 |
| From Ko Sichang III. |
Na vyvýšenom piedestále sedia mužskí osadníci kláštora (o feminizme ešte bude reč) na čele s opátom. My plebs, a to včítane x ročných mníšok, kľačíme dole a najprv obradným spôsobom podávame podnosy na kolieskach a na ne kladieme nádoby s jedlom. Ono, síce raňajky, ale keďže je to pre nich jediné jedlo dňa, tak to bolo viac ako opulentné – úplne full menu, aj s dezertmi rôzneho druhu. A zase, jediné jedlo dňa to síce je, ale všetci si so sebou nosia súbor nádob a la ešus a tie si napracú doplna doplna.
Nuž, dostali sme inštrukcie, že sa máme opátovi najprv pokloniť. Audiencia u opáta...segrička - roztopášna necudnica mala zase rozopnuté tie 2 gombíčky:-) Potom sme mali nasledovať príklad mníšok a ponúkať mníchom jedlo. Fičalo to takto: kľačmo poklona až na zem, vezmem podnos, položím ho pred opáta (sedel prvý v rade), na tento uložím zopár nádob s jedlom a zase sa ukloním. Evinka sa držala až kým nezačala opátovi odsúvať podnos – reku nech si dá aj henten ďalší v rade...(a to už mal spraviť sám opáť, keď si dosýtosti navyberá). Asi by som bola domýšľavá, keby som tvrdila, že sa mu v očiach zalesklo prekvapenie. Pravda je taká, že opát pôsobil ako dubák s plechovým ksichtíkom.
Keď konečne prišiel rad na nás aby sme si nabrali, mal toho krpec tak akurát dosť a dovi mama, mníšstvo aj raňajky. Zato nasledujúca aktivita ho vcelku naladila – umývanie riadu v obrovských nádobách s bublinkami. Potom sme mali voľno a obhliadli sme si celý areál, viď foto. Nasledovala zametacia meditácia – klasické spojenie príjemného s užitočným. Káj nám presne povedala ktorá časť pohybu a mentálneho nastavenia rozvíja ktorú vlastnosť a mohli sme makať.
 |
| From Ko Sichang III. |
V priebehu dňa sme si však užili čosi značne neočakávané: hororové otrasenie počas debaty o feminizme. Káj chcela, aby sme v jej kancelárii vyplnili formulár – súhlas s pravidlami kláštora. Popri tom som sa pustila do feministickej debaty a vedľa mňa Marek pozeral nejaký foto-album. Evinka sa k nemu pridala. Ja som periférne tiež čosi zahliadla, ale hlavne som cítila, že ségra je akosi mentálne inde.
Ale najprv feminizmus: „Môžem sa ťa spýtať niečo asi osobné? Neodpovedaj ak nechceš“ začínam to vybalovať na Káj opatrne. Vysvetľujem jej ako na naše „západniarske“ vnemy pôsobí, že akokoľvek dlho pobudne žena v kláštore, akokoľvek vysoký stupeň rozvoja dosiahne, aj tak má stále nižší status. Prejavy, ktoré som si napr. ja všimla, ale isto ich je viac a dôležitejších: farba odevu (biela vs. Oranžová), ponúkanie jedla ai. prejavy úcty voči „vyšším mníchom“ a vôbec – tento kláštor je jeden z mála, kde prijímajú aj mníšky a kde mníšky môžu byť vysvätené. V iných je to len pre mužských hľadačov.
Káj sa nezdala byť zaskočená, jadro jej odpovede bolo asi takéto: „My nežijeme vo vonkajšom svete, žijeme hlavne v našom vnútornom svete a tu v kláštore. Vonkajší svet robí rozdiely medzi mužmi a ženami a tak sme sa tomu podvolili, pretože toto nie je náš boj. My vieme, že je úplne jedno v akom tele sa človek narodí a že vlastne neexistuje nič také ako „muž“ alebo „žena“...“.
A potom sa ešte potuteľne usmiala: „Najdôležitejšie je rozvíjať koncentráciu, ... a ja si osobne myslím, že v tomto často ženy napredujú rýchlejšie ako muži“. Zazvonil jej mobil a my sme sa prehupli do inej reality.
 |
| From Ko Sichang III. |
„Dani, všimla si si tie fotky?“ Evinkyn hlas znie trošku vystrašeno. Dozvedám sa o foto albume plnom rozštvrtených tiel, na ulici pohodených údov a civilistoch, ktorí čupia okolo a so zvláštny výrazom sa prizerajú: „Skoro mi prišlo akoby mali v tvárach čosi víťazoslávne“. Až vtedy si uvedomujem, že som kútikom oka niečo zachytila, ale – ani neviem prečo – som to nechala tak.
Prechádzame sa a rozmýšľame čo ďalej – spýtame sa Káj, ale ako na to? Čo to tak mohlo byť – nejaká odvrátená tvár budhizmu? Tu? Utekáme? Hrozí nám niečo? ...Zostalo to záhadou. Možno niekedy napíšem horor z vipassana kláštora...:-)
Takto sme sa len s istou dávkou úľavy vyšnorovali z tých horúcich hábitov, pred odchodom ich ešte vydrhli a vyvesili. Lúčime sa s kláštorom tak, že v úplne nemeditatívnom strese prcháme okolo vrátnickej búdky, v ktorej sedí opát a lúska arašídy. Stres ani nie je zo strachu ako skôr, že nám o 20 min ide z móla pod nami jediná loď dneška. A kruh sa uzatvára... Ešte som sa v chvate stihla 2 metre od východu z kláštora oprieť o jeho múry a takmer demonštratívne sa vyzliecť do tielka a tých najobtiahnutejších minikraťáskov, ktoré mám. Foto sme už žiaľ nestíhali...
PS: Už teraz máme jasnejšie v tých foto, ale ponechám to zakryté rúškom mníšskeho habitu:-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára