Bolo to také pekné, nič moc nerobiace lehárčenie, hoci sme sa s Nataškou Štefunkovou zhodli: „Starneme či čo? Ani nám nedochádza, že sa máme fajn, pohôdka ... proste dovolenka...?“ Možno to ale bolo spôsobené tým, že deti mali okrem vyslovene zaľúbených momentiek, kedy sa pusinkovali, objímali, držali za ruky a tancovali, také, kedy na seba vrešťali a k bitke nedošlo len včasným odtrhnutím. Nebudem ani naznačovať, ktorých momentiek bolo viac ani kto prevažne začínal... (To Ela, to Ela... Nie...) . Takže, rodičia v pohotovosti, hoci Ivo na začiatku predznamenal: „Baby, toto je naša dovolenka v dovolenke“ – keďže pokračujú brázdiť Japonsko.
 |
| From ko samet 1 |
Okamžiky, kedy som si celým ja uvedomovala relax a „tu a teraz“ boli tieto:
Masáž – na pláži to vyzeralo ako v sardinkárni – spotené a mastné telo vedľa tela a nad nami masérky v pozícii sado-maso (hlavne sado). Niektorí z nás sa druhý deň ako po mučení aj cítili, ale pod-ľahli znova. Ja som bola len raz – veď „doma v BKK to robím pravidelne“... (viď môj skorší blog, ale už budem).
To spomínané momentum: špliehanie vĺn, vône mora a pláže, chládok paliem a do toho dotyky, ktoré sú na hranici príjemného...
Ďalšie boli tie s tai chi - vo veľkej reštauračnej verande s výhľadom na našu zátoku. Ivo: „Keď skončíš, tak sa ukloň, zatlieskame ti“. Neee, taký exibík nie som, našťastie to bola veranda v procese rekonštrukcie, plná naskladaného nábytku, mimo ľudských cestičiek a zrakov: „Videli sme len tvoju poskakujúcu hlavu“ k mojej radosti zhodnotil potom Ivo. Ja som ale výhľad mala krásny, slnko zatienené strechou zalievalo more. Vlastne vždy tam mi dochádzali tie farby „ako z propagačného letáku“, radosť, že „vyfukujeme a odfukujeme“ a vďačnosť, že nám je fakt dobre. A neboli tam počuť detské škreky...
 |
| From ko samet 1 |
Tretie momentum: Raz som uletela na prechádzku pozdĺž mora. Chlapi spali a ja som mala za úlohu ich načas zobudiť, aby sme stihli výlet loďou. Tá chvíľa však bola moja a mohla som si robiť čo len chcem, tak som šla na pivo (najprv na dlhú prechádzku...): „Jedno malé Singa s ľadom“ zahlásila som v bare, ktorý rovnako ako jeho osadenstvo zjavne vyspával opicu z rána, resp. dlhej noci. (Oooch, kúsok nostalgie a závisti...). „Máme len veľké“ „Ok, tak veľké“ nechala som sa ukecať.
Mala som cca polhoďku na dosť veľké pivo v popoludňajšom hice, pri lenivom gitarovom brnkaní barmana. Obsluhoval ešte lenivejšie, ale mne to úplne vyhovovalo. Celé to – lenivosť, gitara, horúci tieň, všade more a piesok a ešte osamelá budhistická vlajka zabodnutá len tak v mori, kúsok od pláže. Bolo mi fajn a každým hltom lepšie a lepšie...:-)
Také chvíle sa ťažko prerušujú, ale zodpovedne som celú cestu uháňala zobudiť spachtošov. Teda skoro celú. Zavadila som o dievča, čo práve na kameni rozkladalo zmuchlanú handru, z ktorej sa vykopŕcli nádherné šperky. Prišla mi trošku ako víla (to tá Singha) – pod trsom banánov, veľmi dlhé vlasy, vedľa úbohej bordelárskej chatrče, s tak dobrou anglinou, že som si hneď domyslela sladučký TV seriál: Isto študuje v BKK a domov do rodnej chajdy chodí na víkendy, trošku pomôcť a prilepšiť predajom šperkov. „Nie, neštudujem“ zdalo sa mi, že dosť bezradne mrkla na chatu: „anglicky som sa naučila tu na pláži, veľa komunikujem s turistami“. Lenže celý jej prejav bol až nezvyčajne kultivovaný a dosť ľudí má príležitosť komunikovať anglicky, dokonca sa to od nich očakáva, a výsledok je značne rozdielny. Na túto moju poznámku ich bránila: „Napríklad veľa čašníkov a personálu na ostrove je zo severu, prišli sem relatívne nedávno si zarobiť. Ja som miestna, vyrastala som na tu a mala dosť možností“. Aj tak...
 |
| From ko samet 1 |
Vybrala som si náramok z fialových polo drahokamov a skoro som odpadla, keď zahlásila „150 Bth“... „Škoda, že k tomu nemáš aj náhrdelník“ „Ale to ti môžem ešte dnes spraviť, aký by si chcela?“ Dohodli sme sa na jednoduchom s kúskom strieborného. Výsledok bol krajší než som si vedela predstaviť. Tak nech ti to, víla z chatrče, v živote fičí a moc dík! (Pardón, viem, že to znie stále TV seriálovo, ale neviem si to odpustiť:-)
Ďalší moment dovolenkového „tu a teraz“ nasledoval záhy. A to už pivo vyprchalo. Výlet loďou okolo ostrova s označením „Sun set Trip“. Intímčo – boli sme len my traja, plus veľmi sympatická Talianska mamička s 2,5 ročným Janom. Žijú vo Francúzsku, otec je Rus z drsnej dediny na pomedzí Bieloruska, Ukrajiny a Ruska a robí „v ropnom priemysle“. Marta je architektka a dúfam, že je šťastná, hoci môj tušák si nie je istý... Loď strašne hádzala, lebo väčšia časť bola na otvorenom mori. Plavili sme sa okolo opustených zastrčených pláží aj takých kde sa rozťahovali luxusné rezorty.
Naši 2 „kapitáni“ potom jednu z takých pláží vybrali a cestou k nej sme si zašnorchlovali. Šnorchlovanie nič moc – s červeným morom sa to nedá ani porovnať a na pláži boli super 2 veci. Jednak, že sa tam chalani mali s čím hrať – teda keď jeden uchmatol odhodenú plastovú fľašu a druhý vrešťal, že chce tiež, tak v tých odpadkoch nebolo o podobnú hračku núdza. Druhá hrátka spočívala vo vyhrabávaní krabov. Náš kapitán našiel čo najväčšiu dieru a potom holými rukami hrabal ako psík až kým sa mu medzi prstami niečo veľké neplieskalo. Potom sa „to veľké“, teda krabí obyvateľ diery, pustil bokom vnohy smerom k moru. Keď si už myslel, že je v bezpečí, kapitán ho zdrapil a chrstol späť na pláž. Stála som v dosť bezpečnej vzdialenosti a tvárila sa hrdinsky – predsa nechcem prenášať moje hlúpe fóbie na synátora, ale tí kraby sa dosť podobajú na pavúky, napr. počtom nôh... Ďalšia fáza zábavky spočívala v tom, že im spravili akvárko v jednej z odpadových fliaš.
 |
| From ko samet 1 |
Potom nás dopravili do ďalšej „hipíckej zátoky“, tam sme zakotvili, prešo prešli hore kopcom a pehupsli sa na druhú stranu ostrova. Ešte nezapadalo, ale záhy hej. Malí sa stihli poruvať o palice, ale inak si pekne hádzali kamene – dole skalou...
A ešte 1 zážitok, hovoriac o 2 nohách naviac.... Vybrali sme sa pešo z rezortu na druhú, západnú, stranu ostrova. Nedošli sme kvôli tomu, že kolísanie malého v nosičke vzbudilo tie isté pochody s akými sa morila malá Ela a elegantne ogrcal seba aj miláčika.
Ale chcela som iné: „Uaaaa, nieeee!“ fakt som zaúpela. Keď v komiksoch nejaká postavička zaflekuje, tak to sa mi podarilo v reáli. Idem si idem cez málo prešľapaný chodníček v hustom poraste. Hrdinsky rozrážam cestu chlapom. Lenže hrdinstvo odtiaľ potiaľ, rozrážať vlastným telom pavučinu na ktorej tróni domáci s telom ako moja dlaň a nad to ešte nohy, to fakt ee. Fotka je sklamaním neodráža ohromnú realitu. Martin navrhuje únikovú cestu: „Môžme sa vrátiť a ísť po tej dlhšej a nudnejšej ceste“. Hm "ohromne lákavé", ja sa nedám. Ale úúúplne zbabelo nechávam milého s malým v náručí prejsť pod pavučinou prvých - predstavujem si ako zachytávajú neviditeľný okraj a...Nasledne sa o kúsok ďalej malý pogrcal a jedna z dvoch možností bola vrátiť sa tou istou cestou popod pavučinu. Razantne som vybrala tú dlhšiu cestu: ja sa nerada vraciam tou istou.....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára