Už sú to takmer 2 mesiace od nášho NZ-ského občerstvenia a chvíľkami mám pocit, že som kúskami etablovaná..:-) Už sa všetko na mňa nehrnie z rôznych strán tak, že total nestíham spracovať. Respektíve hrnie, ale sem-tam sa mi darí dávkovať – odstrihnúť zo záplavy rozžuvateľný kúsok a ostatné nechať tak. Prvé dni som sa započúvala do zvukov, ktoré mi nič nehovorili. Teraz buď prestali, alebo ich ignorujem alebo im rozumiem (neviem presne, čo z toho). Tiež platí to, čo som písala pri NZ – poznávam nové miesto úplne inak ako som doteraz (rozumej pred materstvom) spoznávala. Nemôžem si ho tak „omakať“, lebo vláčim bambulka. Nemôžem sa tak intenzívne započúvať alebo zaňuchať, lebo to prehlušuje čiesi nástojčivé „mamiiiiiiiiiii“. Nemôžem si kúpiť každú kobylku, mäsitého chrústa, či inú pochúťku z pouličného trhu, lebo by sa čiesi chúťky zvedavo dožadovali „mňam-mňam“. A hlavne, nedá sa proste ísť a vrátiť sa až si niečo omrknem a už vôbec nie vyzvedať pikošky od miestnych pri večerných drinkoch.
O to je moje poznávanie možno pomalšie a možno z iného uhla.
 |
| From BKK 1 |
Čo z nás robí „zžívajúcich sa s prostredím":
Už som dala Mareka prvý krát ostrihať – hneď za rohom, ženská mala grif aj trpezlivosť (s tou mojou sa akosi počíta, tak som celá chlpatá – aj ja aj zvíjajúci sa malý – čítala obľúbenú knižku počas toho ako ona svišťala s nožničkami).
Už máme s krpcom svoje „playgroupy“, čiže skupinky približne rovnako starých detí, s ktorými sa chodí hrať. Uff to sa nám nesmierne uľavilo! Približne počas dovolenky sa u Mareka naplno prejavila jeho spoločenská náturka. Keď zmerčí „kids“ – deti vo veku od 6 mesiacov do 16 rokov – rodičia hrajú rozvrzané x-té husle. A tak som hneď po príchode čelila veľkej detskej túžbe po socializácii, rozhicovaným preliezačkám na pekelnom slnku, ktoré boli – ako inak – úplne vymreté. Teda až na nás, nástojčivo čakajúcich na prvé detské obete.
 |
| From BKK 1 |
A teraz: pondelok malé blonďaté češky v susedstve a thajský chlapec Henry; utorok tanečná skupinka s deťmi „z ambasád“ u kanadskej známej; stredu chodíme do „Lienky“- škôlka, čo má pre krpcov a ich doprovod zaujímavý program; štvrtok je „playgroup“ – teda hracia skupinka detí zo susedstva (vždy organizuje dobrovoľnícky jedna z matiek) a poobede to isté u austrálskeho kamoša v meste; a piatok regenerujeme. Pomedzi to sa takmer denne čvachtáme v skvelom bazéne na 8 poschodí našej "Villa Rachakhru". Proste týždenný program, ktorý malého dostatočne unaví a zdá sa, že aj naplní príjemnými zážitkami. Ja som unavená fajne, mne pridávať netreba. Chodníky sú úzke a nerovné, niekde žiadne, často chodíme do schodov a miestnym nadzemným „metrom“ – BTS, takže to znamená nosenie. V hicoch okolo 38 C som malého do veľkých šľapačiek nenútila, zato seba nešetrím (ooo, moje chúďa)
Ale "dopriala som si", kúpila som takú jednoduchú šatku na prehodenie cez rameno, čo sa doň zmestí aj 3-ročné. Je to skvelé, ruky mám voľné na ukazovanie ako sa točia kolieska autobusu, ako trúbi a ako mu stierajú stierače – to všetko do svižného pospevovania a pohupovania sa do taktov pesničky: „mama eše...“ opakujeme aj 10 – krát pod pražiacim sa slnkom, ponáhľajúc sa na metro.
 |
| From BKK 1 |
Minule, po tomto divadielku na mojich 2 nohách, keď som sa jemne schvátená zvalila na sedadlo v prechladenom vozni BTS, vzhliadnem a rovno predo mnou 2 tehotienky držiace sa za brucho. Pre mňa fascinujúca a stále nezrozumiteľná mentalita príjemne sa usmievajúcich Thaicov... Mareka doslova žerú, obchytávajú, na frekventovaných obchôdzkach má svojich stálych obdivovateľov, vojdeme do kaviarne a nezriedka sa ho ujmú roznežnené čašníčky... Avšak sedadlá sa v hromadnej doprave majú podľa pokynov uvoľniť mníchom, prechádzanie cez cestu je na nervy lebo silnejší má prednosť a upotená matka nemá šancu zapôsobiť. Proste popri úsmevčekoch akoby skutek-utek. Aby som ale nespravodlivo nepidnala, síce som tehulku pustila, ale svedomie miestnych som týmto skutkom zrejme pošteklila, takže sme nakoniec sedeli všetci 4 (tehulka x 2 a my s Marekom).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára