Luk lik´e elefand, luk lik´e 3-hed elefand, luk lik´e bejby elefand, luk lik´e čikn, luk lik´e čikn šit...

V CHM sme si požičali auto, aby sme mohli poobzerať okolie a vybrať sa ďalej severnejšie. Podvečer pred cestou sme ešte na otočku omrkli wat na kopci, Wat Prathat Doi Suithep – známy, krásny, s výhľadom na mesto z vtáčej perspektívy. Na schody mi miláčik len sucho skonštatoval: „Tentoraz ti na čistenie karmy neskočím (pozn. odvolával sa na podobnú situáciu z Indie...) a Marek mi to odobruje...“ a šli sme výťahom.
O nádvorí „celom zlatom“, zaujímavých budhistických "vecičkách" a celkovej atmosfére myslím hovoria viac fotky. Bola tam síce kopa ľudí, aj tak to tam niečím dýchalo – žeby pokojom...? Asi veľmi neprekvapí, že jediný, kto sa nechoval s akousi posvätnou úctou, ignoroval spontánne ticho a opatrné pohyby bol... ako inak náš malý bambul. O šiestej začala „puja“ – čiže budhistické rituály, ale ani to mu neprekážalo. Marek s nadšením trieskal na velikánske zvony (zjavne majú byť použité za iných okolností a s iným nastavením, ale keď tak lákavo hompáľali rovno pred nosom...) a skúsil čo-to o živote vysvetliť mladým mníchom. Našťastie mnísi mali čosi odmeditované, takže ich naše zvieratko nerozhodilo.

From paj

Okrem zvyčajných oranžových mníšskych hábitov sa vyskytli aj biele – nami pracovne nazývané „záclony“. Tipujeme, že išlo o novicov.
Posledný obrázok z watu vypovedá o – niekedy až kúštik bezbrehej – tolerancii: zídeme z 300 schodov (smerom dole sme športovci) a rovno pod watom obaleným vo „vate kľudu“, doslova s ním súperiac si hučí koncert ala Ala Pugačeva. Dosť nevkusný popík, ale malý by si ohromne rád trsol. Škoda že bol pokročilý čas.

Cestou z CHM do Páj sme sa zastavili v jaskyni. Ešte k ceste – mali sme doprovod, resp. nie tak my ako... „Bacha, húkačka“ – upozorňujem na zjavný hluk. „Ňáky papaláš? Žeby rovno kráľ?“ (pri CHM má "zimnú" rezidenciu).
Bola to kolóna asi 100 harleyákov a takých podobných aj s policajným sprievodom.
„Asi sa tu dá prenajať policajný doprovod aj na zvýšenie image a urýchlenie presunu"
sucho konštatoval miláčik. Nie len harleyákom, ale aj nám to ideálne vyčistilo cestu vpred. Ponáhľali sme sa sprievodu v pätách.

Jaskynný komplex sa s Demänovskou apod. porovnávať nedá, ale keď z tmy spoza vápencového útvaru vyhupne dav Budhov, pôsobí to celkom mysticky. Čerstvé kvety, obety a udržiavané modlitebné miesta svedčia o tom, že aj tu sa uctieva.
Prielezy medzi niektorými jaskyňami sú v takej veľkosti, že som niekedy mala pocit, že miláčika budeme musieť vyslobodiť páčidlom alebo vysekaním väčšieho otvoru. Do veľkej časti sa dá ísť bez sprievodcu. So sprievodcom je to „úplne o inom“:
„Kerful voč jor hed!“ veľmi prezieravo, ale značne predvídateľne oznamovala naša „nosička lucerny“ asi 200 krát počas prechodu.
„Luk lik´e elefand, luk lik´e 3-hed elefand, luk lik´e bejby elefand, luk lik´e čikn, luk lik´e čikn šit...“ oznamovala „ľúbozvučnou“ angličtinou sprievodkyňa, popisujúc stalag-mity, - tity a – náty. Keď v istom bode tohto značne odborného výkladu ukázala na rozkvedlaný kus niečoho na zemi a tvrdila, že to vyzerá ako „fied egg“ (thajska angličtina na volské oko), už som sa nezdržala.
Popri toľkých pripodobeninách zabudla upozorniť na masívne kolóny netopierov a museli sme ju vyzývať nech nám trošku pridrží lucernu, aby sme mohli vidieť niečo iné ako ďalšieho "elefanta".
Proste, netopiere a Budhovia vytesaní do skál v svetle sviečkového lampáša....

From paj

Na obed sme sa zastavili v „Hniezde“. Toto hniezdočko postavil ex-Oxfordský profesor na úpätí hôr, obkolesené džungľou s takým vkusom a zmyslom pre detail, že som zírala. Okrem estetična varili výborne (a aj európsky!) a mali tam všetko pre zabavenie 2 ročného neposedu. Plus z výbehu by ďaleko do džungle neušiel – ideálne miesto na pauzičku. Ešte že autora profesorovanie prestalo baviť.

Krpec zaspal a dobre že tak, lebo nasledovala prudko kľukatá cesta s nafigu šoférmi: „Na kieho brzdia tak skoro do tých zákrut... Ako kreténsky šoférujú...“ bolo pár slušnejších. Zéland nám poskytol užitočnú prax – v Thajsku sa jazdí tiež na „divnej strane“ a auto bolo s prehadzovačkou... Zobrali sme hnedého mnícha (doteraz, ako som písala, sme zažili len oranžových a bielych) – celú cestu mlčal, ale ktovie – možno pomohol s pár zákrutami.

From paj

Páj je vychytené mestečko – „..kedysi hippie, teraz hip...“ ako to výstižne označil milý. Taká hustota alternatívne vyzerajúcich ksichtov resp. tých čo sa o to snažia a vcelku im to ide, sa len tak nevidí. Navečer sa z hôr sťahovali aj „tribal“ ženy – teda príslušníčky „horských kmeňov“ a pozdĺž hlavných ciest, na improvizovanom, hoci každodennom, trhu predávali krásne ručné práce. Keď spomínam „hlavné cesty“, tak myslím niečo medzi Pezinskou pešou a hlavnou v Medzilaborciach (pardón Staník, tam som nebola, len si to tak prestavujem...:-) – ňáke pomalé autá a dosť ľudí. Tempo v Páj-i je ešte pomalšie ako v CHM, čo je upokojujúce.
Ubytovaní sme boli v úplne jednoduchých štýlových bambusových chatkách na koloch s verandou. Ráno po studenej sprche (doma by som skuvíňala, v Thajsku to zvyčajne vítam a v BKK ani inú ako studenú vodu nemáme zapojenú....(teda mali by sme keby sa nam chcelo prijst na to ako spustit prietokove ohrievace - ale nam sa nechce)) nás čakalo nezvyčajné počasie. 23 stupňový chlad ((spon nam sa zdalo ze az taka zima, mozno bolo az 25) – dážď, vietor a tak... Znie to absurdne, ale fakt sme si už zvykli na iné....

From paj

Deň sme tu v horách trávili obzeraním okolia – dedinky s miestnymi kmeňmi: jeden sa vyznačuje svietivo fialovým „krojom“ a čiernymi zubami od žuvavého tabaku; ďalší tvoria kolónie, čo utiekli z Barmy pred Maom... Niekde tu sa dajú nájsť aj „dlhokrké“ ženy kmeňa Karen (tie, čo nosia tucty „náramkov“ na krku a potom ho majú ako „žirafy“), tie sme však nevideli. Obzeranie „hill tribes“ je tu vcelku populárne. My sme však jednak nemali toľko času a potom – hoci tento typ „túr s autentickým zážitkom“ ponúka aj niekoľko zdanlivo citlivých organizácii – predsa nám to prišlo trocha ako „ľudské ZOO“.

Na záver - západ slnka sme si pozreli nad kaňonom... uuuh romantično:-)