So segričkou, keď sa veci "len tak dejú"

Evinka patrí medzi pár ľudí, s ktorými sa mi niekedy veci a udalosti takmer mysticky „dejú“. Teda, nie že by nebolo treba nejakej logistiky, plánovania a prieskumu na začiatok, v priebehu aj v závere: „Ok takže wat máme odfajfknutý, trh tiež, ešte pláž a tíkové domy...“ vynárajú sa moje skryté obsedantno pedantné vášne.
Súčasne my dve spolu akoby umocňujeme driemajúce háďa zábudlivosti, nesústredenosti a proste uletenej mysle, čo v každej z nás individuálne drieme. Prúd debát a zážitkov spôsobuje, že zmeškáme zástavku, kde bolo treba vystúpiť alebo zabudneme na pláži jedinú obuv, ktorú na 4 dňovom výlete máme ... More sa postaralo – 1 šľapka na jednom konci pláže, ostatné na druhom sa spokojne kolísali na vlnách.

From Evinka v BKK I.

Ale stálo to zato. Tak napríklad pri jednom celkom nevinnom odbočení do parku: „...uvidíš ako miestni po práci pestujú kalokagatiu – masové behy a cvičenia...“ som naďabila na presne to tai-chi, čo som od príchodu márne hľadala. Ale o tom osobitný blog.
Z tohto parku sme si to namierili do pouličnej kaplnky na rušnej križovatke Rachadamri, ktorá je najznámejším domom duchov v meste. Zasvätená hinduistickému Brahmanovi a jeho slonovi Erawan (tak sa aj kaplnka volá), vznikla aby si stavitelia udobrili duchov pozemku pod Erawan Hotelom. Aj napriek okolitému veľkomestskému chaosu je kaplnku dobre vidieť a niekedy aj počuť z BTS vlaku, lebo v nej často rôzne sprievody nesú látkových hadov, výrazne poobliekané tanečnice trsajú do rytmu bubnov apod. Dosť srandovný zážitok, hoci tie tanečnice vyzerajú značne otrávene...

Ďalším nevinným podujatím bola návšteva Wawee kaviarne, aneb. v Marekovom jazyku „fish and cat place“, kde chodíme pravidelne kŕmiť ryby a strašiť mačky. V sobotu a nedeľu podvečer tam hrá živá hudba. Ide zväčša o kapelu, čo drví thajské cover-songy. Popri tom zahrajú pre okoloidúceho faranga, resp. pre roztančené mláďa, nejakú známu anglickú (napr. Twinkle twinkle little star), plus často si prizývajú svojich známych z publika, aby „karaoke štýlom“ zaskočili. Tento-krát sa malý osobitne činil v predvádzaní a keď sa spustila búrka a stiahli sme sa dnu nevedel sa od nich odtrhnúť. Show sa ale zapáčilo ešte jednému tvorovi. Teda, možno sa mu hlavne nepáčilo moknúť vonku... Uprostred svižného rytmu zrazu vtrielil popod zavreté dvere nie práve najmenší šváb. Spôsobil dosť povyk, hoci nie je to tu až taká ojedinelá záležitosť. Najlepší však bol stoický gitarista – pomedzi akordy - „chruuup“ zachloštil nového fanúšika a neprestal pri tom ležérne dupať do taktu. Inak celkom to bolo počuť.

From Evinka v BKK I.

V rámci môjho zoznamu „čo vidieť a kam ísť“ bol „aspoň jeden wat“. Vzhľadom k Evininmu osobitnému vzťahu k budhizmu som si rozhodovanie zjednodušila: „Segri, mrkni týchto 15 watov a vyber, kam ťa srdce ťahá“. A tak sme šli do Mahathat watu, ktorý je špecifický tým, že na jeho pôde sídli jedna z dvoch budhistických univerzít v BKK. Na ulici pred watom sme sa prehŕňali stánkami s ochrannými amuletmi a zubnými protézami vo vitrínach. Ich funkcia zostane (zatiaľ) bez vysvetlenia. Teda, ak nechceme prijať to pragmatické vysvetlenie, že na vlastný zubný odtlačok u dentistu každý nemá a tak popri kúpe amuletu pár protéz vyskúša, hádam nejaká sadne... Evina ponúkla iné vysvetlenie: „Možno sú to pozostatky nejakých významných mníchov...“ – prečo však práve toto...

Okolo watu bolo „lots-o-budhas“ ako konštatoval krpec – čiže mnoožstvo budhov. Všetky sošky boli zlaté len jedného práve šmyrgľovali, čo teda malého dosť zaujalo. Vo wate som mala prvý krát možnosť sledovať individuálny rituál. Žienka prišla, hodila peniaze do urny „na opravu strechy“ a zobrala zo stolíka pod Budhom hrsť vonných tyčiniek so sviečkou. Pripálila ich, so zopnutými rukami kľačiac sa poklonila pred soškou k zemi. Potom poodišla k mladému mníchovi, ktorý bol pri stene pohodlne usadený a zvieral mikrofón. Ten ešte vybavoval predchádzajúcu „stránku“, ale mala som pocit, akoby ho už dosť nebavila. Bola to staršia pani, veľmi upravená a – ak to bolo niečo ako naša „spoveď“, tak by som si vedela vymyslieť čo tak chrlila... Nuž sa zase až tak nedivím, že mních viditeľne pookrial, keď sa jej konečne zbavil a započúval sa do trablov mladej. Ona však zrejme do detailov nešla, lebo po chvíli začali odriekať nejaké spoločné mantry a po úklonoch to skončilo.
(Ja viem, som domýšľavá a asi necitlivá, ale takto mi to akosi pripadalo... :-)

From Evinka v BKK I.

Za rohom, po tom, čo nás zúrivo vybrechal pes z nejakej asi súkromnej ubytovacej časti, sme sa dostali k Vipassana centru, kde sa môže ktokoľvek prihlásiť k učeniu. Ešte kúsok ďalej je oná univerzita. Píšem oná, lebo to bolo zo súdku „veci, čo sa dejú“, hoci len odvážnym. Evina ma vtiahla dnu. Ja som tiež bola zvedavá, ale aj kvôli Marekovi, sa mi nechcelo otravovať. Vlastne segrička ma nie len vtiahla dnu, ale rovno za obedný stôl. Takže sme sa zrazu ocitli v čomsi ako učiteľskom kabinete otvorenom aj pre študentov – pár mladých mníchov tam riešilo počítače. Na stole sa začali kopiť rôzne jedlá. Žiaľ, môj blok prijímať niečo úplne bez revanšu spôsobil, že som odchádzala hladná, na čo mi segra ešte „naložila“: „Počuj, prečo si sa nenajedla, veď z toho boli dosť namrzení, že sme tam toľko toho nechali“... Aspoň sa malý natlačil chutnou polievkou.
Inak, Marek zachraňoval česť nášho tria aj vo vedeckej debate. Spoločnosť nám totiž robil učiteľ IT, filozofie ale najmä učiteľ „vied“, ktoré sa učia holisticky v rámci jedného predmetu. Takže malý vyprodukoval svoju obľúbenú otázku, ktorá v danom kontexte pôsobila celkom zenovo:
„What sound butta makes?“ čo v preklade z jeho reči a do slovenčiny znamená: aký zvuk vydáva motýľ?
„Hmm, ale v Bangkoku veľa motýľov nelieta...“ znela odpoveď mierne bez fantázie a zenu.
(Tak to by som chcela vedieť, čo by mu odpovedal na x-té variácie tejto otázky, ktorú dostávam denne, napr. „Aký zvuk vydáva tofu alebo anjel ... ?“)
Jazyková bariéra spôsobila, že sme sa toho veľa nedozvedeli. Pamätám si najmä, že: „Moji študenti majú o druhej skúšku“ významne zahlásil profesor vied. Vďaka malého WC-potrebe som mohla nakuknúť aj do učební pred skúškou. Mladí v oranžových mníšskych hábitoch drvili, ale hlavne pokecávali a pochechtávali sa keď sme šli okolo. Osobitne sa zabávali, keď sme zamierili do jedného z dvoch mužských (mníšskych) záchodkov...

Mamičkovský, diel II.

Náš pracovný týždeň sa ustálil na nasledujúcom vyčerpávajúcom režime:
Pondelok relatívne voľný, ale väčšinou sa dohadujeme s česko-britskou rodinkou, ktorej najdôležitejšou zložkou je skoro 3 ročná Amálka, neboli Šamama, ako ju volá bambul. Šamama len vyzerá ako anjelik...
Utorok ráno sa terigáme do expatovského centra „Sukumwit“ ku kanadskej rodinke – vedúca osobnosť 2,5 roč. Liam. Jeho mamina robí na kolene výborný hudobno-tanečný program pre cca 4 mamy, 1 keňského otca a ich ratolesti. Societka z ambasád ai. medzi-vládnych inštitúcií. Marek to zbožňuje a cez týždeň doma trénuje.
Streda – medzinárodná škôlka Lienka a jej program pre predškôlkarov a doprovod. Marekova prvá učiteľka, na ktorej sa naučil slovo „teacher“ a kopec ďalších vecí sa nám obom vryje do pamäti a srdca. Indka – séfkuchárka, ktorá toto robí len ako zábavku nastavuje latku ďalším pedagogickým osobnostiam v našom živote prevysoko.

From mamičkovský II.

Štvrtok doobeda cirkuluje tuná v Ari okolí hosťovanie „playgroup“ – proste lokálne matky sa dali dokopy aby sa každý týždeň stretali, vypustili divokú zver, nech sa klbčí o hračky a pri kávičke vydychovali... Máme tu zaujímavé osôbky, paradoxne sme 3 právničky – Amíčka bývalá UNHCR, Fínka bývalá Amnesty International; Etiópska dula; 2 baby s umeleckým backgroundom a Holanďanka, čo má adoptovanú 5-ročné čínske dievčatko a čaká na thajského chlapčeka. Na rozdiel od Sukumwitu, tu sú zväčša NGO ľudia.
Štvrtok poobede sa chodíme hrať s 2,5 roč. Australčanom Félixom a ďalšími podobnými zase na Sukumwit. Félix má mamu, s ktorou si sekneme a nie len preto, že keď som tu ťahala týždeň bez Martina vedela, že gin-tonik to napraví (aspoň na chvíľu).
Piatok upratujeme a chodíme sa potápať do rozkošnej kaviarne so záhradkou - „Fish and Cat place“ v krpcovom slovníku. To potápanie je mimovoľné a nezamýšľané, popri kŕmení rybičiek (Marek tam už 2x žuchol do takého kanála, ale zvykáme si).

Za väčšinu aktivít vďačím vlastne Martinovi a skupine Bambi (Bangkok Mothers and Babies International). Milý na nich našiel kontakt a zistil, že hneď prvý týždeň po našom príchode majú „detskú cákačku“ z titulu veľkej noci. Tam som sa zoznámila s väčšinou ženských, od nich získala kontakty na Lienku aj okolité mamy. Veci, čo organizuje Bambi sú často dosť drahé, ale rôzne „spin off“ tejto organizácie v podobe domáckych playgroups atď. fičia výborne.

From mamičkovský II.

Ešte ako klasická neobjektívna totálne zahľadená matka by som mohla písať kopec denno-denných zábaviek, čo sú asi dosť obyčajné kúsky šišnutého 2-ročiaka. Napríklad ako minule prídem do izby a vcelku spokojné dieťa sedí pred zrkadlom, s úsmevom a „Mama, dis...“ mi ukazuje svojho pipíka zacvaknutého v mojom púdri... Uups, toto mi Martin vlastne zakázal...:-)

Napíšem ale kúsok o globálnych nomádoch. Za termín vďačím knihe, s ktorou som sem pricestovala. Mám ju od nášho krčmárskeho židovsko-kanadského suseda - kamoša Bena a písala ju jeho teta, čo vychovala dve deti, prežívajúc expat radosti aj strasti na cestách kade-tade. Kniha sa volá v preklade „Výchova globálneho nomáda“ a ten názov je ozaj výstižný. Marek, s pár mesiacmi strávenými „kdesi mimo“, sa ani za typický príklad nedá považovať:
Zato taká Iris dosť isto. Jej mamina Alejandra je pôvodne z Chile, odkiaľ kvôli režimu s celou rodinou emigrovala a detstvo prežila vo Švédsku. Vzala si Holanďana, prvé dieťa sa narodilo v Ho-chi-minovom meste a malá Iris vo Vietname, aby potom prišli pár rokov požiť zase v Bangkoku a potom zase inde...
Aleksis – malý Fín narodený tu v Bangkoku má zase opatrovateľku Nepálku, najviac behá vonku s Thajskými deckami a chodí do medzinárodnej školy, kde sa hovorí Anglicky. Pre úplnosť, rodičia s ním komunikujú Fínsky a má o mesiac viac ako Marek, čiže kúsok vyše 2 rokov...

From mamičkovský II.

Globálni nomádi sú vraj decká, čo si zväčša vybudujú ozajstnú kultúrnu citlivosť a rešpekt voči inakosti. Často majú tykadlá na takú hlbokú medzi-ľudskú diplomaciu. Okrem toho sa však boria aj s pár bremenami naviac – nevedia presne, kde je „doma“ a dlhšie hľadajú kto ozaj sú. Znova a znova sa musia kdesi zapasovávať a riešiť hlboké smútky z rôznych strát, počas nespočetných presunov. A to v kontexte, kedy ich rodičia často sami prechádzajú smútkami za „domovom“ s dosť náročnými a rozcestovanými povolaniami.
Hoci Marek ozaj do tejto kategórie nepatrí, predsa sme sa z knižky naučili ako registrovať a rešpektovať jeho smútky vyplývajúce z presunu – hlavne na začiatku – a čo robiť, aby zostávalo spojenie... Pravidelné skype pokecy s oboma sadami starých rodičov: „Babi Iva a Dido Maos“ a „Babi Sona a Dido Eny“ (to ako Henry, čo sa mu lepšie pamätá ako Jindro, kvôli rovnomennému zelenému vláčiku) sú kľúčové. Je však až neuveriteľné ako si krpec pamätá aj tých, ktorí sa mu tak často neukazujú aspoň na obrazovke počítača. „Nataška a Eluška“ vždy vzbudia zaľúbený úsmev. Keď som volala s Kačenkou a potom malému vravela, že „Kača a Maco majú malé bejby“, tak behal po byte a opakoval „kata, mato“ a minule sa zobudil so „Stanka and Polko“ na perách.
Je síce pravda, že „Palm tree, koko nut“ a „banana tree“ rozozná a jabloň, či čerešňu nie. Že vie presne ako chutí mango alebo mangostína (že mu nechutia), vie očistiť liči a s nadšením vykrikuje, keď ideme okolo stánku „Durian – fuj!“ (a to som sa ozaj snažila na neho nepreniesť našu averziu). Šál má len Los Sam, ktorého dostal od Ivana z Nórska, rukavice pozná len gumenné na upratovanie. No ale veď aj to bude... Tak mu aspoň čítame knižku „Ako šiel krteček sánkovať“, aby nezabudol na sneh.

Mamičkovský, diel I.

From mamickovsky I.

Po čase opäť jeden mamičkovský – nedá sa inak. Je to moja primárna náplň, takže si toho užijem až dosť. Naviac, krpec je fakt rozkošný (ooo aké originálne vyhlásenie zaľúbenej matky...), pokiaľ ho práve nemám chuť umlčať krajne nehumánnymi prostriedkami, lebo manipuluje alebo vreští ako prasiatko na zabíjačke. Klasický 2-ročný fafrnok, ktorého kúsky a ich kontext by som si nerada nechať pre seba a v zabudnutí.

Napriek na dieťa orientovanému úvodu pokračujem "skromným" konštatovaním: tuším som matka – hrdinka. Nepoznám tu totiž inú, ktorá nemá opatrovateľku, nedáva dieťa na poldeň do úschovy a nemá ani nepravidelnú baby-sitterku či pravidelnú upratovačku. Ok, nebudem ďalej provokovať – je mi jasné, že moje hrdinstvo je veľmi relatívne. Také trojnásobné slovenské maminy bez bazéna, thajských vývarovní, sporadickej upratovačky, skvelého partnera atď. sú iná kasta.
Skôr poukazujem na absurditu nášho súčasného bytia. Pričom sa nestýkam len s ex-patmi rôzneho druhu, ale aj thajsko-farangovskými mixami (najčastejšie žena thajka a muž biely). A nie sú to výlučne rodinky „z ambasád“, či prostredia globálnych firiem, ktoré veselo prežívajú aj v časoch krízy. V okolí je dosť a dosť obyčajných ľudí, napr. NGOčkarov, hoci zväčša inej príjmovej skupiny.
(O tomto sa rozširovať nebudem, no keď sa NGO venuje biede a jej „vyslanec“ v Ázijskej krajine žije tak ako niektorí tu, je mi z toho tiež dosť biedne..)

From mamickovsky I.

Nuž tak sa aspoň zainteresovane tvárim pri debatách typu:
„Je lepšie mať Barmskú nany, Nepálsku alebo Thajskú? Počula som, že Thajské sú dosť neúprimné, často žiadajú zvýšenie platu, lebo vyživujú aj priateľa, s ktorými potom majú dieťa a odchod... “
Alebo situácia: Marečka s Marečkom vo veselom džavote detí a thajských opatrovateliek opúšťajú jednu z „playgroups“. Pred domom sa srdečne ruko-nožne lúčime. Opatrovateľky nastúpia do klimatizovaných fár, pričom im šoféri galantne pridržia dvere, a za zvukov malebnej hudby sú odvezené pár ulíc k ich domovom. Marečka prehodí Marečka cez rameno, odfúkne obom potoky potu z tváre a vyberú sa na 20 min. štreku smerom k BTS vlaku. Po 10 zástavkách BTS Marek hlási „Home Ari“ – teda domovskú stanicu. Vysúkame sa premrznutí z preklimatizovaného, teda o cca 10 stupňov chladnejšieho, vlaku a hop šup "zohriať sa" 10 min šlapkaním po pražiacom slnku k domu.
Aale po ceste je to zábava:
Rituálne si salutujeme so strážnikom na peróne vlaku. Tety pri lístkoch sa rozplývajú ako nedočkavý bambul stepuje pri turniketoch, aby som mu dala kartičku na „pípnutie“, v polohe letmo ho pridržala pri turnikete a potom sme doslova vypadli pomedzi nemilosrdne rýchle záklapky. Pár krát to nevyšlo...
Pokračuje komentármi:
„fountain on“, preklad: fontána fontáni
„ba-toči-toči off“, preklad: otáčajúca sa lampa je vypnutá
„Sabadí“ zdraví krpec thajským gestom zopnutých rúk tetu predávajúcu vyprážané banány hneď vedľa „Gín Mango lejdy“ (pani, čo predáva zelené mango so štipľavou soľou).

From mamickovsky I.

Robíme grimasy na strážnikov: autopredajne, kancelárie ombudsmana, vietnamskej reštaurácie, čínskej reštaurácie. Priateľsky ho štípne majiteľ stánkovej kuchyne na konci našej soi (ulice). Zakopeme si futbal s deckami na prostriedku našej soi. Zaštekáme na psov, zamňaučíme na mačky. Ostražito sa pozdravíme so srdečným pánom, čo pripomína Quasimoda a vymieňa vodu vtákom v klietkach 4 domy od nášho.
Medzi tým x-krát telepaticky odpoviem na otázky. Každá matka to asi pozná, funguje to takto:
„Mama!“ dôležito a veľavýznamne zahlási dieťa ukazujúc na vyvýšený schodík
„Áno, keď pršalo, pristavili sme sa tu, mama si vyložila nohu a vyhrnula nohavice, aby nebola mokrá až po zadok“ dopoviem vetu. Ak sa nepodarí na prvý krát, očakáva sa nekonečné množstvo ďalších pokusov interpretovať situáciu.
„Ooo toto, this..!“ je ďalší príklad z vlaku, kde okrem otravnej klimatizácie otravujú aj dokola spustenými reklamami, premiešanými ozaj hororovými scénami hororových filmov. Preklad: „Toto je taký krém, ktorý vyhladzuje vrásky“ zachovávam právo budúceho konzumenta na komplexné informácie.

Proste minule som si uvedomila, ako sa zrastáme s prostredím. Ako vlastne vďaka neexistencii šoférov ai. pomocníkov si to, často doslova rukolapne, zažívame a spoznávame. Marekovo sebavedomie je bohato hnojené reakciami Ázijského okolia na jeho detsky rozkošné bytie. V porovnaní s Európou, kde je vzťah k deťom prevažne chladno-otrávený s pár povzbudzujúcimi úsmevmi - skôr ako hrejivými výnimkami.
Tento rozdiel som si uvedomila z dvoch debát – s mojou českou kamoškou 2-detnou Klárou a s Martinovou kolegyňou úmyselne bezdetnou („... beriem to ako požehnanie...“), správne svojskou Poľsko-Anglickou židovkou.

From mamickovsky I.

Klára: „Holky sú vždy trocha zmätené pri návštevách doma v Čechách – nikto si ich nevšíma, nikto ich nemojká a neusmieva sa na ne. Tuná to štípanie a obchytávanie síce neznášajú, ale tam je citeľná skoro až nevraživosť na ich „blbiny“...“
Iza: „My v Anglicku deti neznášame - na jednej strane sú to rozmaznaní uvrešťaní spratkovia, s ktorými si ich rodičia nevedia dať rady. Na druhej strane, tie decká to asi cítia – že ich dospelí nezvládajú a neznášajú...“

Hej sú momentky, kedy mám chuť príliš prítulným obdivovačom dať aspoň zaucho. Thajci sú na seba dosť hákliví – dotyky hlavy sú tabu, očakáva sa úctivý odstup, večne mierny úsmev a dokonale zvládnuté emócie. Z hygienického súdku - sú alergickí na pachy, dokonale vyumývaní a pri hrozbe svinskej chrípky bola na každom rohu fľaštička s dezinfekciou a náustkármi sa to hemžilo. Takže toto na jednej strane. Na druhej, akékoľvek dieťa – nie len Marek a nie len „biele“ dieťa – je vystavené v lepšom potriasaniu rukou, v horšom „priateľským“ štípancom, bozkom, otieraniu nosa a zažila som, že sa mu proste "zo zábavy" cudzí chlap pozeral do nohavíc. V niektorých situáciách kašlem na "nethajské prejavy emócií" a slovensky kričím:
„Do prčic, čo keby ste tak dieťa nie len mojkali ale trošku ho aj rešpektovali! Keď dieťa vreští, tak sa mu to asi nepáči, nie?!!! Ako by bolo tebe keby ťa napriek vreskom niekto obchytkával?!“ je jedno, že je to po slovensky, lebo nezdieľame žiaden rovnaký jazyk. A je to jedno aj preto, že to zajtra spraví zase.
Hoci tomu moto-taxikárovi, ktorý mu pozrel do nohavíc asi úplne všetko jedno nebolo, keď som spravila jednoznačné gesto smerom k jeho rozkroku....:-)

Muang Boran – Pradávne Mesto

From muang borang

Muang Borang je taká haluz: „Bicyklovali sme kade-tade a zažívali si zvláštne déžavú“ povedala o tomto mieste moja Australská kamoška Peta, ktorá s Felixom (nie kocúr, ale syn) a Stevom (manžel) žije v BKK už 9 rokov (teda Felix tu žije kratšie, len tých svojich cca 2,5), čiže pochodili slušnú časť Thajska. No a MB je vlastne skanzenovou zmenšeninou Thajska - hlavné zaujímavosti celej krajiny sú prenesené – niektoré doslova – asi 45 min od hlavného mesta, do provincie Samut Prakan. Polo rozpadnutý kmérsky komplex stavieb z pohraničnej oblasti Thajsko-Barma (zabudla som meno) je vraj na nerozoznanie: „Fakt akoby sme sa znovu šplhali do tých kopcov“ fučala Peta pri spomienke. Čo na tom, že okolie BKK je placaté – kopec tu proste spravili umelý a vraj je zvnútra dutý. Dá sa to preveriť, lebo v tom kopci sú dvierka...

From muang borang

Storka o vzniku je údajne takáto: žil raz v Thajsku jeden bohatý a osvietený... zástupca firmy Mercedes Benz. Tento pán svoj nemalý majetok nerozflákal na golf, nakupovanie, hazard, menšie ženy (aneb. „minor wifes“, čiže milenky) cestovanie a iné svetské radovánky. Ani si ešte za živa nepostavil mohylu – ako sa už rozmáha aj na Slovensku – aby tak investoval do post-svetských radovánok. Khun Lek - tak sa tento mercedesák volal, (pričom „khun“ je tuším v thajčine učiteľ, resp. oslovenie plné úcty) postavil tzv. „Ancient City“. Nie je to nejaká Disney World zmenšenina, ako sa píše v sprievodcoch. Tvoria budovy, sochy, fontány atď. skutočnej veľkosti, len nasekané nahusto na jednej ploche. Takže keď chce dakto spraviť „Thajsko za deň“, tak s troškou foto-shopu sa to zvládne.

Muang Borang teda obsahuje 3 hlavné typy stavieb: skutočné, kópie skutočných a vymyslené. Skutočné tam pritiahli na rekonštrukciu. Kópie sú úplne do detailu okukané a vymyslené pripomínajú tú pražskú chobotnicu z Letné, ktorá vzbudila toľký povyk. Sú tam niektoré dosť vzácne budovy, ktoré napr. boli zničené počas Barmskej invázie a mercedesskému mecenášovi sa ich podarilo poskladať z dobových nákresov. Ale fungovalo to aj naopak, Khun Lek skopíroval budovu, ktorá potom do tla zhorela a prišli k nemu na nákuk ako vlastne vyzerala.

From muang borang

My v Muan Borang: potešilo nás, že sme po ukázaní Martinovho pracovného povolenia platili thajské vstupné. Nie že by sme boli „čípáci“, ale človeku takéto privilégium dá pocit istej udomácnenosti. Potom nás trošku vytočili pri bicykloch, ale len tak tréningovo. Chceli sme s detskou sedačkou a keďže sa típkovi nechcelo hľadať, tak proste „No have“. Našli sme, odmontovali sme ucho z mojej príručnej taštičky a fičali. Obrovský areál sa dá prejsť tiež autom, taxíkom, miestnym „naskoč-vyskoč busom“ a golfovým autíčkom. Našťastie malý ešte nemá v našej rodine hlasovacie právo a uznávame pozitívnu diskrimináciu, inak by ma chlapi isto prehlasovali smerom ku golfáču... Takto sme si to fičali na byciklíku. Som beštia? Ale keď ten bicykel bol fakt príjemný a trošíčku pohybu nám cez víkend robí dobre (keď ma už v týždni krpec nosí na rukách...).

Okrem ležiaceho mega-budhu hneď vedľa hinduistickej fontány, umelého vodopádu, pod spomínanými zrúcaninami z pohraničia, vedľa watu z Ayutaye sú tam veľké stavby na koloch z tíkového dreva, starodávne bárky, na ktorých sa nadúva zlatý drak a kopce iných. Ani neviem, čo z toho ne-hraničí s gýčom. Skanzen dotvárajú ľudia oháknutí v odevoch z iných miest a vekov, takže niečo čo vyzerá ako thajská nevesta okolo prefičí na bicykli kvákajúc do mobilu. Keď som na ňu zamierila foťák, mobil zložila a vystrúhala dobový, či nadčasovo thajský (?), úsmev. Títo ľudia sa venujú remeslám a kuchyni – akože tradičným, ktorých výtvory potom ponúkajú vedľa, či spolu s coca-colou.

From muang borang

Fajn sme sa najedli v plávajúcej „dedinke“ a dokonca sa nám podarilo na príjemnú 1,5 hod uspať malého, čím sme si výlet predĺžili na celo-dňový. Celé nám to skrátka vyšlo, lebo keď sa zobudil, ešte sme dali menší okruh kropení kvapkami a pod strechu taxíka sme nastupovali za kvalitnej tropickej slejvky.
Ešte posledný pohľad z vtáčej perspektívy: stojíme na kopci s dvierkami, za chrbtom kmérske zrúcaniny a navôkol – kam len pohľad dočiahne – čmudiace komíny, skládky a iné výdobytky civilizácie...

Foto sú z dvoch návštev Muan Borang. Boli sme opäť so segričkou, keď prišla na návštevu. Scénár so spiacim Marekom sa zopakoval, tentoraz odkvecol už pri príchode v taxíku a dospal to na lavičke pred vstupom. Asi uspávacie čaro genia loci, každopádne my sme mohli krúžiť do záverečnej, resp. dobrých 20 min po, lebo sme nevedeli trafiť k exitu.
Program obohatili bozkávajúce slony. Greenpeace tam mal záver niekoľko-dňového klimatického slonieho karavanu. Slony zakliesnené pomedzi kly a množstvo foťákov. Ošetrovateľ nám vysvetlil, že táto póza sa volá "džungľové hrádky" a keď si dospelé samce navzájom veria, tak sa takto doberajú. Klimatický kontext som, pardón GP, zabudla... Ale vďaka Martinovým tunajším kolegom sa Marek opäť prekvedlal na sloňom krku. Sedel úplne suverénne ako maharadža. Najmocnejší zážiťok však bola táto lekcia z prírodopisu: "pi-pi like a waterfall!" (prekl.: ciká ako vodopád) a "pupu - huuge, like a durian" (hovienko - obrovské ako durian)
Tento zážitok mal dozvuk aj nasledujúci deň ráno. Marekova prvá veta dňa bola: "Sometimes elefant pupu because big bum bum". V preklade niečo ako: Niekedy slony kakaju, lebo veľký zadok.

Ko Samet II. - páriky na pláži

Inak na našej pláži to celkom žilo. A nemyslím tým len ohlušujúce detské vresky.
Odbočka - skúšala som nasledovnú výchovnú stratégiu: poodísť s metajúcim sa zlatíčkom do kľudu a tieňa palmy; učiť ho predýchať frustráciu, že nemôže Eluške zobrať ďalšiu hračku a prejsť s ním alternatívny postup... Stratégia fungovala hlavne v tom, že si okolití dovolenkujúci troška vydýchli počas našich nie práve ojedinelých pobytov „pod palmou“. Spätne si tak uvedomujem, že som v našom ústraní trávila značnú časť dňa...
Ďalšiu stratégiu - „vysoko na teba ...ťa ignorujem.., keď takto vreštíš, lebo sa mi to nepáči a už vieš ako sa to dá inak“ - skúšam len doma. Aj tak čakám, že susedia alebo strážnici na mňa zavolajú obdobu thajskej sociálky za tie 15 minutovky totálne vytočených decibelov.
Späť na pláž: Psy do seba dorážali a štekali na každého cudzieho, čo len napr. vzhľadom na počty plážových predavačov zabezpečovalo istú kulisu. Čašníci boli podarení – sem-tam sa, podobne ako vyššie- spomínaní, z dlhej chvíle začali medzi stolíkmi klbčiť a objednávky prijímali cez slúchadlá so zurčiacou hudbou, ktorá im a len im hrala do taktu ležérneho (ozaj ležérneho) roznášania... Každé dopoludnie kus od brehu pristála loď, aby rezortu dotankovala vodu. Ostrov je totiž bez.

From Ko Samet II

Zaujímavé bolo sledovať príbehy a páriky:
On v tmavo-modrých kvetovaných bermudách, on v červených takých istých. Fotia sa za šera pri brehu. Modré bermudy pózuje „silácky“ – naznačuje niečo ako bojové umenia. Červené bermudy pózuje „manekýnkovsky“ – ľahá si do vĺn a koketne špliecha vodu.
Alebo dvaja západniari – do rakova priškvarení starší páni skotačia vo vlnách, z jedných sluchátiek počúvajú hudbu, popíjajú pivo a okrem seba si veľa nevšímajú.
Keď je reč o skotačení, tak s náskokom viedol iný pár. Starší pán, asi Talian a miestna diva. Nevedia zo seba oči spustiť. Ona je síce vyššia a mladšia ako on, ale doslova ju nosí na rukách. A ona mu to patrične opláca – pozornosťou aj jemne vyzývavým správaním, ktoré je ale akoby hlavne pre neho. Dáva si na sebe záležať – vždy iné obtiahnuté minišaty, veľa šperkov, rôzne kabelky a tak. Pri pozornejšom zadívaní má „ona“ až chlapčensky štíhlu postavu - dlhé nohy, útlučké boky, širšie ramená a až veľmi kvalitné prsia, plus hlas viac ako zahmlený a jasný ohryzok na krku...
Ivo Štefunko mi na to: "Ivan Požgay (pozn. slovenský aktivista za gay práva) by ti povedal, že on si nevšíma každý heterosexuálny párik".

From Ko Samet II

Takže obom Ivanom: Ja si všímam aj hetero aj homo, proste tie, ktoré ma zaujmú, pričom to pre mňa nemusí mať vôňu "senzácie"...:
Hneď som si ju všimla – opálená, elegantne ležérna (aj naopak), štíhla asi 45nička. Holanďanka. Po pláži sa premávala s pivom a cigaretou, veselo si ľudí omrkávala a pôsobila, že má tak milo „na háku“. Cestovala so svojou asi 16 ročnou dcérou, ktorá keď zdedí hlavné veci po mame, tak sa má ozaj na čo tešiť. A prišlo mi, že hej. Mladá neviazano nadpriahavala hovor s kým ona chcela, pričom sa zdalo akoby svet i seba nebrala zase až tak vážne...A to aj napriek veku.
„Nadpriahla teda hovor“ s kučeravým mladíkom tak o 5 rokov starším. Neubránim sa hodnoteniu – jeho image bol tak na ohurovanie 16tok a táto z neho podľa mňa za pár mesiacov vyrastie, lebo má „naviac“. Ale to som už fakt odporná. Pozorovať tých troch – teda nesmelý párik a hlavne mamu - mi prinášalo radosť a kúsok nostalgie. (Uf akosi často sa pristihnem pri zostarnutom mentorovaní...). Mama pokračovala vo svojom posedávaní a poletovaní s pivom a žvárom po pláži. Sem-tam si prisadla k začervenaným mladým a s vyloženými nohami s nimi chvíľu vegetila. Akoby som videla to jemné vodítko, ktorým svoju dcéru ešte púta k sebe, hoci asi vždy bolo relatívne dlhé a stále sa predlžuje. Aj toto robila graciózne.

From Ko Samet II

Zažila som lúčenie – úryvky konverzácie ktoré som (ozaj nechcene!) pred tým začula nasvedčovali, že to iskrí a „good-bye“ nebude ľahké. Prebehlo tak divno. Ešte posledné chvíle spolu – nič intímne sa navonok nedialo, ale už debata významne viazla. Potom pláva mama plážou v cestovnom klobúku s veľkým kufrom. Kučeravý sa chvíľu ofrnuje, ale hneď mu ťukne – nechá mladú a berie starej kufor, robiac si očko. Už sa naloďujú. Zase je chvíľa na rozlúčku – už už si povedia čosi dôležité (pusa? Mail?), ale jednej z nich dôjde, že si kdesi pod stolom zabudla šlapky:-) Mladý nelení a dôsledne prehľadáva, pýta sa čašníkov, potom chaosne pobehuje a márni cenné posledné chvíle. Loď už vrčí, šlapky sú v keli aj pusa a vôbec...
Zvyšok dňa mladý chodil posmutnelo, brnkal si na gitare a večeru trávil sám zahľadený na more, nostalgicky škrabkajúc 2 iné hlavy, dokopy 8 nohé.

Ok, koniec TV seriálového dvoj-dielu. Nech sa aspoň v tomto líšim od autorov takej Jednoducho Márie, či "Luk Lay" - jedeného z miestnych obľúbených "Thai Lakorn" (thajské seriály). Takže našťastie 253 pokračovaní mojich „Víla z chatrče“ alebo „Prvá láska, hoci na vodítku“ nebude.

Ko Samet I. - tu a teraz

Ko Samet je prvý ostrov, ktorý Marek vážne registruje a vie, že: „Holiday KoSamet, beach, boat...“. Ja som zase „odfajfkla“ letákový image thajských pláží ako: „Hej neklamú celkom - biela pláž, palmy, modro tyrkysové more“. Okrem toho bolo menej polievkovo horúce ako na Sloňom ostrove (Ko Chang), takže sa deti mohli čvachtať bez obarenín (preháňam).
Bolo to také pekné, nič moc nerobiace lehárčenie, hoci sme sa s Nataškou Štefunkovou zhodli: „Starneme či čo? Ani nám nedochádza, že sa máme fajn, pohôdka ... proste dovolenka...?“ Možno to ale bolo spôsobené tým, že deti mali okrem vyslovene zaľúbených momentiek, kedy sa pusinkovali, objímali, držali za ruky a tancovali, také, kedy na seba vrešťali a k bitke nedošlo len včasným odtrhnutím. Nebudem ani naznačovať, ktorých momentiek bolo viac ani kto prevažne začínal... (To Ela, to Ela... Nie...) . Takže, rodičia v pohotovosti, hoci Ivo na začiatku predznamenal: „Baby, toto je naša dovolenka v dovolenke“ – keďže pokračujú brázdiť Japonsko.

From ko samet 1

Okamžiky, kedy som si celým ja uvedomovala relax a „tu a teraz“ boli tieto:
Masáž – na pláži to vyzeralo ako v sardinkárni – spotené a mastné telo vedľa tela a nad nami masérky v pozícii sado-maso (hlavne sado). Niektorí z nás sa druhý deň ako po mučení aj cítili, ale pod-ľahli znova. Ja som bola len raz – veď „doma v BKK to robím pravidelne“... (viď môj skorší blog, ale už budem).
To spomínané momentum: špliehanie vĺn, vône mora a pláže, chládok paliem a do toho dotyky, ktoré sú na hranici príjemného...
Ďalšie boli tie s tai chi - vo veľkej reštauračnej verande s výhľadom na našu zátoku. Ivo: „Keď skončíš, tak sa ukloň, zatlieskame ti“. Neee, taký exibík nie som, našťastie to bola veranda v procese rekonštrukcie, plná naskladaného nábytku, mimo ľudských cestičiek a zrakov: „Videli sme len tvoju poskakujúcu hlavu“ k mojej radosti zhodnotil potom Ivo. Ja som ale výhľad mala krásny, slnko zatienené strechou zalievalo more. Vlastne vždy tam mi dochádzali tie farby „ako z propagačného letáku“, radosť, že „vyfukujeme a odfukujeme“ a vďačnosť, že nám je fakt dobre. A neboli tam počuť detské škreky...

From ko samet 1

Tretie momentum: Raz som uletela na prechádzku pozdĺž mora. Chlapi spali a ja som mala za úlohu ich načas zobudiť, aby sme stihli výlet loďou. Tá chvíľa však bola moja a mohla som si robiť čo len chcem, tak som šla na pivo (najprv na dlhú prechádzku...): „Jedno malé Singa s ľadom“ zahlásila som v bare, ktorý rovnako ako jeho osadenstvo zjavne vyspával opicu z rána, resp. dlhej noci. (Oooch, kúsok nostalgie a závisti...). „Máme len veľké“ „Ok, tak veľké“ nechala som sa ukecať.
Mala som cca polhoďku na dosť veľké pivo v popoludňajšom hice, pri lenivom gitarovom brnkaní barmana. Obsluhoval ešte lenivejšie, ale mne to úplne vyhovovalo. Celé to – lenivosť, gitara, horúci tieň, všade more a piesok a ešte osamelá budhistická vlajka zabodnutá len tak v mori, kúsok od pláže. Bolo mi fajn a každým hltom lepšie a lepšie...:-)
Také chvíle sa ťažko prerušujú, ale zodpovedne som celú cestu uháňala zobudiť spachtošov. Teda skoro celú. Zavadila som o dievča, čo práve na kameni rozkladalo zmuchlanú handru, z ktorej sa vykopŕcli nádherné šperky. Prišla mi trošku ako víla (to tá Singha) – pod trsom banánov, veľmi dlhé vlasy, vedľa úbohej bordelárskej chatrče, s tak dobrou anglinou, že som si hneď domyslela sladučký TV seriál: Isto študuje v BKK a domov do rodnej chajdy chodí na víkendy, trošku pomôcť a prilepšiť predajom šperkov. „Nie, neštudujem“ zdalo sa mi, že dosť bezradne mrkla na chatu: „anglicky som sa naučila tu na pláži, veľa komunikujem s turistami“. Lenže celý jej prejav bol až nezvyčajne kultivovaný a dosť ľudí má príležitosť komunikovať anglicky, dokonca sa to od nich očakáva, a výsledok je značne rozdielny. Na túto moju poznámku ich bránila: „Napríklad veľa čašníkov a personálu na ostrove je zo severu, prišli sem relatívne nedávno si zarobiť. Ja som miestna, vyrastala som na tu a mala dosť možností“. Aj tak...

From ko samet 1

Vybrala som si náramok z fialových polo drahokamov a skoro som odpadla, keď zahlásila „150 Bth“... „Škoda, že k tomu nemáš aj náhrdelník“ „Ale to ti môžem ešte dnes spraviť, aký by si chcela?“ Dohodli sme sa na jednoduchom s kúskom strieborného. Výsledok bol krajší než som si vedela predstaviť. Tak nech ti to, víla z chatrče, v živote fičí a moc dík! (Pardón, viem, že to znie stále TV seriálovo, ale neviem si to odpustiť:-)
Ďalší moment dovolenkového „tu a teraz“ nasledoval záhy. A to už pivo vyprchalo. Výlet loďou okolo ostrova s označením „Sun set Trip“. Intímčo – boli sme len my traja, plus veľmi sympatická Talianska mamička s 2,5 ročným Janom. Žijú vo Francúzsku, otec je Rus z drsnej dediny na pomedzí Bieloruska, Ukrajiny a Ruska a robí „v ropnom priemysle“. Marta je architektka a dúfam, že je šťastná, hoci môj tušák si nie je istý... Loď strašne hádzala, lebo väčšia časť bola na otvorenom mori. Plavili sme sa okolo opustených zastrčených pláží aj takých kde sa rozťahovali luxusné rezorty.
Naši 2 „kapitáni“ potom jednu z takých pláží vybrali a cestou k nej sme si zašnorchlovali. Šnorchlovanie nič moc – s červeným morom sa to nedá ani porovnať a na pláži boli super 2 veci. Jednak, že sa tam chalani mali s čím hrať – teda keď jeden uchmatol odhodenú plastovú fľašu a druhý vrešťal, že chce tiež, tak v tých odpadkoch nebolo o podobnú hračku núdza. Druhá hrátka spočívala vo vyhrabávaní krabov. Náš kapitán našiel čo najväčšiu dieru a potom holými rukami hrabal ako psík až kým sa mu medzi prstami niečo veľké neplieskalo. Potom sa „to veľké“, teda krabí obyvateľ diery, pustil bokom vnohy smerom k moru. Keď si už myslel, že je v bezpečí, kapitán ho zdrapil a chrstol späť na pláž. Stála som v dosť bezpečnej vzdialenosti a tvárila sa hrdinsky – predsa nechcem prenášať moje hlúpe fóbie na synátora, ale tí kraby sa dosť podobajú na pavúky, napr. počtom nôh... Ďalšia fáza zábavky spočívala v tom, že im spravili akvárko v jednej z odpadových fliaš.

From ko samet 1

Potom nás dopravili do ďalšej „hipíckej zátoky“, tam sme zakotvili, prešo prešli hore kopcom a pehupsli sa na druhú stranu ostrova. Ešte nezapadalo, ale záhy hej. Malí sa stihli poruvať o palice, ale inak si pekne hádzali kamene – dole skalou...
A ešte 1 zážitok, hovoriac o 2 nohách naviac.... Vybrali sme sa pešo z rezortu na druhú, západnú, stranu ostrova. Nedošli sme kvôli tomu, že kolísanie malého v nosičke vzbudilo tie isté pochody s akými sa morila malá Ela a elegantne ogrcal seba aj miláčika.
Ale chcela som iné: „Uaaaa, nieeee!“ fakt som zaúpela. Keď v komiksoch nejaká postavička zaflekuje, tak to sa mi podarilo v reáli. Idem si idem cez málo prešľapaný chodníček v hustom poraste. Hrdinsky rozrážam cestu chlapom. Lenže hrdinstvo odtiaľ potiaľ, rozrážať vlastným telom pavučinu na ktorej tróni domáci s telom ako moja dlaň a nad to ešte nohy, to fakt ee. Fotka je sklamaním neodráža ohromnú realitu. Martin navrhuje únikovú cestu: „Môžme sa vrátiť a ísť po tej dlhšej a nudnejšej ceste“. Hm "ohromne lákavé", ja sa nedám. Ale úúúplne zbabelo nechávam milého s malým v náručí prejsť pod pavučinou prvých - predstavujem si ako zachytávajú neviditeľný okraj a...Nasledne sa o kúsok ďalej malý pogrcal a jedna z dvoch možností bola vrátiť sa tou istou cestou popod pavučinu. Razantne som vybrala tú dlhšiu cestu: ja sa nerada vraciam tou istou.....

Dopr...ava II. – Moto-taxi, lode a BTS

Moto-taxikári sú zaujímavé komunitky, ktoré sa grupujú na špeciálnych miestach. Rozoznať ich podľa oranžovej vesty s evidenčným číslom, plus napriek hicu, často nosia rôzne kukly, rukavice a helmy. Trošku sa aj divím, že sa s nimi malý tak rád zdraví, vo svojej „zbroji“ pôsobia dosť hrozivo.
Na tých „svojich miestach“ okupujú kus chodníka a vozovky, kde si krátia čas, kým príde na nich rad. Najčastejšie si varia a konzumujú navarené (minule tu za rohom jeden čistil črevo k obedu), hrajú dámu s vrchnákmi od piva, kopú do lopty, či pospávajú a popíjajú energy-drinky (v nebublinkovej verzii majú pôvod v Thajsku). Čítala som, že tieto ich miesta kontroluje mafia, ktorá predáva oranžové vesty záujemcom o taxíkovanie a odvádza pravidelný honorár polícii, aby bol kľud.

From moto taxi, lode, BTS II.

Moto-taxikári sú zväčša kaskadéri – motorky uspôsobené tak, aby riadítka neboli širšie ako rozpätie kolien, sú schopní vy-myšičkovať neuveriteľné slalomy. Pre rýchlosť – osobitne v častej dopravnej zápche - a cenu sú veľmi obľúbená forma prepravy. Prepravujú ľudí aj náklad. Thajci sú celkovo zvyknutí na motorky, takže ich schopnosť udržať sa na tom vetchom pláciku čo šibrinkuje medzi dopravou dosahuje cirkusantských kvalít. Tak napríklad:
Panička v štekloch, čo sa takmer dotýkajú reťaze a v uzučkej sukni fičí do zrejme kancelárskej práce. Sedí spôsobne ako anglická lejdy na koni, čiže nohy z jednej strany, pričom zvláda nie len veselé džavotanie mobilom, ale v druhej ruke, ktorou sa jemne pridržiava sedadla uháňajúcej motorky, drží igelitku s ľadovým drinkom a slámkou (igelitky s pitím sú tiež miestna špecialita)....
Druhý obrázok: 1 motorka, 2 dospelí, 3 deti – jedno úplne malé bejby medzi šoférujúcim tatom a mamou, najstaršie vzadu a tretie – asi Marekovom veku na riaditkach naviguje otca. Z košíka vpredu ešte vystrkuje ušatú hlavu pes a úplne vzadu je náklad.

From moto taxi, lode, BTS II.

Niekde medzi tuk-tukom a motorkou je „tuk-tuk naruby“ – čiže nie jedno koliesko vpredu a 2 vzadu ale 2 vpredu a 1 vzadu. Sú to prerobené motorky, čo sa používajú na prepravu kadečoho. Klaksóny šinúce sa pomalým tempom (a budiace mi dieťa) v každej bočnej soi väčšinou znamenajú, že takáto opacha zbiera starý papier, železný ai. šrot, predáva ovocie, nanuky alebo chobotničky na špajli. Tieto dopravné prostriedky sa používajú aj na „prepravu obchodíkov“. Väčšina stánkov sa tu na noc premiestňuje netuším kam aby tam ráno zase bola a fičala. Ako napísal jeden ex-pat: „Thajsko je jediná krajina, ktorú poznám, kde ťa môže zraziť obchod“.

Takže „servisnú dopravu“ ešte tvoria autobusy, lode a BTS.
O busoch veľa povedať neviem, len že ich odlišujú čísla a farby – podľa toho niektoré zástavky míňajú a iné nie.. A ešte, že pôsobia ako zapínač na pesničku: „Wheels on the bus go round and round...“, čo ma môj syn núti furt vyrevovať na prekričanie dopravného hukotu.
Viac vie milý, ten jazdí busom do a z práce. Pamätám si len, keď raz upachtený došiel domov sťažujúc sa: „Taká obrovská tučná ženská stála vedľa mňa a vkuse sa napchávala – kým to bolo rôzne ovocie, ok, ale potom vytiahla durian – fuuuuj!“ Možno to bol jeden z tolerantnejších šoférov alebo pre natlačené telá ešte nezacítil, inak je durian v autobusoch zakázaný...

From moto taxi, lode, BTS II.

O lodiach tiež veľa neviem. Premávajú po Chao Praya a podobne ako busy, sú odlíšené farbami – žlté, oranžové, modré a bez vlajočky. Niektoré z nich sú „speed boat“, čiže stoja len pri pár mólach a iné pri každom. Z lode je tiež dobre pozorovateľná diverzita a nedostatok územného plánovania BKK. Rieku lemujú luxusné budovy a na pilónoch rozpadávajúce drevené chatrče jedna vedľa, doslova, na druhej. Rovnako niektoré komunity pozdĺž rieky sú vyslovene turistické – Baglampoo, Chinatown, Ratakosin s watmi a fešnými palácmi a iné sú proste obyčajné, až drsné časti obývané miestnymi. Diverzita sa odráža aj na osadenstve lodí – je zjavné, že toto je turista, ešte čerstvý a trošku vykukaný a tamto starý lodný harcovník, čo loďou jazdí pravidelne – do práce, na nákup, za frajerkou...

A posledný typ je vlakový systém BKK, ktorý tvorí MBT – podzemné metro a BTS (Bangkok Transport System) – nadzemný vláčik.
O BTS viem zo všetkého najviac a z nás 3 najviac. Milý ho tak často nepoužíva a malý je natoľko fixovaný reklamnou obrazovkou vo vnútri vlaku, že nevníma: „Puppies again!“ (žrádlo pre psy), „Koala bear, wave“ (nejaké tyčinky, či čo...), „Coffie, dancing beach“ (káva, neviem aká značka, našťastie...) „cotton towel, T-shirt“ (bavlna z USA, určite je belšia a mäkšia ako akákoľvek iná...) je len pár reklamných hedlajnov, ktoré som Marekovi pretlmočila v snahe jeho pozornosť aspoň využiť na budovanie slovnej zásoby. Keď už mu vymývajú mozoček. Obrazovka ale tiež pomáha prevážať relatívne kľudné dieťa na dlhšie vzdialenosti. Problém nastáva, keď sa medzi malého a obrazovkou niekto postaví.... Inak je zlatý, zabáva ľudí znalosťou reklám a vrtením zadku na obľúbené reklamné songy.

From moto taxi, lode, BTS II.

BTS je pre mňa obrovskou úľavou – bývame blízko zástavky („Arí“ – hlási krpec) a na všetky podujatia, do parkov a na iné zábavky sa dostanem bez bolestnej pocestnej zápchy – proste na pilieroch ukazujem autám z vagónu dlhý nos. Máme BTS kartičku s predplatenými cestami a dnu sa dostávame tak, že malého zodvihnem do polohy levitujúc ponad turniket, on urobí „píííp“ a potom makám cez záklapky, aby som nedopadla ako v „Nopočkajzajac!“

Na záver, po čase sme došli na to, kedy využívať aký typ dopravy:
Úplne preferovaná je BTS-ka (MTB – klasické metro - som ani moc neopisovala, lebo jej zástavky sú prevažne mimo našich trás) – eko, rýchlosť, ok cena, pohoda a reklamy:-)
Tuk-tuk je dobrý na blízke vzdialenosti, pretože nemá „nástupnú cenu“ 35 Bth a je zábavný pre Mareka (na posteli si dá vankúš na kolená a robí: „prprprprpr – tuktuk“).
Moto-taxi je dobrý pre nás veľkých keď sme bez bambula, chceme sa po okolí rýchlo niekde dostať a nevadí nám štipka adrenalínu – čiže na masáž, do krčmy (oo ako zriedkavo...) a tak.
Bežný taxi keď sa inak nedá.

Úplný záver, čokoľvek som popísala o doprave v BKK uzavriem ubezpečením – nie len pre starých rodičov. Jednak najčastejšie jazdíme bezpečným BTS vlakom. Druhak, brázdime toto mesto dosť a musím zaklopať – nehodu, pri ktorej by sa niekomu niečo stalo som v meste ešte nevidela... BKK sa volá aj „Mesto Anjelov“ – iné ako LA - ale pri toľkých amuletoch, domoch duchov, posvätných farbách, zvieratách a čojaviemčomešte ...