„Takže Laos a zase spontánne!“ tešíme sa na pár dní dovolenky kombinovanej so sviatkom.... Keď sa milý na tejto spontánnej vlne odvalil kúpiť v piatok lístky na vlak na sobotu, tak ho –oo ako prekvapivo - vítalo vrtenie hlavou. Nedeľa bola detto odvrtená.
Našej spontánnosti však nikto krídelká nepristrihne, cestovali sme do Kanchanaburi. Až cestou v požičanom aute si čítam, čo o destinácii hovorí sprievodca: „Keď pokračujete severo-západne od mesta, tak sa vnoríte do tajov prírody a kutúr, ktoré - ako vravia ostrieľaní cestovatelia - existujú len v Laose...."
Zase raz karma:-)
A Laos ešte budeme pokúšať...
 |
| From kachanaburi 1 |
Do hlavného mesta provincie sme dorazili po pokojnom spánku najmenšieho. Vysondovali info v slušne fungujúcej turistickej kancelárii „TOT“ a vyzbrojení dobrou mapkou (obrázky – aj ja sa v nej vyznám!) ideme poznávať: „Káva a niečo fakt mňam?“
Berieme to cez Vojenský cintorín.
Katchanaburi je známe aj ako „Mesto kde je most cez rieku Kwai“ a teda mesto, čo zohralo diel v druhej svetovej. O pomníkoch nebudem veľa, ale zarazil ma jeden, osobitne vojensky strohý: „He did his duty“ – Splnil si svoju povinnosť (uff).
Jeme aj spíme u Veselej Žaby. Trošku síce bojujem so smradom v kúpeľni aj na posteľnom prádle, ale ubytko je vyvážené dobrou kuchyňou (nie len Thajskou!) a pekným spoločným parčíkom so vstupom rovno k rieke. Malému sa páčila slečna, čo ponúkala turistické okruhy, tak sa rozhodol, že pôjde prezvedieť: „Marek, čo robíš?“ pýtam sa ho, keď sa štverá na stoličku oproti slečne turistickej. „Ask diti!“ tvrdí štístko (že sa ide spýtať na deti), ktoré sa už zase nemá s kým hrať...
Mne sa zase páčilo raňajšie tai-chi rovno nad riekou, vedľa kvitnúcich kríkov, s výhľadom na dlho-chvosté lode a turistov, čo netrafili do svojej chatky, tak v hamokoch vyspávali opicu.
Prvý večer sme šli len tak pozdĺž rieky. Teda vlastne, nebolo to len tak, pôvodne sme chceli naraziť na nejakú zábavnú pešiu zónu s trhom, ale vrazili sme len do súkromnej ubytovacej časti mníchov, čo v areáli miestneho wattu kopali do futbalky pred večierkou. Kúsok ďalej dievčatá z barov v mžiku opustili potenciálnych kunšaftov a vrhli sa obdivovať Mareka, ktorý sa im odvďačil svojimi tanečkami. Nadšenie na oboch stranách.
 |
| From kachanaburi 1 |
Zahájenie druhého dňa bolo – ako inak – pri moste cez tú rieku, čo sa správne volá Nam Khwae. Veľa turistov, ale cez most sa prechádzalo zábavne. Človek lavíroval v koľajniciach, napravo aj naľavo diery nad riekou, oproti ľudia a zozadu štartujúci vlak (trošku preháňam). Ale vlak odtiaľ vážne vyráža k priešmyku, čo sa volá Hellfire Pass, a kde sa udiali bitky a smútky.
Hlavne pre malého sme ďalej hľadali opičiu farmu. Chovajú tam makaky a gibony – oba druhy tu žijú aj vo voľnej prírode. Niektoré z kúskov majú od majiteľov na tréning zberania kokosov, iné vypiplú a pustia späť do divočiny a pár majú na nejaký opičí mini-cirkus. Ten sme odignorovali, ale pažravcov sme nadžgali kadečím: „Táto má rada celerovú vňať, tomuto len arašídy...“ inštruovala nás opatrovateľka. Teda dúfam, že Marek od nich nechytil vyberavé maniére.
Kus ďalej si Marek prvý krát samostatne vliezol strmými schodmi do jaskyne, kde sme osvetlených pozdravili zase pár budhov a netopierov. Vonku, veľmi jednoduché stánky, poskytli výborný obed a za dažďa sme fičali ďalej na sever. Dážď nás sprevádzal celú nasledujúcu púť, ale v tom teple nám to ani nevadilo.
K národnému parku Erawan ryžové polia lemovali cestu a udierali do očí dravou zelenou, inak úplná pohoda. Za neúnavného dažďa sme sa ubytovali vedľa švajčiarsko-thajskej rodinky so 4 ročným synom, oteckom novinárom a mamičkou, čo bojovala s nádchou. Super voľba. Jednak sme bývali na pontónoch tesne nad riekou, mali sme komplica pre dieťa a ešte sme sa dozvedeli kopec zaujímavého od premiestneného Európana: „Mno hej, mám trošku Anglo-sasské vnímanie sveta...“ je priznanie nášho debatného parťáka, ktoré vlastne charakterizuje večer.
 |
| From kachanaburi 1 |
„Môj syn má Thajskú matku, žije tu, chodí do Thajskej školy (pozn. ešte nie 5-ročný a vie slušne čítať a písať...) a ja rozmýšľam ako mu priblížiť Európske hodnoty“ dilemuje tata, čo prvé dva roky synovho života prežil mimo, tisícky km vzdialený.
„Mám pocit, že efektivita je presne to, čo nás odlišuje od Thajcov“ odhaľuje EU niku v priebehu debaty.
Bolo zaujímavé sledovať, ako tento inteligentný, scestovaný a rozhľadený človek ani nekoriguje pod-tón „nadradenej rasy“ vo svojich vyjadreniach. Dokonca, keď sa troška pripil, bol s nadčlovečenstvom vcelku stotožnený. Vo svojej Švajčiarskosti tiež nepobral, keď som podotkla, že charakterizovať Talianov slovom „efektivita“ asi celkom nesedí, hoci sú v tom istom „dome“. Takže keď chce synátorovi hovoriť o Európe, charakterizovať Európanov a naše hodnoty, tak nech hovorí radšej o Švajčiaroch, aby sa vyhol komplet neplatnej generalizácii.
Ďalej sme sa doťahovali o dôležitosti „efektivity“. Náš parťák ju považoval za črtu, či hodnotu alfa-omega:
„Počuj, keď ťa štve, že Thajci sú takí neefektívni, nie je iná vlastnosť, čo je fakt na nich obdivuhodná a možno ešte vyššie na rebríčku? Čo takto ich vzťah k deťom...“ skúšam, hoci je pre mňa nepochopiteľné ako Thajci úprimne zbožňujú deti a keď to treba preukázať inak ako štípaním a mojkaním, tak sa na to spoľahnúť nedá.
„Jeej, tak to je fakt – keď som bol pár mesiacov s malým doma, chodili sme do kaviarne – proste som malého vypustil a vedel som, že je o neho super postarané. A ja som si mohol čítať noviny.“ A ďalej pridával skúsenosti láskavého vzťahu Thajcov k deťom.
Hm, efektivita versus úprimná láskavosť – teda aspoň voči deťom...?
 |
| From kachanaburi 1 |
Situácia nahrala v ničení jeho glorifikovanej efektívnosti. Poobede totiž na vedľajší pontón nášho tichého vodného raja prišlo pozdvižení v podobe asi 20-ročných mladých – trúsili sa a trúsili až kým ich nebolo dobrých 15 s gitarami a boxami s ľadom na chľast. Uuuf, deti pospia.... Milá majiteľka sa ich viditeľne snažila odhovoriť, ale im sa pľac zapáčil. Začali zľahka, decibely pribúdali. Úplná klasika, ktorú poznáme intímne z vlastnej skúsenosti (jeeej, to nám bolo...!)
Držali sme sa - nechceli sme vyznieť ako trápni seniori, ale keď halekot ohrozoval náš pokoj v podobe otravujúcich detí, miláčik nabehol a svojou ležérnou diplomaciou ich umravnil:
„Sú fakt zlatí, že okamžite a ešte s ospravedlnením utli – doma by som také čosi neočakávala.“ Švajčiar paradoxne pritakáva: „No poznajúc napr. mladých Britov – nie len že by následovalo znásobenie hluku ako revanš, ale asi by som si ani netrúfol – sám a neozbrojený – ísť o stíšenie žiadať“ polo-žartom polo-vážne priznáva.
To na margo hodnôt Thajsko vs. Európa.
A ešte jeden postreh, čo ma z našej debaty zaujal, ale troška vystrašil. Típek bol novinár na voľnej nohe, čo sa sústredí na enviro témy. Všetci traja – teda Martin, Švajčiar aj ja - zdieľame opatrný optimizmus, že sa z týchto s...čiek, čo si ľudstvo nakopilo ešte dá vybŕdnuť (inak by som asi ani Marečka nemala). Podstatný rozdiel je azda v tom, že on si myslí, že stačí spraviť úpravy legislatívneho charakteru – pár príkazov a zákazov – a tie potom vymáhať. Môj názor je – za milého nehovorím, lebo ten, zase diplomaticky, pritakával čiastočne obom stranám, kloniac sa súčasne k mojej... (či tak nejak?) - že bez principiálnej zmeny životného štýlu (ku ktorej treba legislatívne donútenie, ale aj istý individuálny prerod) to už nespravíme.
Znepokojilo ma, že aj človek od fachu sa domnieva, že k prežitiu v zásade stačí prístup „business as usual“.
Ale bolo tam krásne, pokojne, paradoxne bez-komárovo, dobrá debata obohatila môj mamičkovský program a ráno keď som mládeži pekne poďakovala: „Fakt oceňujeme, že ste boli takí citliví najmä k deťom“ zlato sa potešili.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára