Mamičkovský, diel I.

From mamickovsky I.

Po čase opäť jeden mamičkovský – nedá sa inak. Je to moja primárna náplň, takže si toho užijem až dosť. Naviac, krpec je fakt rozkošný (ooo aké originálne vyhlásenie zaľúbenej matky...), pokiaľ ho práve nemám chuť umlčať krajne nehumánnymi prostriedkami, lebo manipuluje alebo vreští ako prasiatko na zabíjačke. Klasický 2-ročný fafrnok, ktorého kúsky a ich kontext by som si nerada nechať pre seba a v zabudnutí.

Napriek na dieťa orientovanému úvodu pokračujem "skromným" konštatovaním: tuším som matka – hrdinka. Nepoznám tu totiž inú, ktorá nemá opatrovateľku, nedáva dieťa na poldeň do úschovy a nemá ani nepravidelnú baby-sitterku či pravidelnú upratovačku. Ok, nebudem ďalej provokovať – je mi jasné, že moje hrdinstvo je veľmi relatívne. Také trojnásobné slovenské maminy bez bazéna, thajských vývarovní, sporadickej upratovačky, skvelého partnera atď. sú iná kasta.
Skôr poukazujem na absurditu nášho súčasného bytia. Pričom sa nestýkam len s ex-patmi rôzneho druhu, ale aj thajsko-farangovskými mixami (najčastejšie žena thajka a muž biely). A nie sú to výlučne rodinky „z ambasád“, či prostredia globálnych firiem, ktoré veselo prežívajú aj v časoch krízy. V okolí je dosť a dosť obyčajných ľudí, napr. NGOčkarov, hoci zväčša inej príjmovej skupiny.
(O tomto sa rozširovať nebudem, no keď sa NGO venuje biede a jej „vyslanec“ v Ázijskej krajine žije tak ako niektorí tu, je mi z toho tiež dosť biedne..)

From mamickovsky I.

Nuž tak sa aspoň zainteresovane tvárim pri debatách typu:
„Je lepšie mať Barmskú nany, Nepálsku alebo Thajskú? Počula som, že Thajské sú dosť neúprimné, často žiadajú zvýšenie platu, lebo vyživujú aj priateľa, s ktorými potom majú dieťa a odchod... “
Alebo situácia: Marečka s Marečkom vo veselom džavote detí a thajských opatrovateliek opúšťajú jednu z „playgroups“. Pred domom sa srdečne ruko-nožne lúčime. Opatrovateľky nastúpia do klimatizovaných fár, pričom im šoféri galantne pridržia dvere, a za zvukov malebnej hudby sú odvezené pár ulíc k ich domovom. Marečka prehodí Marečka cez rameno, odfúkne obom potoky potu z tváre a vyberú sa na 20 min. štreku smerom k BTS vlaku. Po 10 zástavkách BTS Marek hlási „Home Ari“ – teda domovskú stanicu. Vysúkame sa premrznutí z preklimatizovaného, teda o cca 10 stupňov chladnejšieho, vlaku a hop šup "zohriať sa" 10 min šlapkaním po pražiacom slnku k domu.
Aale po ceste je to zábava:
Rituálne si salutujeme so strážnikom na peróne vlaku. Tety pri lístkoch sa rozplývajú ako nedočkavý bambul stepuje pri turniketoch, aby som mu dala kartičku na „pípnutie“, v polohe letmo ho pridržala pri turnikete a potom sme doslova vypadli pomedzi nemilosrdne rýchle záklapky. Pár krát to nevyšlo...
Pokračuje komentármi:
„fountain on“, preklad: fontána fontáni
„ba-toči-toči off“, preklad: otáčajúca sa lampa je vypnutá
„Sabadí“ zdraví krpec thajským gestom zopnutých rúk tetu predávajúcu vyprážané banány hneď vedľa „Gín Mango lejdy“ (pani, čo predáva zelené mango so štipľavou soľou).

From mamickovsky I.

Robíme grimasy na strážnikov: autopredajne, kancelárie ombudsmana, vietnamskej reštaurácie, čínskej reštaurácie. Priateľsky ho štípne majiteľ stánkovej kuchyne na konci našej soi (ulice). Zakopeme si futbal s deckami na prostriedku našej soi. Zaštekáme na psov, zamňaučíme na mačky. Ostražito sa pozdravíme so srdečným pánom, čo pripomína Quasimoda a vymieňa vodu vtákom v klietkach 4 domy od nášho.
Medzi tým x-krát telepaticky odpoviem na otázky. Každá matka to asi pozná, funguje to takto:
„Mama!“ dôležito a veľavýznamne zahlási dieťa ukazujúc na vyvýšený schodík
„Áno, keď pršalo, pristavili sme sa tu, mama si vyložila nohu a vyhrnula nohavice, aby nebola mokrá až po zadok“ dopoviem vetu. Ak sa nepodarí na prvý krát, očakáva sa nekonečné množstvo ďalších pokusov interpretovať situáciu.
„Ooo toto, this..!“ je ďalší príklad z vlaku, kde okrem otravnej klimatizácie otravujú aj dokola spustenými reklamami, premiešanými ozaj hororovými scénami hororových filmov. Preklad: „Toto je taký krém, ktorý vyhladzuje vrásky“ zachovávam právo budúceho konzumenta na komplexné informácie.

Proste minule som si uvedomila, ako sa zrastáme s prostredím. Ako vlastne vďaka neexistencii šoférov ai. pomocníkov si to, často doslova rukolapne, zažívame a spoznávame. Marekovo sebavedomie je bohato hnojené reakciami Ázijského okolia na jeho detsky rozkošné bytie. V porovnaní s Európou, kde je vzťah k deťom prevažne chladno-otrávený s pár povzbudzujúcimi úsmevmi - skôr ako hrejivými výnimkami.
Tento rozdiel som si uvedomila z dvoch debát – s mojou českou kamoškou 2-detnou Klárou a s Martinovou kolegyňou úmyselne bezdetnou („... beriem to ako požehnanie...“), správne svojskou Poľsko-Anglickou židovkou.

From mamickovsky I.

Klára: „Holky sú vždy trocha zmätené pri návštevách doma v Čechách – nikto si ich nevšíma, nikto ich nemojká a neusmieva sa na ne. Tuná to štípanie a obchytávanie síce neznášajú, ale tam je citeľná skoro až nevraživosť na ich „blbiny“...“
Iza: „My v Anglicku deti neznášame - na jednej strane sú to rozmaznaní uvrešťaní spratkovia, s ktorými si ich rodičia nevedia dať rady. Na druhej strane, tie decká to asi cítia – že ich dospelí nezvládajú a neznášajú...“

Hej sú momentky, kedy mám chuť príliš prítulným obdivovačom dať aspoň zaucho. Thajci sú na seba dosť hákliví – dotyky hlavy sú tabu, očakáva sa úctivý odstup, večne mierny úsmev a dokonale zvládnuté emócie. Z hygienického súdku - sú alergickí na pachy, dokonale vyumývaní a pri hrozbe svinskej chrípky bola na každom rohu fľaštička s dezinfekciou a náustkármi sa to hemžilo. Takže toto na jednej strane. Na druhej, akékoľvek dieťa – nie len Marek a nie len „biele“ dieťa – je vystavené v lepšom potriasaniu rukou, v horšom „priateľským“ štípancom, bozkom, otieraniu nosa a zažila som, že sa mu proste "zo zábavy" cudzí chlap pozeral do nohavíc. V niektorých situáciách kašlem na "nethajské prejavy emócií" a slovensky kričím:
„Do prčic, čo keby ste tak dieťa nie len mojkali ale trošku ho aj rešpektovali! Keď dieťa vreští, tak sa mu to asi nepáči, nie?!!! Ako by bolo tebe keby ťa napriek vreskom niekto obchytkával?!“ je jedno, že je to po slovensky, lebo nezdieľame žiaden rovnaký jazyk. A je to jedno aj preto, že to zajtra spraví zase.
Hoci tomu moto-taxikárovi, ktorý mu pozrel do nohavíc asi úplne všetko jedno nebolo, keď som spravila jednoznačné gesto smerom k jeho rozkroku....:-)