15. 8. 2009

Kanchanabury II. - veľa vodopádov

Od rieky sme sa dostali k 7-úrovňovým vodopádom – teda chceli sme. Národný park Erawan a rovnomenný vodopád si zapamätám takto:
Jeden z najkrajších vodopádov v Thajsku, ktorý sme ale videli len do 2.úrovne a potom sme sa museli vrátiť! Mareček mal svoj čas a nezaspal by v nosičke, lebo lialo.
„Najmilší synček, toto sú chvíle – ešte viac ako tie, kedy nekontrolovateľne a bez dôvodu zjavného tvojim rodičom, škrečíš – kedy by som ťa najradšej na pár chviliniek vypla. Fakt ťa strašne ľúbim, ale ten vodopád....!“
No dobre, my „veľkí“ máme na tom svoj diel, mohli sme urýchliť raňajky v miestnej „tržnici“ – dlhé stoly, veľa stánkov s kadečím, hoci nič nepripomínalo jedlo, ktorým zvykneme začínať deň.

From kachangaburi


Druhé, čím si zapamätám Erawand sú hryzy. Prvé bolo hryzkanie od rybiek. Vlezieme z Marekom za dažďa do rozblateného vodopádu (hej, na fotkách v sprievodcoch to vyzerá inak) a bambula skoro pustím od ľaku: „Waaaa, ono to hmmm šteklí, hryzie, jeeeeeeeeej – čo to je????“ pýtam sa... nie vreštím.

Kúpanie bolo fajn, dočvachtali sme sa až ku skale z ktorej tá voda padá – ja zmáčaná, obozretne sa správajúca mamička (čítaj, jemnučko vystrašená z toho, čo číha v tej kalnej vode a užiera mi z nôh). Táto moja „lichotivá podoba“ sa chcela vyštverať s krpcom na šutrisko, ktorý však bol obsadený. Pôsobila som dosť kontrastne voči na ňom sa pretŕčajúcim bielym fešandám – tyrkýsové plavky, veľké šperky, vodo-odolný make-up v pózach ako z malej morskej panny sa navzájom fotili. Thajcom skoro oči vypadli. Možno to bolo do toho sprievodcu, len si počasie zle vybrali...
Druhé hryzkanie bolo s ešte väčším vreskom a s poskakovaním – miestni si zaiste mysleli, že to sú akési zvláštne šamanské rituály. Malý: „Pi-pi“ – ciká sa pri nádhernom košatom bambuse. Joj to je dobrá foto príležitosť. Nájdem si miestečko, nie smerom k miestečku – fuuuuu štípe, páli, lezie... Osi, chudinky asi som im šliapla do hniezda (to „chudinky“ nebolo prvé slovo, ktoré ma napadlo). Náš nový foťák zvieram, púzdro odhadzujem, ešte kričím nejaké upozornenie na chlapov – stále močiacich kúsok od epicentra. Našťastie malému sa neušlo, milý pár vyfasoval aj s červenými opuchnutými koláčikmi. No a ja som mala stopy až pri rozkroku – ešte šťastie, že osa, čo mi ich zanechala našla cestu z mojej dosť úzkej dlhej gate aj von. Milý hrdinsky (a kto pozná jeho vzťah k lietavému hmyzu, ozaj ocení túto poznámku!) vylovil z bojového poľa púzdro na foťák (asi 4 m. palica, 2 metre miláčika v hlbokom predklone – aj to patrilo k šamanizmu...)
Môžeme teda povedať, že sme sa zoznámili s džungľou a rada by som ohúriť veľkosťou tamojších ôs. Tento údaj však zamlčím....

From kachangaburi


Ešte priblížim tú „džungľu“: „Je to tu ako na Tatranskej magistrále“ vraví milý. Vodopády sú obľúbeným piknik miestom miestnych zblízka aj zďaleka. Napriek množstvu ľudí a množstvu obalov a odpadov, ktoré z nich tam mohli byť – okolie je ozaj čisté. Pomáhajú rozmiestnené nádoby na odpadky – vždy sú 3. „Oni tu snáď separujú“ prekvapene sa tešíme. Prídem bližšie a nápisy vysvetľujú, čo-kam: „Garbage – rubish – waste“ (3x to isté, niečo v Britskej niečo v Americkej verzii).

Ďalším národným parkom ala Thajsko je Silok a tentoraz pre istotu rovno spíme pri vodopáde. Auto odparkované na vŕšku, úzke schody nás dovedú k rieke a potom po rozpadávajúcich sa bambusových mostíkoch k nášmu nocľahu – tiež z bambusu. Pred chatkou veranda, hamok, zelené „buriny“ sa vinú kade-tade, popíjame pivo a čumíme na miestnu „niagarku“. Fakt gýč s nevýraznými mínusmi: bambusová chatka prepúšťa chrápanie suseda, po rieke sa v pravidelných intervaloch presúvajú celé chatky na nákuk k vodopádu, pričom ich ťahajú dlhochvosté strašne-hlučné člny. Hej, proste celá chatka na pontóne sa zmení na raft – pripevní sa za ťažnú loď a turisti ani z postele nemusia nohu zložiť, natiahnu sa za foťákom, prípadne natiahnu plavky a z okienka skočia do vodopádu.

From kachangaburi


Označenie národný park dehonestujem, lebo je to skôr park ako národný... Proste úprava takmer záhradného typu, altánky a chodníčky k nim, aby sa pohodlne piknikovalo. Pod jedným z altánkov sme si s krpcom zatajčili, potom sa všetci pohúpali na niekoľkých vysacích mostoch, omrkli ďalšie vodopády a prubli dokonca aj „nature trail“. Čo aspoň dávalo pocit džungle a divočiny - tentoraz menej pichľavý.
Na dobrej mapke sme si našli ešte wat v skale uprostred ničoho a zamierili tam. Trafili sme do iného, kde nás nevľúdna mníška nejasnými gestami odporúčala kade-ľahšie. Aspoň sme si pozreli vidiek – citujem milého milý postreh: „Zdá sa, že duchovia tu bývajú najluxusnejšie.“
Neodmysliteľné domčeky duchov boli ozaj krásne, pričom u ostatných budov nebolo celkom jasné, čo je stajňa a čo obydlie.
Ešte jedna zaujímavosť nevyšla – vybrali sme sa do „tigrieho watu“. Našli sme a otočili to. Zase citujem: „Pomer tigrov a turistov je absurdne naklonený v prospech tých druhých.“ V tomto wate sa mnísi pred časom začali starať o opustené tigrie mláďa a zistili, že je to dobrý biznis. Teraz tam veľkých mačiek doslova na pohladenie a odfotenie sa s nimi majú viac a viac si účtujú. Riadna turistická atrakcia. Ale zase pohladkať si tigra....

From kachangaburi


A watová atrakcia, čo pre zmenu vyšla: Mníška vznášajúca sa vo vode. Haluz. Ničím výnimočný wat a práve keď sme prišli asi 30 členný dav smeroval k betónovej aréne. Zaplatili sme 10 Bth a sadli si na schody ako v úbohejšom rímskom koloseu. Obzriem sa a rovno pod sebou vidím Pampúšik. Obrovitánsky, nafúknutý ľudský Pampúch v bielom.
„No ak sa tento tukový paplón bude vo vode nadnášať, ani sa nebudem diviť.“ A on-a sa! Pred svätyňou, ktorej súčasťou bolo aj niekoľko veľkých drevených očividne penisov (animisticko-hinduistická tradícia - "talizman" dobrý na mužskú silu a ženské šťastie, veľa Thajcov verí, že pomáha), najprv zapálila pár vonných tyčiniek. Potom sa vznešene dogúľala k a do okrúhleho bazénu, spojila ruky a vodne levitovala. Fotky to opisujú lepšie...
„No to je výborný marketingový ťah – za každé show skásnu aspoň 500 Bth“ racionalizuje túto po-vznášajúcu chvíľu miláčik. Okrem vstupného totiž dávame potom ešte dobrovoľné „do kasičky“.
„No počkaj, nevieš koľko tento ženský sumo zápasník skonzumuje“ tentoraz racionálne kontrujem.

Žiadne komentáre: