Ko Samet II. - páriky na pláži

Inak na našej pláži to celkom žilo. A nemyslím tým len ohlušujúce detské vresky.
Odbočka - skúšala som nasledovnú výchovnú stratégiu: poodísť s metajúcim sa zlatíčkom do kľudu a tieňa palmy; učiť ho predýchať frustráciu, že nemôže Eluške zobrať ďalšiu hračku a prejsť s ním alternatívny postup... Stratégia fungovala hlavne v tom, že si okolití dovolenkujúci troška vydýchli počas našich nie práve ojedinelých pobytov „pod palmou“. Spätne si tak uvedomujem, že som v našom ústraní trávila značnú časť dňa...
Ďalšiu stratégiu - „vysoko na teba ...ťa ignorujem.., keď takto vreštíš, lebo sa mi to nepáči a už vieš ako sa to dá inak“ - skúšam len doma. Aj tak čakám, že susedia alebo strážnici na mňa zavolajú obdobu thajskej sociálky za tie 15 minutovky totálne vytočených decibelov.
Späť na pláž: Psy do seba dorážali a štekali na každého cudzieho, čo len napr. vzhľadom na počty plážových predavačov zabezpečovalo istú kulisu. Čašníci boli podarení – sem-tam sa, podobne ako vyššie- spomínaní, z dlhej chvíle začali medzi stolíkmi klbčiť a objednávky prijímali cez slúchadlá so zurčiacou hudbou, ktorá im a len im hrala do taktu ležérneho (ozaj ležérneho) roznášania... Každé dopoludnie kus od brehu pristála loď, aby rezortu dotankovala vodu. Ostrov je totiž bez.

From Ko Samet II

Zaujímavé bolo sledovať príbehy a páriky:
On v tmavo-modrých kvetovaných bermudách, on v červených takých istých. Fotia sa za šera pri brehu. Modré bermudy pózuje „silácky“ – naznačuje niečo ako bojové umenia. Červené bermudy pózuje „manekýnkovsky“ – ľahá si do vĺn a koketne špliecha vodu.
Alebo dvaja západniari – do rakova priškvarení starší páni skotačia vo vlnách, z jedných sluchátiek počúvajú hudbu, popíjajú pivo a okrem seba si veľa nevšímajú.
Keď je reč o skotačení, tak s náskokom viedol iný pár. Starší pán, asi Talian a miestna diva. Nevedia zo seba oči spustiť. Ona je síce vyššia a mladšia ako on, ale doslova ju nosí na rukách. A ona mu to patrične opláca – pozornosťou aj jemne vyzývavým správaním, ktoré je ale akoby hlavne pre neho. Dáva si na sebe záležať – vždy iné obtiahnuté minišaty, veľa šperkov, rôzne kabelky a tak. Pri pozornejšom zadívaní má „ona“ až chlapčensky štíhlu postavu - dlhé nohy, útlučké boky, širšie ramená a až veľmi kvalitné prsia, plus hlas viac ako zahmlený a jasný ohryzok na krku...
Ivo Štefunko mi na to: "Ivan Požgay (pozn. slovenský aktivista za gay práva) by ti povedal, že on si nevšíma každý heterosexuálny párik".

From Ko Samet II

Takže obom Ivanom: Ja si všímam aj hetero aj homo, proste tie, ktoré ma zaujmú, pričom to pre mňa nemusí mať vôňu "senzácie"...:
Hneď som si ju všimla – opálená, elegantne ležérna (aj naopak), štíhla asi 45nička. Holanďanka. Po pláži sa premávala s pivom a cigaretou, veselo si ľudí omrkávala a pôsobila, že má tak milo „na háku“. Cestovala so svojou asi 16 ročnou dcérou, ktorá keď zdedí hlavné veci po mame, tak sa má ozaj na čo tešiť. A prišlo mi, že hej. Mladá neviazano nadpriahavala hovor s kým ona chcela, pričom sa zdalo akoby svet i seba nebrala zase až tak vážne...A to aj napriek veku.
„Nadpriahla teda hovor“ s kučeravým mladíkom tak o 5 rokov starším. Neubránim sa hodnoteniu – jeho image bol tak na ohurovanie 16tok a táto z neho podľa mňa za pár mesiacov vyrastie, lebo má „naviac“. Ale to som už fakt odporná. Pozorovať tých troch – teda nesmelý párik a hlavne mamu - mi prinášalo radosť a kúsok nostalgie. (Uf akosi často sa pristihnem pri zostarnutom mentorovaní...). Mama pokračovala vo svojom posedávaní a poletovaní s pivom a žvárom po pláži. Sem-tam si prisadla k začervenaným mladým a s vyloženými nohami s nimi chvíľu vegetila. Akoby som videla to jemné vodítko, ktorým svoju dcéru ešte púta k sebe, hoci asi vždy bolo relatívne dlhé a stále sa predlžuje. Aj toto robila graciózne.

From Ko Samet II

Zažila som lúčenie – úryvky konverzácie ktoré som (ozaj nechcene!) pred tým začula nasvedčovali, že to iskrí a „good-bye“ nebude ľahké. Prebehlo tak divno. Ešte posledné chvíle spolu – nič intímne sa navonok nedialo, ale už debata významne viazla. Potom pláva mama plážou v cestovnom klobúku s veľkým kufrom. Kučeravý sa chvíľu ofrnuje, ale hneď mu ťukne – nechá mladú a berie starej kufor, robiac si očko. Už sa naloďujú. Zase je chvíľa na rozlúčku – už už si povedia čosi dôležité (pusa? Mail?), ale jednej z nich dôjde, že si kdesi pod stolom zabudla šlapky:-) Mladý nelení a dôsledne prehľadáva, pýta sa čašníkov, potom chaosne pobehuje a márni cenné posledné chvíle. Loď už vrčí, šlapky sú v keli aj pusa a vôbec...
Zvyšok dňa mladý chodil posmutnelo, brnkal si na gitare a večeru trávil sám zahľadený na more, nostalgicky škrabkajúc 2 iné hlavy, dokopy 8 nohé.

Ok, koniec TV seriálového dvoj-dielu. Nech sa aspoň v tomto líšim od autorov takej Jednoducho Márie, či "Luk Lay" - jedeného z miestnych obľúbených "Thai Lakorn" (thajské seriály). Takže našťastie 253 pokračovaní mojich „Víla z chatrče“ alebo „Prvá láska, hoci na vodítku“ nebude.

Ko Samet I. - tu a teraz

Ko Samet je prvý ostrov, ktorý Marek vážne registruje a vie, že: „Holiday KoSamet, beach, boat...“. Ja som zase „odfajfkla“ letákový image thajských pláží ako: „Hej neklamú celkom - biela pláž, palmy, modro tyrkysové more“. Okrem toho bolo menej polievkovo horúce ako na Sloňom ostrove (Ko Chang), takže sa deti mohli čvachtať bez obarenín (preháňam).
Bolo to také pekné, nič moc nerobiace lehárčenie, hoci sme sa s Nataškou Štefunkovou zhodli: „Starneme či čo? Ani nám nedochádza, že sa máme fajn, pohôdka ... proste dovolenka...?“ Možno to ale bolo spôsobené tým, že deti mali okrem vyslovene zaľúbených momentiek, kedy sa pusinkovali, objímali, držali za ruky a tancovali, také, kedy na seba vrešťali a k bitke nedošlo len včasným odtrhnutím. Nebudem ani naznačovať, ktorých momentiek bolo viac ani kto prevažne začínal... (To Ela, to Ela... Nie...) . Takže, rodičia v pohotovosti, hoci Ivo na začiatku predznamenal: „Baby, toto je naša dovolenka v dovolenke“ – keďže pokračujú brázdiť Japonsko.

From ko samet 1

Okamžiky, kedy som si celým ja uvedomovala relax a „tu a teraz“ boli tieto:
Masáž – na pláži to vyzeralo ako v sardinkárni – spotené a mastné telo vedľa tela a nad nami masérky v pozícii sado-maso (hlavne sado). Niektorí z nás sa druhý deň ako po mučení aj cítili, ale pod-ľahli znova. Ja som bola len raz – veď „doma v BKK to robím pravidelne“... (viď môj skorší blog, ale už budem).
To spomínané momentum: špliehanie vĺn, vône mora a pláže, chládok paliem a do toho dotyky, ktoré sú na hranici príjemného...
Ďalšie boli tie s tai chi - vo veľkej reštauračnej verande s výhľadom na našu zátoku. Ivo: „Keď skončíš, tak sa ukloň, zatlieskame ti“. Neee, taký exibík nie som, našťastie to bola veranda v procese rekonštrukcie, plná naskladaného nábytku, mimo ľudských cestičiek a zrakov: „Videli sme len tvoju poskakujúcu hlavu“ k mojej radosti zhodnotil potom Ivo. Ja som ale výhľad mala krásny, slnko zatienené strechou zalievalo more. Vlastne vždy tam mi dochádzali tie farby „ako z propagačného letáku“, radosť, že „vyfukujeme a odfukujeme“ a vďačnosť, že nám je fakt dobre. A neboli tam počuť detské škreky...

From ko samet 1

Tretie momentum: Raz som uletela na prechádzku pozdĺž mora. Chlapi spali a ja som mala za úlohu ich načas zobudiť, aby sme stihli výlet loďou. Tá chvíľa však bola moja a mohla som si robiť čo len chcem, tak som šla na pivo (najprv na dlhú prechádzku...): „Jedno malé Singa s ľadom“ zahlásila som v bare, ktorý rovnako ako jeho osadenstvo zjavne vyspával opicu z rána, resp. dlhej noci. (Oooch, kúsok nostalgie a závisti...). „Máme len veľké“ „Ok, tak veľké“ nechala som sa ukecať.
Mala som cca polhoďku na dosť veľké pivo v popoludňajšom hice, pri lenivom gitarovom brnkaní barmana. Obsluhoval ešte lenivejšie, ale mne to úplne vyhovovalo. Celé to – lenivosť, gitara, horúci tieň, všade more a piesok a ešte osamelá budhistická vlajka zabodnutá len tak v mori, kúsok od pláže. Bolo mi fajn a každým hltom lepšie a lepšie...:-)
Také chvíle sa ťažko prerušujú, ale zodpovedne som celú cestu uháňala zobudiť spachtošov. Teda skoro celú. Zavadila som o dievča, čo práve na kameni rozkladalo zmuchlanú handru, z ktorej sa vykopŕcli nádherné šperky. Prišla mi trošku ako víla (to tá Singha) – pod trsom banánov, veľmi dlhé vlasy, vedľa úbohej bordelárskej chatrče, s tak dobrou anglinou, že som si hneď domyslela sladučký TV seriál: Isto študuje v BKK a domov do rodnej chajdy chodí na víkendy, trošku pomôcť a prilepšiť predajom šperkov. „Nie, neštudujem“ zdalo sa mi, že dosť bezradne mrkla na chatu: „anglicky som sa naučila tu na pláži, veľa komunikujem s turistami“. Lenže celý jej prejav bol až nezvyčajne kultivovaný a dosť ľudí má príležitosť komunikovať anglicky, dokonca sa to od nich očakáva, a výsledok je značne rozdielny. Na túto moju poznámku ich bránila: „Napríklad veľa čašníkov a personálu na ostrove je zo severu, prišli sem relatívne nedávno si zarobiť. Ja som miestna, vyrastala som na tu a mala dosť možností“. Aj tak...

From ko samet 1

Vybrala som si náramok z fialových polo drahokamov a skoro som odpadla, keď zahlásila „150 Bth“... „Škoda, že k tomu nemáš aj náhrdelník“ „Ale to ti môžem ešte dnes spraviť, aký by si chcela?“ Dohodli sme sa na jednoduchom s kúskom strieborného. Výsledok bol krajší než som si vedela predstaviť. Tak nech ti to, víla z chatrče, v živote fičí a moc dík! (Pardón, viem, že to znie stále TV seriálovo, ale neviem si to odpustiť:-)
Ďalší moment dovolenkového „tu a teraz“ nasledoval záhy. A to už pivo vyprchalo. Výlet loďou okolo ostrova s označením „Sun set Trip“. Intímčo – boli sme len my traja, plus veľmi sympatická Talianska mamička s 2,5 ročným Janom. Žijú vo Francúzsku, otec je Rus z drsnej dediny na pomedzí Bieloruska, Ukrajiny a Ruska a robí „v ropnom priemysle“. Marta je architektka a dúfam, že je šťastná, hoci môj tušák si nie je istý... Loď strašne hádzala, lebo väčšia časť bola na otvorenom mori. Plavili sme sa okolo opustených zastrčených pláží aj takých kde sa rozťahovali luxusné rezorty.
Naši 2 „kapitáni“ potom jednu z takých pláží vybrali a cestou k nej sme si zašnorchlovali. Šnorchlovanie nič moc – s červeným morom sa to nedá ani porovnať a na pláži boli super 2 veci. Jednak, že sa tam chalani mali s čím hrať – teda keď jeden uchmatol odhodenú plastovú fľašu a druhý vrešťal, že chce tiež, tak v tých odpadkoch nebolo o podobnú hračku núdza. Druhá hrátka spočívala vo vyhrabávaní krabov. Náš kapitán našiel čo najväčšiu dieru a potom holými rukami hrabal ako psík až kým sa mu medzi prstami niečo veľké neplieskalo. Potom sa „to veľké“, teda krabí obyvateľ diery, pustil bokom vnohy smerom k moru. Keď si už myslel, že je v bezpečí, kapitán ho zdrapil a chrstol späť na pláž. Stála som v dosť bezpečnej vzdialenosti a tvárila sa hrdinsky – predsa nechcem prenášať moje hlúpe fóbie na synátora, ale tí kraby sa dosť podobajú na pavúky, napr. počtom nôh... Ďalšia fáza zábavky spočívala v tom, že im spravili akvárko v jednej z odpadových fliaš.

From ko samet 1

Potom nás dopravili do ďalšej „hipíckej zátoky“, tam sme zakotvili, prešo prešli hore kopcom a pehupsli sa na druhú stranu ostrova. Ešte nezapadalo, ale záhy hej. Malí sa stihli poruvať o palice, ale inak si pekne hádzali kamene – dole skalou...
A ešte 1 zážitok, hovoriac o 2 nohách naviac.... Vybrali sme sa pešo z rezortu na druhú, západnú, stranu ostrova. Nedošli sme kvôli tomu, že kolísanie malého v nosičke vzbudilo tie isté pochody s akými sa morila malá Ela a elegantne ogrcal seba aj miláčika.
Ale chcela som iné: „Uaaaa, nieeee!“ fakt som zaúpela. Keď v komiksoch nejaká postavička zaflekuje, tak to sa mi podarilo v reáli. Idem si idem cez málo prešľapaný chodníček v hustom poraste. Hrdinsky rozrážam cestu chlapom. Lenže hrdinstvo odtiaľ potiaľ, rozrážať vlastným telom pavučinu na ktorej tróni domáci s telom ako moja dlaň a nad to ešte nohy, to fakt ee. Fotka je sklamaním neodráža ohromnú realitu. Martin navrhuje únikovú cestu: „Môžme sa vrátiť a ísť po tej dlhšej a nudnejšej ceste“. Hm "ohromne lákavé", ja sa nedám. Ale úúúplne zbabelo nechávam milého s malým v náručí prejsť pod pavučinou prvých - predstavujem si ako zachytávajú neviditeľný okraj a...Nasledne sa o kúsok ďalej malý pogrcal a jedna z dvoch možností bola vrátiť sa tou istou cestou popod pavučinu. Razantne som vybrala tú dlhšiu cestu: ja sa nerada vraciam tou istou.....

Dopr...ava II. – Moto-taxi, lode a BTS

Moto-taxikári sú zaujímavé komunitky, ktoré sa grupujú na špeciálnych miestach. Rozoznať ich podľa oranžovej vesty s evidenčným číslom, plus napriek hicu, často nosia rôzne kukly, rukavice a helmy. Trošku sa aj divím, že sa s nimi malý tak rád zdraví, vo svojej „zbroji“ pôsobia dosť hrozivo.
Na tých „svojich miestach“ okupujú kus chodníka a vozovky, kde si krátia čas, kým príde na nich rad. Najčastejšie si varia a konzumujú navarené (minule tu za rohom jeden čistil črevo k obedu), hrajú dámu s vrchnákmi od piva, kopú do lopty, či pospávajú a popíjajú energy-drinky (v nebublinkovej verzii majú pôvod v Thajsku). Čítala som, že tieto ich miesta kontroluje mafia, ktorá predáva oranžové vesty záujemcom o taxíkovanie a odvádza pravidelný honorár polícii, aby bol kľud.

From moto taxi, lode, BTS II.

Moto-taxikári sú zväčša kaskadéri – motorky uspôsobené tak, aby riadítka neboli širšie ako rozpätie kolien, sú schopní vy-myšičkovať neuveriteľné slalomy. Pre rýchlosť – osobitne v častej dopravnej zápche - a cenu sú veľmi obľúbená forma prepravy. Prepravujú ľudí aj náklad. Thajci sú celkovo zvyknutí na motorky, takže ich schopnosť udržať sa na tom vetchom pláciku čo šibrinkuje medzi dopravou dosahuje cirkusantských kvalít. Tak napríklad:
Panička v štekloch, čo sa takmer dotýkajú reťaze a v uzučkej sukni fičí do zrejme kancelárskej práce. Sedí spôsobne ako anglická lejdy na koni, čiže nohy z jednej strany, pričom zvláda nie len veselé džavotanie mobilom, ale v druhej ruke, ktorou sa jemne pridržiava sedadla uháňajúcej motorky, drží igelitku s ľadovým drinkom a slámkou (igelitky s pitím sú tiež miestna špecialita)....
Druhý obrázok: 1 motorka, 2 dospelí, 3 deti – jedno úplne malé bejby medzi šoférujúcim tatom a mamou, najstaršie vzadu a tretie – asi Marekovom veku na riaditkach naviguje otca. Z košíka vpredu ešte vystrkuje ušatú hlavu pes a úplne vzadu je náklad.

From moto taxi, lode, BTS II.

Niekde medzi tuk-tukom a motorkou je „tuk-tuk naruby“ – čiže nie jedno koliesko vpredu a 2 vzadu ale 2 vpredu a 1 vzadu. Sú to prerobené motorky, čo sa používajú na prepravu kadečoho. Klaksóny šinúce sa pomalým tempom (a budiace mi dieťa) v každej bočnej soi väčšinou znamenajú, že takáto opacha zbiera starý papier, železný ai. šrot, predáva ovocie, nanuky alebo chobotničky na špajli. Tieto dopravné prostriedky sa používajú aj na „prepravu obchodíkov“. Väčšina stánkov sa tu na noc premiestňuje netuším kam aby tam ráno zase bola a fičala. Ako napísal jeden ex-pat: „Thajsko je jediná krajina, ktorú poznám, kde ťa môže zraziť obchod“.

Takže „servisnú dopravu“ ešte tvoria autobusy, lode a BTS.
O busoch veľa povedať neviem, len že ich odlišujú čísla a farby – podľa toho niektoré zástavky míňajú a iné nie.. A ešte, že pôsobia ako zapínač na pesničku: „Wheels on the bus go round and round...“, čo ma môj syn núti furt vyrevovať na prekričanie dopravného hukotu.
Viac vie milý, ten jazdí busom do a z práce. Pamätám si len, keď raz upachtený došiel domov sťažujúc sa: „Taká obrovská tučná ženská stála vedľa mňa a vkuse sa napchávala – kým to bolo rôzne ovocie, ok, ale potom vytiahla durian – fuuuuj!“ Možno to bol jeden z tolerantnejších šoférov alebo pre natlačené telá ešte nezacítil, inak je durian v autobusoch zakázaný...

From moto taxi, lode, BTS II.

O lodiach tiež veľa neviem. Premávajú po Chao Praya a podobne ako busy, sú odlíšené farbami – žlté, oranžové, modré a bez vlajočky. Niektoré z nich sú „speed boat“, čiže stoja len pri pár mólach a iné pri každom. Z lode je tiež dobre pozorovateľná diverzita a nedostatok územného plánovania BKK. Rieku lemujú luxusné budovy a na pilónoch rozpadávajúce drevené chatrče jedna vedľa, doslova, na druhej. Rovnako niektoré komunity pozdĺž rieky sú vyslovene turistické – Baglampoo, Chinatown, Ratakosin s watmi a fešnými palácmi a iné sú proste obyčajné, až drsné časti obývané miestnymi. Diverzita sa odráža aj na osadenstve lodí – je zjavné, že toto je turista, ešte čerstvý a trošku vykukaný a tamto starý lodný harcovník, čo loďou jazdí pravidelne – do práce, na nákup, za frajerkou...

A posledný typ je vlakový systém BKK, ktorý tvorí MBT – podzemné metro a BTS (Bangkok Transport System) – nadzemný vláčik.
O BTS viem zo všetkého najviac a z nás 3 najviac. Milý ho tak často nepoužíva a malý je natoľko fixovaný reklamnou obrazovkou vo vnútri vlaku, že nevníma: „Puppies again!“ (žrádlo pre psy), „Koala bear, wave“ (nejaké tyčinky, či čo...), „Coffie, dancing beach“ (káva, neviem aká značka, našťastie...) „cotton towel, T-shirt“ (bavlna z USA, určite je belšia a mäkšia ako akákoľvek iná...) je len pár reklamných hedlajnov, ktoré som Marekovi pretlmočila v snahe jeho pozornosť aspoň využiť na budovanie slovnej zásoby. Keď už mu vymývajú mozoček. Obrazovka ale tiež pomáha prevážať relatívne kľudné dieťa na dlhšie vzdialenosti. Problém nastáva, keď sa medzi malého a obrazovkou niekto postaví.... Inak je zlatý, zabáva ľudí znalosťou reklám a vrtením zadku na obľúbené reklamné songy.

From moto taxi, lode, BTS II.

BTS je pre mňa obrovskou úľavou – bývame blízko zástavky („Arí“ – hlási krpec) a na všetky podujatia, do parkov a na iné zábavky sa dostanem bez bolestnej pocestnej zápchy – proste na pilieroch ukazujem autám z vagónu dlhý nos. Máme BTS kartičku s predplatenými cestami a dnu sa dostávame tak, že malého zodvihnem do polohy levitujúc ponad turniket, on urobí „píííp“ a potom makám cez záklapky, aby som nedopadla ako v „Nopočkajzajac!“

Na záver, po čase sme došli na to, kedy využívať aký typ dopravy:
Úplne preferovaná je BTS-ka (MTB – klasické metro - som ani moc neopisovala, lebo jej zástavky sú prevažne mimo našich trás) – eko, rýchlosť, ok cena, pohoda a reklamy:-)
Tuk-tuk je dobrý na blízke vzdialenosti, pretože nemá „nástupnú cenu“ 35 Bth a je zábavný pre Mareka (na posteli si dá vankúš na kolená a robí: „prprprprpr – tuktuk“).
Moto-taxi je dobrý pre nás veľkých keď sme bez bambula, chceme sa po okolí rýchlo niekde dostať a nevadí nám štipka adrenalínu – čiže na masáž, do krčmy (oo ako zriedkavo...) a tak.
Bežný taxi keď sa inak nedá.

Úplný záver, čokoľvek som popísala o doprave v BKK uzavriem ubezpečením – nie len pre starých rodičov. Jednak najčastejšie jazdíme bezpečným BTS vlakom. Druhak, brázdime toto mesto dosť a musím zaklopať – nehodu, pri ktorej by sa niekomu niečo stalo som v meste ešte nevidela... BKK sa volá aj „Mesto Anjelov“ – iné ako LA - ale pri toľkých amuletoch, domoch duchov, posvätných farbách, zvieratách a čojaviemčomešte ...