Smer sever, do tepla

Z Catlinsov na sever – 1st road – najdôležitejšia spojnica J a S, a predsa 2-prúdová. Skvele je na NZ riešené obiehanie – raz za čas (ako kedy, 2-4 a viac km vzdialené od seba) sú obiehacie prúdy. Takže nie je nevyhnutné tlačiť 4-prúdovku ale ani kaskadérčiť obiehaním do zákrut. Proste si rýchlejší šofér vyčká úsek obiehacieho pruhu. Kiežby recept na diaľnično-budovateľské chúťky v okolí Považskej B., či Žiaru n.H. ...


View New Zealand in a larger map

Ráno pred našou najdlhšou púťou – chceli sme prísť až do Christchurchu – sme kecli so sympatickým bradatým pánom, ktorý ma príjemne prekvapil, že ozaj vedel, kde je SR. Doteraz sme sa stretli skôr so strelami smerom k Juhoške a podobnými klasikami. Tento pán v SR bol, dokonca tvrdil, že mu naše pivo chutí lepšie ako české a z folklóru vo Východnej bol uveličený. Len : „ V Európe je už moc veľa ľudí, ani kempingom sa tam nejazdí už moc pohodlne a bezpečne“...

Na ceste smerom späť na sever... sme sa zastavili v mestečku, kde sa okrem nás zastavil aj čas. Úplne mimózne storočie, vysoká hustota historických áut, budovy opravené nastaro, bary ako múzeá, kôň na ulici. V jednej tej starej stodole bol ujo kováč, ktorý podľa kultivovanosti vzhľadu aj reči mal isto nejednu univerzitu nám prezradil, že ľudia škrečkujú úžasné staré kúsky na pôjdach nevediac o ich hodnote. Na otázku ako také hľadá, povedal: „ oni si nájdu mňa“.

Dobrá kávička s kusom mňam-mňam (jedna zo zrozumiteľnejších frází v reči marekovho kmeňa) nás skoro vyšla draho. Zaparkovaná Duna nezavrela oči (rozumej svetlá) a baterka odišla. V historickom meste nám ďalší ujo sťaby historická relikvia pomohol na svojom historickom autíčku. Vraj dobíjačka je kľúčová každodennosť, nakoľko inak jeho fešanda nenaštartuje: „Je s ňou otrava, ale nová by bola drahá a mám ju rád“. Dunu sme nakopli a vďační odfičali ďalej.

Na noc zastavujeme v kampingu, vraj „Mountain view“. Mno, to sme si tento-krát nevšimli, ale kakofónia malebných zvukov nás sprevádzala celú noc: autá švihali, lietadlá vzlietali a pristávali takmer nad hlavami a prekvapene sme zistili, že asi 5 m od nás za hustým živým plotom je železnica. Nie nebola až taká nevyužívaná ako sme dúfali. Po majestátnom tichu ľadovca na Mt Cooku, hukotu príboja na skalách v Curio Bay toto bolo...ďalší zážitok. Zaujímavé bolo aj to, že v tomto kempe sme boli asi jediní prechodní, ostatok boli staro a trvalo-usadlíci. Čiže karavany obkolesené kochlíkami nádherných kvetín, ludkovia v erárnej kuchyni v domácich papučkách a deti šantiace na priedomí karavanov. Dosť by ma zaujímali príbehy ľudkov v takejto kolónii. Hodili sme pár viet s výrastkami, ktorí sa hneď privalili a spovedali. S mierne natvrdlého puberťáka vypadlo v závere, že túži byť morským biológom, tak ho miláčik povzbudil (až som sa divila, kde nechal svoj jemný cynizmus). Prvý krát sme zamkli kemper van na noc.