Naše rozhodnutie bolo ozaj spontánne. V piatok poobede odišla návšteva, podvečer sme sa rozhodli, zozbierali info, čo-to zbalili a v sobotu ráno chytili taxíka do najbližšej stanice vlaku.
„Ten dobrý spoj chytáme ľavou zadnou, ešte si aj v kľude stihneme kúpiť lístok“ zahlásil organizátor.
Na stanici nás trošku zmiatli 2 veci: Keď nám usmievavý (ako inak, to v Thajsku už ani písať nebudem, oni snáď aj do riti posielajú s úprimným a láskavým úsmevom) predavač lístkov oznámil: „No rezervation“, ale lístok na najbližší vlak nám bez komentára predal. Teda tak sme si aspoň mysleli.
Druhá vec bola, že „náš vlak“ mal odísť o 10 min. skôr, porovnávajúc internetové info so staničnými. „No, ešteže sme prišli skôr!“
Čoskoro sme sa dozvedeli, že „náš vlak“ nebude náš – teda, že prvý vlak do Ayutaye nebude ten, do ktorého nám dovolia nasadnúť a ten „náš“ príde skoro o hodinu neskôr a „naše“ kupé nebude ani klimatizované ani s miestenkami, kde si „naše“ zadky budú môcť nerušene hovieť.
 |
| From ayutaya |
Prežili sme. Vlastne retrospektívne to bola väčšia zábava. Na stanici si malý našiel kamošov tak blbol, ak sa práve spolu s nami nehral na to, že ho rozčuľuje čakanie na vlak v neistej budúcnosti. My sme sa nehrali:
„Ako je možné, že všetci cudzinci nastúpili do toho vlaku a my sme nemohli? Čo nám to do kelu predal za lístky?“
Moje zisťovanie vo vyšších staničných kruhoch nikam moc neviedlo, len keď som otravovala štvrtý a posledný krát kedy nám to ide – „malý musí už pomaly spať“ – šéfino dakam zavolal a vyhlásil: “Madam, oneskorený vlak príde 10.40 a v Ayutaye je pred 12tou.“
Vo vlaku to bolo rozhodne autentické – také retro do našich „indických cestovateľských liet“... Sedeli sme na mraziacom boxe predavača nápojov, veľa nás sa vyvesený hompáľal pán čo asi vyspával opicu... sliepky ai. chýbali.
Aj tak nevieme, čo sa na stanici stalo a odkladáme to do mentálneho šuplíka: „divné cestovné poriadky v Thajsku“.
 |
| From ayutaya |
O Ayutaye ako bývalom hlavnom meste kráľovstva Siam, kým ho nájazdy Kmérov nezničili, sme dostali entuziastické referencie od Martinovho kolegu:
„Ak máte radi vykopavkove waty, waty a zase waty, tak fajn...bude sa vám páčiť“.
Ubytovali sme sa "u Tonyho", čo bol dobrý výber. Žilo to tam a večer sme si mohli hovieť pri drinku, v zaujímavej spoločnosti a s bejby fónom pri uchu. Mohli, keby miláčik nechytil nejakú beštiu, ktorá musela byť spláchnutá v záchode – opakovane počas noci...
Tony, resp. jeho exteriér dizajnér, majú zmysel pre detaily. V Thajsku je to niečo, čo mi stále otvára oči a asi spravím osobitný foto-blog s „kútikmi krásna“. Veľká, niekoľko-úrovňová a rôzne členitá, prestrešená terasa, ktorá slúžila ako reštaurácia, nočný bar, kaviareň, „vývaľovňa“ s pohodlnými ležadlami a hamokmi ... tam sa stretalo rôznorodé osadenstvo odvšadiaľ.
 |
| From ayutaya |
Ayutaya je príjemné mestečko so širokými ulicami a ozaj množstvom watov, hlavne teda zrúcaných watov. Fajn na nich je, že sa dajú zvládnuť bicyklom, ktoré všade požičiavajú za 30 Bth na deň. Dokonca sa mi naveľa podarilo zohnať aj sedačku pre krpca: jedna pani si dala tú námahu, že našla zapadnutú sedačku a zohnala šrauby na jej upevnenie. Podľa mňa jej tento počin získa na miestnom trhu cyklo-požičovní dobrú niku, vzhľadom na množstvo turistov, čo sa tam melú aj s malými deťmi.
Zrúcaniny aj celková atmosféra mi pripomínala Gore z Indie – po vlaku už druhý flash-back za ten víkend. Veľmi som si to užívala: osviežujúci vetrík vďaka bicyklovaniu, parky, leknové rybníky, miestne kaviarne v kolorite červeno-tehlových zrúcanín a slonieho vresku.
Len čo sme sa vytrepali k pamiatkam prvý deň, strhla sa búrka: „Hen je kaviareň“ skrývame naše bohémske maniére za nepriazeň počasia.
Mno, kávu tam síce nemali, zato však výber nasledovného: prepeličky v klietkach – ktoré poverčiví Thajci a po miestnom zážitku bažiaci turisti vypúšťajú pri watoch aby mali šťastie; prepeličie vajíčka a zmrzlinu vo veľkých tehlách, ktoré sa krájali a nastokávali na špajle, aby môjmu synovi zabrýzgali celé jeho drobné ja... to tam mali a my sme spokojne prečkali búrku.
 |
| From ayutaya |
Podvečer, po daždi, bez ľudí – pamiatky vyzerali takmer tajomne.
Naša malá atrakcia na 2 nohách potom vyvolala taký záujem, že, keď ho zočili traja seriózne sa tváriaci fotografi mieriaci v západe slnka, v dobrom uhle na wat , nedbajúc na uhol namierili na škriatka. Na záujem Thajcov o deti, biele deti a teda aj Mareka, sme síce zvyknutí, ale tentoraz to bolo tak výrazné, že sme si prišli ako rodičia reinkarnácie x-tej „Jeho Svätosti“.
Ešte jeden foto zážitok: U Tonyho Marek našiel metlu. Vytrénovaný z domu, sa pustil do zametania. Dredatí turisti sa rehlili a fotili. Už mám však natrénovanú odpoveď krkavčej matky:
„Proste našiel špinu, tak upratuje - čo myslíte, načo ho doma máme? A vás každé foto víde na 50 Bth.“
Cestou späť, neuveriteľné – prídeme na stanicu, kúpime rezerváciu na náhodný najbližší vlak, ktorý ide o 10 minút po našom náhodnom príchode a žiadne ďalšie prekvapenie sa nedeje. Ak teda nepočítame to, že cesta tam nás všetkých vyšla 40 Bth a späť 450. Cestovanie po Thajsky – proste cesta späť nám splatila karmický dlh, čo nám zostala visieť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára