Koh-Chang – ostrov Chang

Cesta - vraveli, že 5 hod autobusom, ale zabudli poznamenať, že odtiaľ ešte čakať uprostred ničoho na grupen-taxík a loď (to sme vedeli, veď ostrov...) a z prístavu ďalší taxík. Ten nás vyhodil na začiatku „našej“ pláže, kde ubytko, čo sme si zarezervovali, nikto nepoznal. Na úvod ešte pridám, že hotel bol jemne predražený a jemne na figu – asi jediné miesto doteraz, kde sa ani na Mareka miestni zamestnanci ani neusmiali.

From Koh Chang 1

Ale tým končím s negatívami. Na Koh Chang sme sa vybrali počas Songkranu – teda jedného z dvoch thaiských nových rokov a počas „jedného z“ občianskych nepokojov a la Thaisko. O tom som vtedy aktuálne písala v staršom blogu. Jemná nevýhoda nášho načasovania bola tá, že sme sa báli, že bude plno – zbytočne. Výhody boli viaceré – zažili sme Songkran naplno, s kopcom oslavujúcich miestnych a neboli sme v Bangkoku, keď to tam bolo ozaj husté – týždňový výnimočný stav.

Ešte k peripetiám cesty – mala som veriť miestnej „nadháňačke“ na busovej stanici v BKK. Neviem presne, čo bola jej funkcia, ale výrazným mávaním a miernou angličtinou sa ma snažila odradiť od cestovania so spoločnosťou, ktorú sme si preskúmali na nete – vraj mám ísť vládnym busom. Vtedy som si prišla moc múdra: „Ha, čo som dnešná, ja ti moja nenaletím...“ A mala som – ten by nás doviezol priamo k lodi. Nebol to posledný raz, čo sa kvalifikovaný internet prieskum v súvislosti s thaiským cestovaním ukázal ako nie najspoľahlivejší. ...

From Koh Chang 1

„Našu pláž“ - White Sand Beach (hm žeby to bola biela?) - sme hneď na úvod a zaplavení potom zbrázdili hľadajúc rezervované ubytko. S marekovou horskou nosičkou (bola úplne zbytočná) a marekom na rukách nás miestni – určite dobromyseľne - posielali tam a späť. Až nás doslova zachránil tam usadený Whales-ský majiteľ baru. Na cestách sa asi častejšie dá zažiť také to – „vybŕdnutie zo sračiek v poslednej chvíli, ktoré vlastne spôsobí, že tie s...stáli úplne za to..“
Oooo chladené pivo to všetko zlialo. Ani nám nevadilo, že okolo Mareka sa točia a robia materinsky úprimné „budli-budli“ rozkošné-ní miestni transvestiti (ako ich tu nazývajú „lady-boys“) – aspoň sme si my rodičia troška vydýchli. Brett nás potom odviezol až k hotelu a jeho rozprávačstvo sa stalo dôležitým prienikom do predkomôrok thaj-jom-stva:-)

From Koh Chang 1

Tak napríklad:
Keď sme mu ďakovali za záchranu, odpovedal príbehom z Bavorského Oktoberfestu. Ako mladý anglický buran na prvej chľastačke za hranicami domovského okresu takmer utŕžil riadnu spravodlivú nakladačku. Doma zažil promo akciu Guiness-u – pivečko zadara. V Bavorsku povzbudený litrovými kríglami a tým, že ich čašník neúčtuje okamžite ako je zvyknutý vo Welse myslel, že aj to je nejaká akcia. Tak si naložil... Keď mohutný čašník začal spočítavať a preškrtávať čiaročky, Brettovi všetky vypité pivá stuhli v hrdle aj v zadnici. Našťastie dobrácky starší pán pijúci s ním a vedľa neho to zatiahol. Tento príbeh Bretta vraj poznačil: „Pomoc sa vracia – dáš, dostaneš – dostaneš, daj... Tak dávam radšej dopredu – karma...“