Koh Chang-ské slony alebo Koh Chang 3

V Thajsku je to jedna z top turistických atrakcií – jedno z „must do“ – popremávať sa na sloňom chrbte. Martin vraví, že tu je to o čosi prirodzenejšie a slony menej zneužívané ako v Indii. Snažili sme sa nájsť miesto, ktoré ponúka aspoň nejaké info o tom, že sú „elefant friendly“. Vybrali sme si na odporúčanie už toľko spomínaného Welshana (tomu sa musí štikútať!).
Ráno nás malý nákladiačik s otvorenou korbou na prepravu ľudí vyzdvihol v hoteli. S nami bol ešte grécky súrodenecký pár – komplet v pršiplášťoch: „Nechceme sa zamočiť“ vysvetľovali. Uznali sme, že v tom prípade od hlavy po päty je jediné riešenie – v deň Songkranu, kedy sa všetci so všetkými masívne striekajú, oblievajú a proste močia; plus v trópoch, kde nám prišlo obdobie dažďov kus skôr a denne nás nebo počastuje priemerne jednou masívnou zálievkou. My sme šli na ľahko s postojom: "Je hic, šak sa vysuší..."

From Koh chang 3

Takže preskočím na naliezanie na slona – vyšli sme po bambusovom „prístavku“ a priparkovali nám „nášho slona“. Hej pokukávali sme po masívnom Rambovi, ale toho vyfasovali starší Holanďania – myslím, že to miláčikovi polichotilo:-) Malý to bral s kľudom Angličana, proste „hačí“ o „trošku“ vyššie nad zemou. Moje pocity: už som to síce raz zažila, aj pár krát kôň a dávnejšie v detskej minulosti ťava, ale neprestane ma udivovať ten pocit teplého živočíšneho blízka, niečoho hebkého, poddajného a súčasne mocného a – ako vždy dúfam – priateľského. Bolo to parádne o to viac, že okolie tvorila „ozajstná džungľa“, takže proste Mauglí zážitok.
Síce 1/3 cesty som bola presvedčená, že padáme na moju stranu: "Počuj, fakt je to naklonené ku mne, ako to mám vyrovnať?"
"Nééé, ku mne, žuchneme týmto smerom" - toto miláčikove tvrdenie malo o kus väčšiu logiku. Sedeli sme totiž na takom sultánskom sedadle, malý v strede a pred nami, za slonovou hlavou s nohami za ušiskami, kormidloval „náš šofér“.
Desili ma, že uvidím množstvo obrovských pavúkov, čo si teda vymysleli, ale fakt že ako sme sa tak vnárali a vynárali s lesa, pred nami ďalšie a ďalšie lesnaté vrcholky, okolo nás rôzne to: "Bzzz, škrrk, chrrrrrrrr".
Dorazili sme k takej veľkej blatovej mláke (teda ozaj veľkej), kde medzi stromami boli stupienky a bambusové plošiny. Tam sme zliezli, slonom zložili sedenie a šup ho do mláky. Priznám sa, príliš som o čistote a tom, čo sa v blatovej vode ukrýva nepremýšľala. Holanďan sa už s Rambom kúpal: "Aj ja chcem, milý ber si krpca, chytro idem do plaviek a za slonom!"
Myslím, že môj úvodný opatrnícky prístup aj čo potom nasledovalo, lepšie vyjadrujú fotky. Bolo to fakt úžasné – v jednom momente, ja s marekom slonovi na krku a slon pod vodou. Hneď ďalší moment nás chobot fontánkuje:-) Marek si tieto chvíľky tuším užíval o kus menej – žeby mu dochádzala rozmerová diskrepancia? Milý si tam hupol hneď po nás, veď každý kus turistu potrebuje mať pamätné foto.

From Koh chang 3

Cestou späť som bola poctená šoférovaním. Chvíľu mi to trvalo, ale k záveru som ozaj zvládala kolenami jednoznačne signalizovať smer a odhovárať hladošku („náš slon“ bola totiž slonica) od večných výletov za šťavnatou burinou: „Milý, stav sa, že tú veľkú mláku obídeme vľavo“
„Náhoda, ona tade aj tak smerovala“, hajzlík on mi snáď doteraz neverí, že to ja a nie slonica sama od seba!
Úplný záver bol kŕmenie. Dostali sme nošu banánov a pekne po jednom sme s krpcom slonici z vďaky dávali do chobotu, ktorým to ona ládovala do papule.
Inak z titulu Songkranu, ktorý sa vyznačuje nie len bláznivým polievaním všetkých všetkými ale aj kriedovými označkovaniami na tele – také mali aj slony (viď foto).

From Koh chang 3

K sloniemu blogu, dám sloní príbeh. Údajne šibnutý turista v honbe za unikátnymi fotkami sa rozhodol odfotiť slonie oko ozaj ale ozaj zblízka. Odfotil, ale nebol spokojný. Rozhodol sa odfotiť ešte raz a to aj s bleskom. Vydesený velikáš zaútočil a spravil to efektívne. Lovec fotiek to nerozchodil. Žiaľ, v Thajsku je vraj zákon, že také zviera musí byť utratené. Našťastie ošetrovatelia, ktorí boli svedkami scény zachránili slonovi život. Vypustili všetky slony a tvrdili, že nevedia, ktoré zviera má turistu na svedomí. Správne predpokladali, že celú svorku neutratia. Neskôr slony, nezvyknuté na divočinu, ľahko pochytali a – ktovie, možno sme sa na „vraždiacom slonovi“ viezli...

Len na záver môjho prvého thaiského plážovania – prestavovala som si to úplne inak. Nič také ako na letákoch sme na ostrove Chang nezažili ani nevideli. Myslím tie lákadlá na safalátkový turizmus: „prileťte, ľahnite si na pláž s jemným bielym pieskom, pod kokosovú palmu, v tropicko-ostrovnej samote a spáľte sa do červena“. Tak som si totiž predstavovala všetky pláže v Thaisku. Našťastie mi toto prišlo skôr ako „hang-out“ pre miestnych – pomer farangov s thaiskými krásavicami a miestnych párov, rodiniek a tak odhadujem na (35 – 65%) Síce piesok nebol až tak biely, síce som pričuchla aj k riadnemu odpadkovému smradu a more bolo prakticky nekúpateľné lebo plytké a strašne teplé, predsa mi toto prišlo akési autentickejšie (hm, čokoľvek to slovo pre kohokoľvek znamená v dnešnom svete...). Joj a pár krát sme mali neskutočne dobrú baštu! Hoci nie som fajnšmeker – keď thaiskú kuchyňu jemne lízne francúzsky kolonializmus zo susednej Kambodže, tak si dáte mušle na zaplakanie.