod jednou vysokou lampou na celú veľkú miestnosť a nie bodovkou ako u nás, ani nič moc nemohla vidieť.
Nakoniec som ju teda predsa presvedčila, hoci spätne si vravím: „Dobre mi tak, keď „odborníkom“ vravím, čo majú robiť...“.
Proste dovtedy ma mňágala a masírovala s jemnou láskyplnosťou, avšak pri čistení sa zmenila na bachárku: „Madam, cítite sa ok?“ „Hm, čiastočne...“
Stopy po jej jemných rúčkach som mala na lícach ešte pár dní. Aj ma za tých 1000 Bth namaľovala. Neviem ako to spravila, pod jej šikovnými štetčekmi mi pod očami vykúzlila nádherné vejáriky vrások...

From BKK robim si dobre

Masáže:
Asi preto, že masážne salóny rôzneho druhu tu číhajú na každom rohu, stolíky sa dajú nájsť na plážach, trhoch aj uliciach a masáž pribalia takmer aj k trsu banánov (jemná nadsádzka), som za tie skoro 4 mesiace bola raz. Aj to ma stiahla Martinova kolegyňa, ktorá počas 2 týždňov bola 4x.
Padla mi však moc dobre. Už to, že nechávam chlapov doma, sadám na moto-taxík a idem hľadať neznámy „Masážny Kút“ mi prišlo ako super závan slobody.
Melissa mi volá, že už tam čaká, ale keď som dorazila jej nikde. Ona trafila do „Masážneho Domu“ o pár domov vedľa...
Posadili nás na postele a spravili intímčo osvetlením, zatiahnutím závesu a tlmenou hudbou.
„Čo mám robiť s tým košíkom vecí? A čo si mám vyzliecť a čo nechať?“
Melissa ako skúsená masážna harcovníčka poradila. Široké gate som si obliekla naopak, čo vyvolalo následné chichúňanie našich masérok.
Ďalej som však už nemusela robiť nič, myslieť na nič, komunikovať o ničom. Moja masérka prevzala nado mnou moc a asi vedela ako na to, lebo oi. úvodná strnulosť, ktorá sa u mňa väčšinou pri masáži dostaví, sa rozplynula dosť rýchlo.
Začala jemným pílingom chodidiel, čo tie moje neveľmi poznajú, a ich príjemným omývaním vo vlažnej vode. Obojstranne prospešné – veď nebude čuchať smrady. Ďalej veľmi dlho zotrvávala práve pri nohách až som trošičku nervóznela – hlava predsa len nie celkom vypnutá: „Veď mňa bolí hlavne chrbát, dostane sa za tú hodinu k nemu?“
Nebudem opisovať neopísateľné a nechcem tiež budiť dojem nejakej predčasnej nirvány. Stalo sa mi však prvý krát, že čo hmat - to do čierneho. Bolesť vyvolaná masírovaním stuhnutín odchádzala ešte v priebehu masáže a potom sa pár dlhých dní neukázala.
Bola som veľmi rada, že moja masérka nemala chuť debatiť a jediná konverzácia bola: „Ste v poriadku?“ keď som, hlava sklonená, predýchavala a vytešovala sa z jej dotykov okolo boľavých lopatiek.
Zážitok som zakončila tak, že v predsieni „Masážneho Kúta“ som si parádne uvoľnená (okrem: „Do frasa, už je 7.45, malý pred-spánkovo umrnčaný, milý nervózny...“) chlipkala presladeného zeleného čaju, zatiaľ čo ma asi 5 masérok okukávalo. Akoby si vraveli: „Zvláda? Nerozsype sa nám?“
Melissa mala potrebu zážitok analyzovať, takže v tuk-tuku porovnávala: „Tuším tie preslávené masáže vo Watt Po (pozn. pri chráme je salón aj známa masérska škola) sú tvrdšie a lepšie. Ale keď som tej mojej povedala, že som bola vo Watt Po, tak pritvrdila – akoby ma dovtedy ako bielu turistku šetrila...“
Neviem, budúci týždeň idem znova.

Luk lik´e elefand, luk lik´e 3-hed elefand, luk lik´e bejby elefand, luk lik´e čikn, luk lik´e čikn šit...

V CHM sme si požičali auto, aby sme mohli poobzerať okolie a vybrať sa ďalej severnejšie. Podvečer pred cestou sme ešte na otočku omrkli wat na kopci, Wat Prathat Doi Suithep – známy, krásny, s výhľadom na mesto z vtáčej perspektívy. Na schody mi miláčik len sucho skonštatoval: „Tentoraz ti na čistenie karmy neskočím (pozn. odvolával sa na podobnú situáciu z Indie...) a Marek mi to odobruje...“ a šli sme výťahom.
O nádvorí „celom zlatom“, zaujímavých budhistických "vecičkách" a celkovej atmosfére myslím hovoria viac fotky. Bola tam síce kopa ľudí, aj tak to tam niečím dýchalo – žeby pokojom...? Asi veľmi neprekvapí, že jediný, kto sa nechoval s akousi posvätnou úctou, ignoroval spontánne ticho a opatrné pohyby bol... ako inak náš malý bambul. O šiestej začala „puja“ – čiže budhistické rituály, ale ani to mu neprekážalo. Marek s nadšením trieskal na velikánske zvony (zjavne majú byť použité za iných okolností a s iným nastavením, ale keď tak lákavo hompáľali rovno pred nosom...) a skúsil čo-to o živote vysvetliť mladým mníchom. Našťastie mnísi mali čosi odmeditované, takže ich naše zvieratko nerozhodilo.

From paj

Okrem zvyčajných oranžových mníšskych hábitov sa vyskytli aj biele – nami pracovne nazývané „záclony“. Tipujeme, že išlo o novicov.
Posledný obrázok z watu vypovedá o – niekedy až kúštik bezbrehej – tolerancii: zídeme z 300 schodov (smerom dole sme športovci) a rovno pod watom obaleným vo „vate kľudu“, doslova s ním súperiac si hučí koncert ala Ala Pugačeva. Dosť nevkusný popík, ale malý by si ohromne rád trsol. Škoda že bol pokročilý čas.

Cestou z CHM do Páj sme sa zastavili v jaskyni. Ešte k ceste – mali sme doprovod, resp. nie tak my ako... „Bacha, húkačka“ – upozorňujem na zjavný hluk. „Ňáky papaláš? Žeby rovno kráľ?“ (pri CHM má "zimnú" rezidenciu).
Bola to kolóna asi 100 harleyákov a takých podobných aj s policajným sprievodom.
„Asi sa tu dá prenajať policajný doprovod aj na zvýšenie image a urýchlenie presunu"
sucho konštatoval miláčik. Nie len harleyákom, ale aj nám to ideálne vyčistilo cestu vpred. Ponáhľali sme sa sprievodu v pätách.

Jaskynný komplex sa s Demänovskou apod. porovnávať nedá, ale keď z tmy spoza vápencového útvaru vyhupne dav Budhov, pôsobí to celkom mysticky. Čerstvé kvety, obety a udržiavané modlitebné miesta svedčia o tom, že aj tu sa uctieva.
Prielezy medzi niektorými jaskyňami sú v takej veľkosti, že som niekedy mala pocit, že miláčika budeme musieť vyslobodiť páčidlom alebo vysekaním väčšieho otvoru. Do veľkej časti sa dá ísť bez sprievodcu. So sprievodcom je to „úplne o inom“:
„Kerful voč jor hed!“ veľmi prezieravo, ale značne predvídateľne oznamovala naša „nosička lucerny“ asi 200 krát počas prechodu.
„Luk lik´e elefand, luk lik´e 3-hed elefand, luk lik´e bejby elefand, luk lik´e čikn, luk lik´e čikn šit...“ oznamovala „ľúbozvučnou“ angličtinou sprievodkyňa, popisujúc stalag-mity, - tity a – náty. Keď v istom bode tohto značne odborného výkladu ukázala na rozkvedlaný kus niečoho na zemi a tvrdila, že to vyzerá ako „fied egg“ (thajska angličtina na volské oko), už som sa nezdržala.
Popri toľkých pripodobeninách zabudla upozorniť na masívne kolóny netopierov a museli sme ju vyzývať nech nám trošku pridrží lucernu, aby sme mohli vidieť niečo iné ako ďalšieho "elefanta".
Proste, netopiere a Budhovia vytesaní do skál v svetle sviečkového lampáša....

From paj

Na obed sme sa zastavili v „Hniezde“. Toto hniezdočko postavil ex-Oxfordský profesor na úpätí hôr, obkolesené džungľou s takým vkusom a zmyslom pre detail, že som zírala. Okrem estetična varili výborne (a aj európsky!) a mali tam všetko pre zabavenie 2 ročného neposedu. Plus z výbehu by ďaleko do džungle neušiel – ideálne miesto na pauzičku. Ešte že autora profesorovanie prestalo baviť.

Krpec zaspal a dobre že tak, lebo nasledovala prudko kľukatá cesta s nafigu šoférmi: „Na kieho brzdia tak skoro do tých zákrut... Ako kreténsky šoférujú...“ bolo pár slušnejších. Zéland nám poskytol užitočnú prax – v Thajsku sa jazdí tiež na „divnej strane“ a auto bolo s prehadzovačkou... Zobrali sme hnedého mnícha (doteraz, ako som písala, sme zažili len oranžových a bielych) – celú cestu mlčal, ale ktovie – možno pomohol s pár zákrutami.

From paj

Páj je vychytené mestečko – „..kedysi hippie, teraz hip...“ ako to výstižne označil milý. Taká hustota alternatívne vyzerajúcich ksichtov resp. tých čo sa o to snažia a vcelku im to ide, sa len tak nevidí. Navečer sa z hôr sťahovali aj „tribal“ ženy – teda príslušníčky „horských kmeňov“ a pozdĺž hlavných ciest, na improvizovanom, hoci každodennom, trhu predávali krásne ručné práce. Keď spomínam „hlavné cesty“, tak myslím niečo medzi Pezinskou pešou a hlavnou v Medzilaborciach (pardón Staník, tam som nebola, len si to tak prestavujem...:-) – ňáke pomalé autá a dosť ľudí. Tempo v Páj-i je ešte pomalšie ako v CHM, čo je upokojujúce.
Ubytovaní sme boli v úplne jednoduchých štýlových bambusových chatkách na koloch s verandou. Ráno po studenej sprche (doma by som skuvíňala, v Thajsku to zvyčajne vítam a v BKK ani inú ako studenú vodu nemáme zapojenú....(teda mali by sme keby sa nam chcelo prijst na to ako spustit prietokove ohrievace - ale nam sa nechce)) nás čakalo nezvyčajné počasie. 23 stupňový chlad ((spon nam sa zdalo ze az taka zima, mozno bolo az 25) – dážď, vietor a tak... Znie to absurdne, ale fakt sme si už zvykli na iné....

From paj

Deň sme tu v horách trávili obzeraním okolia – dedinky s miestnymi kmeňmi: jeden sa vyznačuje svietivo fialovým „krojom“ a čiernymi zubami od žuvavého tabaku; ďalší tvoria kolónie, čo utiekli z Barmy pred Maom... Niekde tu sa dajú nájsť aj „dlhokrké“ ženy kmeňa Karen (tie, čo nosia tucty „náramkov“ na krku a potom ho majú ako „žirafy“), tie sme však nevideli. Obzeranie „hill tribes“ je tu vcelku populárne. My sme však jednak nemali toľko času a potom – hoci tento typ „túr s autentickým zážitkom“ ponúka aj niekoľko zdanlivo citlivých organizácii – predsa nám to prišlo trocha ako „ľudské ZOO“.

Na záver - západ slnka sme si pozreli nad kaňonom... uuuh romantično:-)