Martinova služobka v Amstri neznamená nevyhnutne kolaps našej drobnej spoločnosti, ale keď sa k tomu pričlenia iné okolnosti..., tak to v sumári vyzerá takto:
Nedeľa: Martin odchádza, Dana chrípka – dobre to začína
Pondelok – v opari na tvári a s hovienkom v krvi
Utorok – chrbát – bolí až po zadok
Streda – hystéria
Štvrtok – menštruácia
Piatok – sviatok
Sobota – čakáme na tata
A aby sa kruh uzavrel: Nedeľa: Martin prišiel, Dana stratila foťák aj s pár peknými ešte nedownloudnutými fotkami a Marek zaspával s hysterickým záchvatom
Nižšie len rozvádzam sumár, takže nič zábavnejšie okrem ponosovania nenapíšem. Beriem to ako moju terapeutickú úľavu – exotika zase v budúcom blogu.
 |
| From tyzden na s... |
Malému sme v pokoji vysvetlili, že tata ide lietadlom a príde o pár dní. Tuná zrada nečíhala, naopak tropickými búrkami polievaná fantázia klíči naplno a malý v satelite na susednej streche vidí tatovo lietadlo:
„Mareček, ale to je satelit“ šibnuto dospelácka mama sa snaží o korektné informácie za každú cenu
„NO! Tata airplane“ našťastie sa nedá a tam to zostáva. Aspoň ho máme nablízku.
Večer pred Martinovým odchodom mi bzučí telesná kontrolka, že sa o mňa čosi pokúša: Super načasovanie... Bolia ma kĺby, svaly, celý človek. Našťastie to chytám načas, takže moje „babské recepty“ spočívajúce v čajovníkovom oleji na vnútorné použitie (s nápisom „for external use only“ ale v bio kvalite:-), množstve tekutín a tai chi do spotenia aspoň spôsobili, že to rýchlo odišlo. Na druhý deň „to“ tam ale ešte bolo a pridal sa –ako inak – herpes, neklamný to znak, že som si „to“ nevymyslela.
Okrem ješitného: „fasa vyzerám“ ma pera bolela a ešte viac bolela od potu a pekelného slnka. Ako bonusovka bolo zavadenie do pery pri každom nasadaní a vysadaní malého do a z nosičky. To bol teda pondelok, kedy sme sa „len“ vyterigali do „Children´s discovery museum“ aj s kamoškou a 2 jej mini-človekmi.
Po nie celkom vydarenom skypovaní s jednou sadou starých rodičov – nefunkčný zvuk, kedy som značne naštvaného Mareka bavila smajlíkmi (aj týchto volá „guys“) sme mali drsnejšie sedenie na záchode.
Zväčša je to: sadne a čľupne a len potom nastáva tortúra: „Spláchni len raz, nechaj tú malú spršku – už ju zaves...“ a „Treeeesk“ vekom od záchoda a „Auuu“ – zabudnutý prštek pod vekom.... Tentoraz malý sedí, tlačí – tvárička zvráskavená a červená, očká vypúlené a plač. Vyzeral úboho a ešte horší bol pohľad zozadu. Proste hovienko výrazne väčšieho polomeru ako jeho ritný otvor.
 |
| From tyzden na s... |
Utorok začal úľavou: „Vraciam sa do svojich koľají“ predčasne nadšená sa vyberám na hudobnú Play group do expatovskej štvrte Sukumwit ku kanadskej známej. Odchádzame vytancovaní, vyspievaní a ja v pravom uhle. Pri v klíme zapnutej na 23 C ma spotenú seklo v krížoch.
Streda – len pripomeniem, že chrípka je už takmer (jemný dôraz na „takmer“) minulosťou, herpes už nie je taký škaredý a ani boľaví („taký“), takmer celkom nepohyblivý chrbát bolí ako fras a – aby som nezabudla z minulého obdobia sa mi ešte celkom nedoliečil nakopnutý prst na nohe. Ten je stále napuchnutý, divne odstáva a v istých situáciách (napr. pridupnutý jedovitým dieťaťom) sa hlási o pozornosť. V takomto utešenom fyzickom rozpoložení – o psychike ešte trošku napíšem – si šľapkáme do Lienky. Cesta je nám už dôverne známa a matka hrdinka ide aj za týchto okolností s dieťaťom zaveseným v nosičke od stanice BTS (vnútro-mestský vlak) pešo – tam aj späť, čo je dobrých 20 min po pražiacom slnku:
„Veď keď si malého presuniem na toto rameno a našľapujem opatrne, tak je to celkom fajn a ten chrbát isto potrebujem rozhýbať“ prvá časť stredňajšej hrdinskej epopeje.
Druhá časť bola cesta späť: všetko vyššie opísané (chrbát, prst, herpes, slnko ale poludňajšie) PLUS hysterické dieťa. Čo konkrétne znamená, že 13 kg živej váhy sa vo voľnej nosičke prekvapivou silou vzpiera, búcha rukami (mala som napísané „ručičkami“, ale zmazala som to...), kope, no a samozrejme vreští.
Áno mohla som ísť tuk tukom alebo taxíkom a s odstupom času neviem, či som nešla preto, že som tvrdohlavá, nejako sa trestám za karmické hriechy (a preto furt bojujem najviac sama so sebou), chcela som vytrestať Mareka (rád sa vozí tuk tukom) alebo – ako som si to racionalizovala: „Pešo ho hádam ukolíšem. Potrebuje čas na ukľudnenie pred cestou BTS – takto bude cítiť môj pokojný dych a hompáľanie.“ Jasné, pokojný dych v horku externom a kumulujúcom sa internom (rozumej začínam byť rozzúrená).
Našťastie to malý ozaj rozhompáľal a BTS spolucestujúci neboli vystavení sodome. Inak jediné vysvetlenie tohto excesu, čo ma napadá – náš citlivý Ráčik asi ťažko niesol, že Lienka zatvára na leto a pár týždňov neuvidí obľúbenú učiteľku aj decká. Na druhej strane, už si začínam zvykať, že okolo 2-ročného človeka je dosť veľa záhad.
 |
| From tyzden na s... |
Štvrtok nebudem rozmazávať. Stala sa len menštruácia, čo u mňa prvý deň znamená telesne aj duševne preveselo.
Piatok sa ozaj neudialo nič – ak som nezabudla. V sobotu, ako už ostrieľaní veteráni miestnych horúčav, sme doobeda šantili v parku so Šamamou, jej mamou a sestrou („Šamama“ je Amálka, česká kamoška, ešte spomeniem inde). Poobede nás ďalší Marekov kamarát, ktorý sa ho síce bojí tak, že vždy keď ho vidí buď plače alebo sa stiahne k pestúnke, pozval na narodky. Celkom som sa tešila, že uvidím komplet rodinky a nie len deti a ich opatrovateľky. Moc to nevyšlo.
Obaja sme boli v nálade: „Už sa máme navzájom proste dosť.“ Marek častejšie ako zvyčajne vyhľadával situácie a hračky, ktoré si vyžadovali môj zásah a ja som mala chuť na: „Nie a basta, proste dosť!“ Namiesto toho sa odo mňa vyžadovalo ho vreštiaceho láskavo odtiahnuť od vydeseného dieťaťa, ktorému práve uchmatol hračku a x-tý krát vymyslieť dostatočne lákavú alternatívu. Do toho zvoní telefón – volá mi jedna z mojich Naj osôb, ktorá pól zemegule od nás pred pol dňom porodila.
V nedeľu prišiel Martin. Happy end uzatvárajúci tento ozaj plný týždeň spočíval v tom, že sme išli do „Železničiarskeho parku“, požičali si bicykel a s vetrom v tvári, v tieni stromov sa tešili, že sme zase spolu. Keď som tento zážitok chcela spečatiť, zisťujem, že foťák som nechala v košíku bicykla, ktorý mi v požičovni ponúkali ako prvý... Nebudem to rozmazávať, viem, že som po týždni vypla a pozornosť si dala šlofíka, aj tak moje emócie vyvolali ne-thajskú reakciu. Slzy za krajíčkom vyplavili bolesti, ale prekvapivo nepriplavili foťák.
 |
| From tyzden na s... |
No a Marekove prúdy sĺz zakončili deň a týždeň. Večer si unavený pýta: „Milk, bed“. No problem, mydlíme si ruky, že ozaj nastane oddych. Omyl. Po mlieku: „Pupu toilet“. Opäť túto požiadavku privítam nadšená, lebo malý sa začína čoraz častejšie pýtať aj keď má na sebe plienku a nie len keď pobehuje cez deň doma nahý.
Lenže „pupu“ sa nekonalo a požiadavka sa, s rovnakým výsledkom ale väčšími nervami na oboch stranách, opakovala x-krát. Až mi došlo, že buď má zase zápchu alebo vymýšľa. Vzhľadom k okolnostiam sme to uzavreli na divadielko. Malý manipulátor totiž fičal asi takto:
„Pupu toilet“
„Bejby, teraz sa spinká“
Toto krát 3, pričom malý sem tam „pupu“ zamenil za „pipi“ – veď treba vyskúšať, či sa na cikanie nechytíme.
Stupňujú sa nervy a unavené vreštiace dieťa si strháva plienku, keďže jeho otrasní rodičia mu nechcú umožniť realizáciu jedného zo základných práv dieťaťa – právo na záchod. Isto si myslel, že „Väčšina rodičov by na vašom mieste plesala nadšením!“
„Ok bejby, budeš na záchode, ale mama a tata ťa počkajú v postielke“
„Mama, sit“ kričí na mňa už z trónu, pričom prštekom ukazuje na miesto pred ním na zemi, kde zvyčajne očakávam príchod jeho veľdiel, ktoré za normálnych okolností „spadnú“ takmer záhy po zasadnutí.
 |
| From tyzden na s... |
Opakovane mu vysvetľujem, že je noc, treba spať a že až spraví, čo má nech sa k nám pridá do postieľky. Toto divadielko podfarbené zavíjaním a cucaním plienky (čo robí keď je unavený alebo znechutení výchovnými metódami) a trením si už úplne zavretých očiek pokračuje asi 30 min. Kráľ na tróne, ignorantskí diváci veľa v miestnosti.
Naveľa sme ho hadiaceho a vreštiaceho „Bože kde v sebe berie toľko energie a hlasu“ detronizovali. S veľkou námahou dáme plienku a ja sa rozhodnem pre terapiu objatím. Sama sa divím, ale v celom tomto závere som bola úplne kľudná, okrem toho, že mi ho bolo ľúto a trošku som dilemovala, či predsa len nejde o zápchu. (Masáže bruška a nad konečníkom, plus opatrné strkanie nakrémovaného teplomera do zadočku boli samozrejme úvodnou súčasťou tejto epizódky).
A už sa blížime ozaj k záveru horúceho týždňa. Ešte cca 40 minút s vreštiacim, metúcim sa, od potu slizkým hadíkom, čo zúfalo stále dokola vreští: „Mama, pupu, toilet“. Mokrí sme boli obaja, hovienko vyšlo úplne v pohode na druhý deň tesne pred obedom.
---------------------------------
Fotky zobrazujú nášho "nádheru", iné decká a drinu v rôznych jej miestnych podobách...:-()
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára