Rozkošná náhoda sa udiala aj pri výbere. S hlavou v smútku browsujem po nete: „Tento má vrchol monzúnov, tuto je všetko drahé a turistické a tento je ďaleko s nafigu dopravou...“ Ako posledné útočisko som napísala kamoške: „Help!“ a pomoc prišla. Jej mailík dorazil deň pred tým ako sme niekde mali vyraziť a obsahoval „utajený ostrov Ko Sichang“. Divné je, že je tak blízko BKK a doteraz sme o ňom s milým ani nechýrovali. A je ideálny: neturisticky-autentický, zeleno-kopcovitý, s veľa budhistickými zákutiami a jedným Vipassana kláštorom, plus iba čosi pod 2 hod od hlavného mesta. Teda image Thajska: kokosové palmy, biely piesok a tyrkýsové more – zabudni, ale po tom sme asi ani nebažili.
 |
| From Ko Sichang I. |
Náš bus v tesnom poobedí dorazil so mesta Siracha, odkiaľ má „každú chvíľu“ jazdiť kompa na ostrov a dozvedáme sa: „no Sichang“ bez ďalšieho vysvetlenia. More je sivé, obloha detto a rozblbnuté vlny ponúkajú preklad beznádejne znejúcej informácie: „Žeby sme sa tam dnes nedostali?“ Nevzdala som to a dopátrala sa neoveriteľnej informácie, že jediná kompa pôjde o štvrtej. Jemné rozladenie rozptýlime obedom pri móle – šiatre rovno nad vodou opekajú kurčatá, ryby a klobásky. Dávame s ryžou, zeleninou a pivom (dvoma veľkými) a hneď je nám o kusisko lepšie. Marek si našiel riadne pripitého kamoša, s ktorým si hrali hudbu z jeho mobilu. Je nám až tak dobre, že sa o 15.45 konečne vyštracháme na mólo „aby sme náhodou nezmeškali jediný prevoz dneška“, pričom sa dozvedáme, že kompa ide z úplne iného móla. Čas nezmenený...
Stíhame a posledný obrázok Sirache je: Evinka lavírujúca s batohom a Marekom medzi veľkými igelitkami klíčkov a plátmi vajec – len tak-tak triafa otvor lodného priestoru, ktorý slúži na prepravu ľudí.
Fajn, sme na ostrove – nemám však predstavu kde tam. Môj prieskum bol ležérny, o ostrove toho veľa zverejnené nie je a chýba pedantný logista miláčik. Vezieme sa však na vlne „náhod, ktoré sa len tak dejú“. Takže sa od miestnych dozvedáme, že na ostrove je jediná pláž, čo by dilemu dosť zjednodušilo. Síce tejto info celkom neverím, lebo som si všetky 4 pláže vypísala, predsa situáciu vyhodnotíme tak, že sa necháme na túto „jedinú“ pláž odviesť. Jediná pláž, jediní turisti...
 |
| From Ko Sichang I. |
Celá táto časť bola o drsnej romantike – rozhulákané more, opustené bungalovy zavesené v stromoch nad plážou, mohutné lode sa premávali na horizonte toho šedého mora, čo prerastalo do rovnakej oblohy. Dali sme si večeru, x-krát s Marekom vybehli „on the hill“ – na malý kopec, odkiaľ sledoval svetlá lodí a majákov a všetci traja sme skoro zaľahli. Vlny tak hučali, že Evinka z nadmiery divokosti spala dobré 2 hoďky.
Ráno sa podobalo večeru a nijako nepodobalo na Thajsko, ktoré poznám. Bola mi zima! Pláž bola však nádherná, s atmosférou nostalgie, ktorú dotvorili srdcia „Mama, tata, Marek, Evinka“.
Poobede sme sa vrátili späť do dediny, keďže sme chceli vyraziť na obhliadku ostrova. Tú sme absolvovali s naším „starým známym tuk-tukárom“ – viezol nás z prístavu na jedinú pláž, z jedinej pláže späť do dediny a potom nás rozvážal po tajomstvách ostrova. Mala som dojem, že aj on je jediný... Evinka si s ním nakoniec „zarandila“ – ja som šla uspať zničeného Mareka a oni ešte dopozerať okolie. Smiala sa, že ju stále chcel fotiť, pričom si dal záležať na tom, aby bola na snímok patrične pripravená. Odrátaval: „One-two-tree...four“ a strašne sa na tom bavil.
Pár zákutí ostrova patrí zatiaľ k najatmosferickejším (hm, tak toto slovo znamená „s unikátnou atmosférou“), čo som v Thajsku zažila.
 |
| From Ko Sichang I. |
Na Mareka najviac zapôsobil trošku ošarpano-farebný čínsky chrám, ktorý je nádherne zapasovaný do rozložitej hory. Píšu, že je to jeden z najkrajších čínskych chrámov v krajine, mimoriadne populárny medzi tunajšou rozsiahlou minoritou. Okolo čínskeho nového roku na ostrov vraj kvôli nemu jazdia zástupy. Malý si ho obľúbil pre niekoľko zvedavých opíc, ktoré sa hašterili o banán a predvádzali akrobatické lety z balkónov na okolité stromy. Z chrámu sme sa šplhali ďalej okolo altánku s penisom a výhľadom a okolo Budhu, ktorý mal na tvári také zlaté nálepky: „No good, baby no like this Budha“ vyjadril svoj názor krpec.
Na samom vrchu bola Budhova šľapaj – veľkosť Yetti. Späť sme schádzali iným schodiskom – bez výhľadu, zato s hadom, čo sa svižne odplazil preč z cesty dotieravcom, a hystericky vreštiacou svorkou opustených psov. Celkom sme to predýchvali, ale aspoň výpravu doplnilo aj dobrodružné pozdvižení.
 |
| From Ko Sichang I. |
Dole nás čakal sprievodcovský tuk-tukár a odviezol nás k žltému mega-budhovi and co. Fakt obrovský a spoločnosť mu robilo pár menších. Vďaka nášmu sprievodcovi vznikla jediná, hoci nepoužiteľná, spoločná fotka celej 3-člennej výpravy, na ktorej sa tvárime úžasne nakyslo. Tuk-tukár nám tiež odhalil záhadný prechod cez zostavu jaskýň. Záhadný a riadne šmykľavý – dole pri obrovskej kadi sa zjavil roztomilý nahrbený mních, asi správca. Na tomto mieste pustila Evinka výrok, ktorý sa do skaly vryl svojím dvojzmyselným inotajom: „This is what – a stone?“ ukazuje na šuter zahalený zlatým rúchom. „Yes, stone“ prosto odpovedá náš sprievodca.
Šplháme sa ďalej okolo kopca do ďalšej jaskyne. Jej osadenstvo tvoria 2 mnísi obkolesení knižnicou, trvajú na tom, že malý má zazvoniť na veľký zvon. Zhostil sa toho, pochopiteľne s veľkým nadšením – neviem, či predpokladali až takúto odozvu. Vošli sme hlbšie – opäť oltárik so soškami. Zaujímavé, síce je to tu všade, a predsa – osobitne niektoré tieto miesta – vedia dýchnuť niečím ...zvláštnym pokojom a pristavením. Pri pristavení však malého začali žrať mravce, tak sme z mystiky prchali.
Okrem iného sme si tiež uvedomili, že sme žltého mega-budhu telepaticky požiadali o stráženie batohu. Neviem, či to on registroval, ale naša strana s dávkou nervozity až na druhom jaskynnom stupni. Tuk-tukár utekal napred ratovať. Našťastie bolo ešte čo, mega-budha nezlyhal ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára