30. 6. 2009

Chiang Mai

Veľa turistov sa hrnie do tohto „chladnejšieho mesta v horách“, tak aj my. Cesta tam je veľmi jednoduchá, naskočí sa na vlak, na stanici sa kúpi predražené pivo (my decentne 2 plechovky, veď sme zodpovední rodičia; spolucestujúci z krajiny v BA preslávenej „stag parties“ 8-pack. Našťastie boli v inom vozni...) a na druhý deň ráno už víta CHM. Tentoraz sme prekvapenie v podobe meškajúceho, drsne-zaváňajúceho, obsadeného, či inak iného vlaku nezažili. Zábavné je, že hoci sme cestovali v spacom vozni, tvoril ho jeden nepredelený priestor, čiže fakticky cca 50 ľudí spí „na hromádce“. Vymyslené to majú ale fajn zo sedadla sa šmahom skúsenej ruky uniformovanej vlakovej zriadenkyne spraví dosť široká a pohodlná posteľ, ktorú zatiahne záves, takže aj pocit súkromia sa po čase a pokojnom čakaní dostaví. Milý by asi nie celkom súhlasil s „pohodlná“ – Thaici sú predsa o čosi kratší...

From CHM


CHM mi príde ozaj rozkošný, hoci všetko len nie chladný. Zase sme si vypočuli – tentoraz od 9 rokov miestnej, že: „...ale toto bol nezvyčajne horúci týždeň...“.
Našla som tam, ešte viac ako doteraz inde v tejto krajine, oné „kútiky krásna“. Mám pocit, že tu majú výnimočný zmysel pre detail - keď sa človek zadíva, na nezvyčajných miestach (popri schodoch na metro, medzi ošarpanými domami, pod mostom) nachádza vázy s kvetmi, rôzne usporiadané kamene, keramiku, fontány, a ďalšie a ďalšie kvety...popínavé či nádherne kvitnúce... Niekde je to mierny gýč, ale inde ozaj čisté a osviežujúce. No a v CHM som tieto kútiky ani veľmi hľadať nemusela.
Plus architektúra – možno by ma odborník zrušil, ale mne sa veľmi páčili obytné domy aj iné budovy. Jednoduché, prírodné materiály, svetlé, ľahké a úžasne zasadené.
CHM je teda zelenší, pokojnejší, menej smogu a žiadne mrakodrapy. „Každé mesto v Thajsku je zelenšie, pokojnejšie s menej smogom a s menej mrakodrapmi než BKK“ – opravuje ma miláčik (ešteže ho mám!). Raz som na káve stretla Australčana žijúceho v CHM a ten tvrdil, že vzduch sa v meste veľmi zhoršil a dýcha sa tam ťažšie ako BKK kvôli vypaľovaniu. Hory okolo CHM osídľujú totiž tzv. „hill tribes“ – pôvodné kmene rôznej etnicity, ktoré sa prevažne živia obrábaní pôdy (odtiaľ vypaľovanie burín) a remeslami.

From CHM


Úvodnú doobedňajšiu obchôdzku kade-tade sme prerušili príjemnou ľadovou kávou. Naše charitatívne duše sa tešili krásnej záhrade a fajn obsluhe, ktorá sa s veľkým zanietením venovala Marekovi... „Projekt podpory a resocializácie miestnych trestankýň“...
Pozn. „Milí rodičia z oboch strán, keď po znovu-prečítaní tohto kúsku zvažujete, či nás zbavíte rodičovských práv berte prosím do úvahy, že by ste možno potom mali naše štístko 24 hodín, čiže fkuse...“:-)
Takže trestankyne – určite len s miernym porušením zákona – boli z malého paf a keďže sa mu venoval celý hlúčik, malý bol –so sebou a svetom vôbec – nesmierne spokojný. My sme ho, ako inak, stále mali na očiach a plnými dúškami vychutnávali nescafe zaliate sladeným kondenzovaným mliekom s ľadom (hmmm)
Deň sme teda trávili, ako to milý výstižne označil: „Pozrieme pár watov, minieme pár bathov“ (poznámka „wat“ je budhistický chrám, „bath“ je miestna mena). Náš malinký kozmopolita po toľkých Budhoch v rôznych pozíciách, rôznej telesnej konštrukcie, veľkosti a farby už neomylne s potuteľným úsmevom na toho pravého povie: „Buda“. Niekedy v chrámoch majú aj obrázky alebo podobizne iných dôležitých mníchov, pričom sa ale Marek nedá zmiasť, títo sú: „Guys“ – chlapíci.

From CHM


Večeru sme si dali na trhoch, kde sme našťastie narazili na rozblbnuté thajské dievčatko, takže krpec mal spolupáchateľku.
Nie vždy sa však podarí – iná večera, iný trh, to isté mesto a ten istý synátor s potrebou detskej spoločnosti – otravoval spôsobne sediace dievčatá u vedľajšieho stola. Rodičom slečien, aj nám, to prišlo len chvíľu zábavné, končilo sa to plačom a rýchlym ústupom do hotela a postele. A to sme si práve dávali vlastno-ručne uvarené jedlo – priniesli nám kahanec, hrniec ochutenej vriacej vody a rôzne druhy zeleniny, morských potvor, mäsa a slížov. My sme to len močili, vyberali a jedli – teda popri:
„Komu patrí ten vejár?“ „Au au" – mama zakopol som o stočený koberec keď som sa predvádzal pred tým dievčatkom a zavracanie dieťaťa, čo zabehlo smerom k živej hudobnej produkcii zatancovať si.

From CHM


Večer sme mali výnimočne spoločenský a to obaja (malý našťastie už ďalej tancoval v snovej krajine). Na cestách sa snažíme vyberať také ubytko, kde popri základnom komforte je aspoň spoločný kútik s chladničkou poskytujúcou drinky. V Smile guest house to vyšlo – lacný miestny rum sme kúpili v potravinách, chladnička poskytla colu a ľad a miestne osadenstvo príjemnú spoločnosť. Komunitku tvorili 2 Francúzi, Angličanka a Nemec. Angličanka ma tešila tým ako elegantne vedela vzdorovať – teda povedať „nie“ a nenechať sa vtlačiť do toho, čo nechcem a to veľmi jemným spôsobom.
Nemcovi som rozumela len čiastočne, ale bol to zaujímavý típek:
„Z dlho-ročného úspešného gemblera, čo si žil na veľmi vysokej nohe, som sa liečením dostal na závislého cestovateľa. Ďalšou závislosťou sú ihly – prišiel som sem dať si spraviť kvalitnú kerku za bagateľ.“ Dozvedela som sa, že „free style“ tetovanie (teda bez predlohy, ponechané na umeleckom cítení autora) na pól hrudníka, rameno a štvrtinu chrbta sa v Thajsku dá ukecať na 20 tisíc Bathov. Ale nikde sa na túto cenu neodvolávajte... :-) Boli to skrátka ľudkovia, ktorí čo zarobia to precestujú a cestujú v ležérnej pohode.

Žiadne komentáre: