Súčasne my dve spolu akoby umocňujeme driemajúce háďa zábudlivosti, nesústredenosti a proste uletenej mysle, čo v každej z nás individuálne drieme. Prúd debát a zážitkov spôsobuje, že zmeškáme zástavku, kde bolo treba vystúpiť alebo zabudneme na pláži jedinú obuv, ktorú na 4 dňovom výlete máme ... More sa postaralo – 1 šľapka na jednom konci pláže, ostatné na druhom sa spokojne kolísali na vlnách.
 |
| From Evinka v BKK I. |
Ale stálo to zato. Tak napríklad pri jednom celkom nevinnom odbočení do parku: „...uvidíš ako miestni po práci pestujú kalokagatiu – masové behy a cvičenia...“ som naďabila na presne to tai-chi, čo som od príchodu márne hľadala. Ale o tom osobitný blog.
Z tohto parku sme si to namierili do pouličnej kaplnky na rušnej križovatke Rachadamri, ktorá je najznámejším domom duchov v meste. Zasvätená hinduistickému Brahmanovi a jeho slonovi Erawan (tak sa aj kaplnka volá), vznikla aby si stavitelia udobrili duchov pozemku pod Erawan Hotelom. Aj napriek okolitému veľkomestskému chaosu je kaplnku dobre vidieť a niekedy aj počuť z BTS vlaku, lebo v nej často rôzne sprievody nesú látkových hadov, výrazne poobliekané tanečnice trsajú do rytmu bubnov apod. Dosť srandovný zážitok, hoci tie tanečnice vyzerajú značne otrávene...
Ďalším nevinným podujatím bola návšteva Wawee kaviarne, aneb. v Marekovom jazyku „fish and cat place“, kde chodíme pravidelne kŕmiť ryby a strašiť mačky. V sobotu a nedeľu podvečer tam hrá živá hudba. Ide zväčša o kapelu, čo drví thajské cover-songy. Popri tom zahrajú pre okoloidúceho faranga, resp. pre roztančené mláďa, nejakú známu anglickú (napr. Twinkle twinkle little star), plus často si prizývajú svojich známych z publika, aby „karaoke štýlom“ zaskočili. Tento-krát sa malý osobitne činil v predvádzaní a keď sa spustila búrka a stiahli sme sa dnu nevedel sa od nich odtrhnúť. Show sa ale zapáčilo ešte jednému tvorovi. Teda, možno sa mu hlavne nepáčilo moknúť vonku... Uprostred svižného rytmu zrazu vtrielil popod zavreté dvere nie práve najmenší šváb. Spôsobil dosť povyk, hoci nie je to tu až taká ojedinelá záležitosť. Najlepší však bol stoický gitarista – pomedzi akordy - „chruuup“ zachloštil nového fanúšika a neprestal pri tom ležérne dupať do taktu. Inak celkom to bolo počuť.
 |
| From Evinka v BKK I. |
V rámci môjho zoznamu „čo vidieť a kam ísť“ bol „aspoň jeden wat“. Vzhľadom k Evininmu osobitnému vzťahu k budhizmu som si rozhodovanie zjednodušila: „Segri, mrkni týchto 15 watov a vyber, kam ťa srdce ťahá“. A tak sme šli do Mahathat watu, ktorý je špecifický tým, že na jeho pôde sídli jedna z dvoch budhistických univerzít v BKK. Na ulici pred watom sme sa prehŕňali stánkami s ochrannými amuletmi a zubnými protézami vo vitrínach. Ich funkcia zostane (zatiaľ) bez vysvetlenia. Teda, ak nechceme prijať to pragmatické vysvetlenie, že na vlastný zubný odtlačok u dentistu každý nemá a tak popri kúpe amuletu pár protéz vyskúša, hádam nejaká sadne... Evina ponúkla iné vysvetlenie: „Možno sú to pozostatky nejakých významných mníchov...“ – prečo však práve toto...
Okolo watu bolo „lots-o-budhas“ ako konštatoval krpec – čiže mnoožstvo budhov. Všetky sošky boli zlaté len jedného práve šmyrgľovali, čo teda malého dosť zaujalo. Vo wate som mala prvý krát možnosť sledovať individuálny rituál. Žienka prišla, hodila peniaze do urny „na opravu strechy“ a zobrala zo stolíka pod Budhom hrsť vonných tyčiniek so sviečkou. Pripálila ich, so zopnutými rukami kľačiac sa poklonila pred soškou k zemi. Potom poodišla k mladému mníchovi, ktorý bol pri stene pohodlne usadený a zvieral mikrofón. Ten ešte vybavoval predchádzajúcu „stránku“, ale mala som pocit, akoby ho už dosť nebavila. Bola to staršia pani, veľmi upravená a – ak to bolo niečo ako naša „spoveď“, tak by som si vedela vymyslieť čo tak chrlila... Nuž sa zase až tak nedivím, že mních viditeľne pookrial, keď sa jej konečne zbavil a započúval sa do trablov mladej. Ona však zrejme do detailov nešla, lebo po chvíli začali odriekať nejaké spoločné mantry a po úklonoch to skončilo.
(Ja viem, som domýšľavá a asi necitlivá, ale takto mi to akosi pripadalo... :-)
 |
| From Evinka v BKK I. |
Za rohom, po tom, čo nás zúrivo vybrechal pes z nejakej asi súkromnej ubytovacej časti, sme sa dostali k Vipassana centru, kde sa môže ktokoľvek prihlásiť k učeniu. Ešte kúsok ďalej je oná univerzita. Píšem oná, lebo to bolo zo súdku „veci, čo sa dejú“, hoci len odvážnym. Evina ma vtiahla dnu. Ja som tiež bola zvedavá, ale aj kvôli Marekovi, sa mi nechcelo otravovať. Vlastne segrička ma nie len vtiahla dnu, ale rovno za obedný stôl. Takže sme sa zrazu ocitli v čomsi ako učiteľskom kabinete otvorenom aj pre študentov – pár mladých mníchov tam riešilo počítače. Na stole sa začali kopiť rôzne jedlá. Žiaľ, môj blok prijímať niečo úplne bez revanšu spôsobil, že som odchádzala hladná, na čo mi segra ešte „naložila“: „Počuj, prečo si sa nenajedla, veď z toho boli dosť namrzení, že sme tam toľko toho nechali“... Aspoň sa malý natlačil chutnou polievkou.
Inak, Marek zachraňoval česť nášho tria aj vo vedeckej debate. Spoločnosť nám totiž robil učiteľ IT, filozofie ale najmä učiteľ „vied“, ktoré sa učia holisticky v rámci jedného predmetu. Takže malý vyprodukoval svoju obľúbenú otázku, ktorá v danom kontexte pôsobila celkom zenovo:
„What sound butta makes?“ čo v preklade z jeho reči a do slovenčiny znamená: aký zvuk vydáva motýľ?
„Hmm, ale v Bangkoku veľa motýľov nelieta...“ znela odpoveď mierne bez fantázie a zenu.
(Tak to by som chcela vedieť, čo by mu odpovedal na x-té variácie tejto otázky, ktorú dostávam denne, napr. „Aký zvuk vydáva tofu alebo anjel ... ?“)
Jazyková bariéra spôsobila, že sme sa toho veľa nedozvedeli. Pamätám si najmä, že: „Moji študenti majú o druhej skúšku“ významne zahlásil profesor vied. Vďaka malého WC-potrebe som mohla nakuknúť aj do učební pred skúškou. Mladí v oranžových mníšskych hábitoch drvili, ale hlavne pokecávali a pochechtávali sa keď sme šli okolo. Osobitne sa zabávali, keď sme zamierili do jedného z dvoch mužských (mníšskych) záchodkov...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára