Prvé „slzy na krajíčku a za...“

„Prvé“ boli jednu stredu ráno. V to ráno začalo mojím pocitom drobného, ale jasného víťazstva, nakoľko sa mi konečne podarilo niečo zaujímavé pre Mareka naplánovať. (Pozn. v jednom z predchádzajúcich blogov som už písala o zžívaní sa a Marekových aktivitách, tak aby bolo jasno - teraz opisovaný zážitok týmto predchádzal. Udial sa asi tak 4-5 týždňov po príchode.)

From BKK 5

Oné ráno sme sa odvážne vybrali „za deťmi“. Nešlo o náhodné úlovky na rozhicovaných preliezkach. Zarezervovala som nás do „Lienky“ – medzinárodnej škôlky, ktorá 2x týždenne organizuje doobedie pre 18 mesačné – 3 ročné decká a doprovod. Povedali mi, že môžem prísť kus skôr, aby sa krpec zoznámil s prostredím a pohral, kým začne štruktúrovaný program. Strašne som chcela.

From BKK 5

Vystúpime z BTS vlaku a sadneme do taxíku – všade inak chodíme pešo, ale treba prísť načas, teda vpredčas. Ruko-nožne vykomunikujem číslo soi (ulice), do ktorej smerujeme v nádeji, že to tam nájdem. Naivka. Moje „len nikoho nezaťažovať Ja" sa kyslo usmeje na taxikára a razantne vysadáme, že ďalej ideme pešo, lebo to predsa nemôžeme nenájsť.
Je hic. Fakt hlavne zrána slniečko pečie, poobede sa umúdri, niekedy spŕchne, alebo aspoň mraky sem-tam vyslobodia všetko pod nimi od pred-peklia.
„Tá soi nemôže byť veľmi dlhá“ neprestávam nás presviedčať (už sme len 2, taxikár odfičal)
„Neva, že tu nie je žiadny chodník a autá, motorky, tuk-tuky fičia kade-tade, oni sú zvyknutí sa vyhýbať (šibnutým) farang-pešiakom“ optimizmus hraničiaci s naivitou...
„Žeby som radšej zavolala do Lienky, kde do frasa sú?“.
Volám. Sú v inej soi. My sme sa plahočili po 49, ich vchod je z 46.
„Je to len pár čísiel, nemôže to byť už ďaleko“
„...ale ktorým smerom...?“ „prečo nám tie autá nedovolia prejsť...“
Pýtam sa miestnych na cestu. Buď nerozumejú alebo netušia alebo nechcú rozumieť: „...Oni snáď fakt nechcú pochopiť, čo od nich chcem, nevidia, že som už skoro zúfalá...?“
Pomaly prestávam hrať formu. Pomaly začínam revať na úbohých strážnikov v okolitých budovách. Tisnem k sebe Marečka, šepkám mu, že mi je to ľúto a že sa fakt snažím mu tie „diti-kids“ nájsť.

From BKK 5

Myslím, že som vyzerala nie len úboho ale možno až jemne vyšinuto. Jeden zo strážnikov na nás máva, ale v tom štádiu mu už neverím. Už im vôbec neverím, určite ma pošlú úplne inde... ale bez preháňania nemáme čo stratiť – iné riešenie je zamávať na tágo, odtrúbiť porážku, nevidieť deti, zmučeno priznať synátorovi, že aj dnes mu na hranie zostáva len jeho matka...(áno, samozrejme, že existovalo elegantné riešenie – zavolať do Lienky, vypýtať si niekoho Thaisky hovoriaceho k telefónu a poprosiť, aby vysvetlil už taxikárovi ako sa k nim dostať...bleeeeeeeeeeeeeee).

Strážnik pre nás s Marekom zastavil motorkového taxikára, ja rezignovanie sadám s len chabým pokusom „nie motorkou s dieťaťom rozhodne nie, bojím sa...“ za mladého motorkára. Šiel veľmi citlivo a opatrne, ale zle. Zase sme netrafili. Pár-krát sme sa otočili, moja rezignácia bola už zahniezdená keď tu pred sebou na múre vidím ...veľkú ČERVENÚ LIENKU. Našťastie to nebola halucinácia.

From BKK 5

Iné slzy boli zase jednu sobotu poobede. Táto začala rezignáciou. Mojou rezignáciou na stánky konzumu – proste: „Ak jediné miesta, kde sa tu dajú nájsť živé deti sú hypáčové detské kútiky, z lásky k svojmu potomkovi – ideme“. Ešte šťastie, že tam bol aj Martin. Dotrepeme sa do jedného z vyblískaných mega-stórov – zbytočne budem opisovať veľkosť, livrejovaných vrátnikov, atmosféru a tak. Náš jasný ťah boli detské kútiky. Vyberieme ten najväčší, snáď tam bude najviac detí!
V úžase stojím pred niečím, čo sa podobá na moju predstavu Las Vegas, v ktorom som nikdy nebola. Také detské kasíno, čo hučí, vreští, bliká, trieska. Vôbec som nechápala, o čo ide, načo to pre malé deti je a bolo mi zle. Martin keď ma videl, nasmeroval ma na najbližšiu zmrzlinu, zobral malého a nechali ma chvíľu tak.
A tak som si stanovila jednu z hraníc svojej materskej lásky. Ani keby sa to krpcovi páčilo – tam s ním chodiť nebudem.
Ani nehovorím, že tam žiadne deti neboli. Hoci myslím, že vlastne v celom šopáči veľa detí ani iných ľudí nebolo – tuším sme boli v nejakú divnú hodinu...

(Pozn. výber fotiek sa snaží zrkadliť osamelú nostalgiu úvodných týždňov hľadania detí a na konci prechádza do happy endu dneška.)