Khao Yai II.

Kúsok ďalej pozdĺž rieky zisťujeme, že tým smerom únik do bezpečia nebude podľa nápisu: „No swim – crocodiles“. Pocestní, ktorých sme míňali a vzájomne sa strašili divočinou nás upozornili, že na protiľahlom brehu sa na slnku jeden vyhrieva: „Keď sa tu už nemôžme kúpať, aspoň uvidíme krokoša navoľno“ teším sa. Malý zo zvera teda vo vytržení nebol asi nechápal, čo z toho tak narobíme – veď pred pár týždňami videl na farme krokodýlov mrte a z väčšej blízkosti. Potom sme dostali od milého naordinované (jeho super obľúbené...) chipsy, lebo veď „...treba doplniť soľ...“ hm... Načež som si chcela umyť ruky. Miláčik s nadšením: „Kde je foťák, cvaknem ťa!“ Paráda, vyčajne si musím vyprosíkať každú fotku, ale keď si môj milujúci partner myslí, že príde nejaká action – napr. moja ruka zacvaknutá v tlame – tak je pripravený. Sklamala som ho a vytiahla vlhké utierky...

From khao Yai II.

Inak hovoriac o krokodýloch a rúčkach v tlame, pri raňajkách Marek pobehoval okolo fontány v kempe, kde sme boli ubytovaní. V nej a umelom kanáliku, ktorý ju obkolesoval, plávali ryby – tak ako takmer všade v Thajsku. Malému tam pár krát padla lopta a kde-tu sa letmo omočil. Až neskôr mi pani šéfka ukázala tzv. „krokodýliu rybu“, ktorá tak aj vyzerala. Dlhý nos a svižnosť dravca. Pýtam sa: „No a táto ryba by tak ohryzkala, alebo riadne hryzla?“ Odpoveď neskôr, ale našťastie nie neskoro: „Poriadne hryzla“.
Takže ani krokodýlia ryba ani krokodýl nás nedostali. Plávanie vo vodopáde sa tentoraz žiaľ nekonalo - Marek v tom mal jasno: „No baby swim in waterfall its crocodile in there“

Ten deň na obed sme zalomené dieťa uložili k rieke a ja som tam schytala prvý cuc-flek v živote od pijavice. Hlavne, že som mala drsňácke návleky, prisala sa do ruky. Keď sa malý zobudil, ešte mrk na ďalší vodopád, nakŕmenie mierne vyšinutej srnky a do kempu. Večer sme sa stretli s Plyom – Martinovým kolegom, jeho frajerkou, ktorej prezývka je nejaká variácia na tému tuk-tuk (niečo ako tik-tuk, tuk-tik či tak nejak) a ešte pár ľuďmi. Príjemný večer s pár milými thajskými črtami.

From khao Yai II.

Tak napríklad:
Jedlo sme v sáčkoch ponakupovali a zagumičkované priniesli hostitelom, ktorí to pekne naservírovali a uvarili 4 tony ryže. Táborák sme robili v zátiší pod papajovníkmi a tvoril ho kovový kýbel nacpaný uhlím. Zasnene sme sa dívali na také pole neorané obrúbené chalupami (lokalita je vychyteným víkendovým odfrknutím bohatších) s povzdychmi Bangkokských miestnych: „Aaach ako je tu pokojne a ticho“. No hej bolo, ale priznám sa práve to miesto ma nijako nemotivovalo na upreté pohľady a romantické vzdychy – taký nejaký zabordelený kúsok, kde ešte nestihli postaviť kondá, rezorty a diaľnicu. No a zaklincovala to debata, čo sa jemne obtierala o politikum. Hovorím jemne a ešte jemnejšie o tom budem písať – skôr asi záujemcom povieme osobne. Stačí hádam keď poviem, že Thajsko má super najtvrdšie zákony na ochranu Jeho veličenstva a jeho Jeho cti; „ohovárači“ a napr. ich web stránky sú tu zablokované; absolútna väčšina miestnych Ho a nie len pre tie zákony, zbožňuje a zbožťuje; a ten večer sme sedeli so synovcom ministra zahraničných vecí, veľmi loajálneho Mu.

Na druhý deň sme si privstali, lebo zvery sa dá stretnúť hlavne počas svitu a mrku. Svit to teda nebol, kým sme sa vykvedlali dobre pieklo, ale náš osobný sprievodca s menom japonskej meny bol skvelý. Nevedela som sa vynadívať s akou ľahkosťou a istotou sa Yen pohybuje po džungli, kliesni nám cestu svojou mačetou a dokáže čítať jemné náznaky:
„Vidíte tie pazúry, tu sa asi 150 kg medveď snažil dostať do tej dutiny pre med“ alebo „Tak toto je šakalie“ ukazuje na chlpaté stredne veľké bobky „asi mal srnčie“. Po pár krokoch sa zastavil, načúval a aj mne sa zdalo, že pár štekov počujem. Počas kliesnenia cestičku jemne upravoval a čistil – odhadzoval veľké pne alebo zobral pár kúskov odpadkov.

From khao Yai II.

Najčastejšie nám ukazoval slonie chodníčky: „Tadeto šli nie viac ako 24 hodinami“ a rôzne nádherné stromy. Park je plný banyanov, ktoré sú jedny z najkrajších chrámov aké som kedy videla. Obrovské s členitými vejárovitými telami, u ktorých neviem či je to ešte koreň alebo už kmeň, dovolia slnku a kadejakému inému životu vnikať, prenikať a spolu sa hrajú. Najväčší mal tuším 350 rokov. Okrem toho – úplne odlišné – vznešene rovné kaučukovníky: „To je kusisko drevnej hmoty“ ozval sa utajený lesník v miláčikovi. A ešte škoricovníky a také stromy, z ktorých sa robí parfém (thajsky nevieme, Yen angličtinu len lámal...). Yen usekol drobný kúsok kôry a zapálil – voňalo to ako vonné paličky, čo tu obšťastňujú všetky thajské domy duchov (a nie len).

Keď sme vykukli z húštiny, čakala nás lúka dosť nepodobná našim domáckym. Kvety sa tam nechytali a hrubočizná tráva nás pokryla. Na lúke kus nižšie bolo jazierko na zvieraciu re-hydratáciu. Povyše si ešte liznú soli, aby doplnili minerály. Toto lizovisko vyzerá ako malý lom, kde je odkrytá tehlovo-červená pôda a keď sme sa zblízka prizreli, bola pokrytá drobnými bielo-priesvitnými guličkami soli. No a pokrytá tiež sloními odtlačkami. Jej zabudla som spomenúť jediné zviera, ktoré sme ten deň videli. Hneď ako sme sa z cesty vnorili do džungle, ohlušil na vreskot. Popredierali sme sa k vysokánskym stromom – opičom ihrisku s húpačkami, preliezkami – kde nám zahrala divadielko 4 členka gibonov.
Pred tým ako sme sa s Yenom rozlúčili, tak nám s hrdosťou ukázal svoju fotku v uniforme: „Me – official for 35 years – forestry“. Takže sme sa dozvedeli, že robil vysokého úradníka v „Štátnych lesoch“ a len 2 roky dozadu sa utiahol a vytešuje sa z tejto krásnej outdoorovej roboty.