Aktuálne kontrasty aneb - Preruším Bangkok Bratislavou

Takže vraj mám napísať, ako si zvykáme – hlavne krpčok – na návrat z tropického raja... Hm, tak jo... Mám?

From Aktuálne BA

Do riti, veď je tu kosa ako sviňa! Dnes to bol pre nás 45 stupňový rozdiel oproti minulému týždňu! Toto ťukám a rozcitlivelo sa dívam na také tie fešné omaľovánky ako v Mrazíkovi na okne, ale tam romantika končí! Rukavice – palčiaky mu padajú a prstové obúvam tak 10 min – čiapky, pančuchy a futrované gate... Neviem všetky tie kúsky odevu obhospodárovať! Okrem toho naobliekaný váži aspoň o 2 kg viac, čiže nosím 16 kilovú, ťažko uchopiteľnú guľu. Ako sa to dá zvládnuť s viac ako jedným závislým človiečikom netuším. Dnes, keď sa mi naštvatý, že sa nevie zohnúť po padnutú rukavicu druhý krát hodil na Obchodnej, som ho schytila a utekajúc na trolej vytratila mobil. Ešteže ho nejaká milá „Pani Paulínka“ pre mňa zachránila...
Pančušky som nikdy nenosila, ale tak som sfajnovela, že teraz hej – abo že by bola fakt taká zima? Ale malému sa to páči:
„Mama, ded legs (jeho verzia na „červené nohy“) – like a lady in airplane“ rozlúštenie: Pobavili ho moje červené pančušky, ktoré mu pripomenuli letušku z Austrian, ktorými sme sem leteli.

From Aktuálne BA

Naše predvianočie je spolu s návratom poznačené rozpadávajúcou sa domácnosťou, rozhrdzaveným autom, niekoľkými liebesbriefmi zo sociálky a zo zdravotky, čo treba vybaviť, a chladničkou, čo fičí na rovnakú teplotu ako to čudo vonku.
Auto: „Fasa, lepšie by som spravil, keby som ho nechal odstavené pod oknom“ smúti milý, že Róland Mafo (tak sa volá náš sekáčový mafiánsky čierny, sekáčovy ford focus) dopadol v babičkinej garáži prabiedne. Som zvedavá ako pocestujeme na lyže.
Joj možno nijako, lebo aj tam je problém – ešte v lete kamoška vybavila cez limbu. Mali sme ísť: 16 ks dospelých, 8 ks detí a 3 psy. Novinka z dneška: „Cez Limbu som sa dozvedela, že ten prenajímateľ sa mi neozýva, lebo prachy spreneveril a chata je zatvorená. Ešteže sme sa tam celá kolóna netrepali a napadlo ma cinknúť“ zvestuje kamoška ďalšiu jóbovku.
Chladnička bude hádam ok: „Páničko, ale to vám dojdeme až po sviatkoch – viete teraz riešime tých čo im to celkom vybuchlo“ – celkom rozumne...
Aj môj parádny punkový opasok kúpený v Bankogskom MBK sa pos... Našťastie pán Brašnár z Vysokej mi za neuveriteľné 1 Euro vymení pracku!

From Aktuálne BA

Ale to pindám stále ja. Trošku o malom. Prvé 3 noci sa budil o cca 2hej: „I go home to Bangkok. I miss Bangkok!“ smútil malý bambulín. Ďalšia fáza býva tesne po 5tej „ráno“...! Tma, radiátory nám z neznámeho dôvodu teplom ledva šepkali a ja v sebe dolujem teplé slová pre nášho malého hrdinu typu: „Ale rovno pod oknom máme detské ihrisko – uvidíš ako super!“ (teraz tam ledva páchne živá noha, ale neva)
Ale spoločenský život sa nám vylepšil. Milý bol pozdraviť „svoju krčmu“ ešte v deň príletu a aj deň potom a aj... Ale nie, ten tretí som vyrazila so svojimi zase ja a dopadla som nevalne... Aligátor do druhej, domov som nedopajdala zrovna rovno, ale najlepšie ma čakalo v predsieni. Štukám kľúčikmi – nie kvôli netriezvosti, ale kamoši čo u nás bývali dali spraviť nové kľúče, sú ešte nevyjazdené a svoje neviem nájsť – a zrazu sa dvere otvárajú: „Mama home“ otvára ich malá rozospatá postavička v pyžamku (inak aj to bol boj, lebo „doma v BKK“ spal zásadne nahý). Bývame na prízemí. Už zamykáme...!

Takže toto je „aktuálne o nás“. Viac už nepíšem, kým zas nebude o čom... Zato nechám dobehnúť náš Thajský blog. Ešte v ňom bude: rôzne kúsky Bangkoku, druh thajsky novy rok (Loy Kratong) a náš výlet do Laosu. Na zohriatie – krásne sviatky!
No a foto - nech kontrastujú, tiež by mohli zohriať. Sú ešte z našich zážitkov, prevážne druhá návšteva ostrova Slonov (Koh Chang) aj s kamošmi...

BKK začína, keď my končíme...

... teda skončili sme...

Bangkok. Zvláštna vec – toto mesto mi asi ozaj prirástlo k srdcu... Podobne ako Bagdad, New York a Banská Bystrica – každé z mojich zastavení akosi ladí s inou fázou môjho života. So všetkými to bol neopakovateľný a dosť intímny vzťah. Uff a ako odlišný....
(Inak ten Bagdad som doplnila až na miláčikov hec - znie to ako riadna snobáreň, ale tá Bystrička tak echt vyniká ...:-)

From BKK začína, keď my končíme...

„Vieš čo, milý, ten Bangkok vyzerá zo strechy nášho domu ako celkom vibrujúce nočné party mesto“ prišla som po asi 7 mesiacoch s týmto zase raz vele-bystrím pozorovaním. Tak mi to nejak doplo, keď som sa zo strešnej verandy rozhliadala po rozžiarených lákadlách dookola podo mnou. To tie fázy života – kým v New Yorku som využívala každú skulinku, aby som bola súčasťou toho vir-varu, tu si tai-chím medzi večne rozkvitnutými ... pri strešnom bazéne s prízvukom usadeného luxusíku. Hm. Začína mi ale už trocha chýbať občas sa poriadne vyvenčiť a privoňať si k lákadlám. Šak aj to bude, len asi už nie tu, v Bangkoku.
K nočnému životu (resp. k tomu, čo málo o ňom viem) ešte:
„My asi ani neuvidíme Bangkokské vychytené štvrte, pussy shooting banana a tak...“ miláčik hrdinsky zakrýva sklamanie.
„Šak choď“ vyháňam ho, ako starostlivá a dôverujúca partnerka.
„Ale keď tam ide singel chlap, tak je ťažké presvedčiť, že som tam len z čistej ľudskej zvedavosti. Všetci si myslia, že mi ide o viac“.

(Inak odkedy som toto písala, tak už tam booool! Sľúbil, že popíše autentické zážitky s Bharmskou kráskou s prasačím noštekom. To som zvedavá, či sa k tomu dokope...Mne už povedal...:-)

From BKK začína, keď my končíme...

Asi má pravdu, rada by som išla, ale zvykanie krpca na nočný dozor, iný ako náš, sme zanedbali. Aspoň nebudeme páchať nič protizákonné. Nočných podnikov tohto rázu je tu habadej, hoci sex za odplatu a všetky jeho vetvy sú zakázané. To však neznamená, že sa podniky krčia niekde v ilegálnom prestrojení – názvy „Bunny House“ alebo „Special Thai masage plus“ nenechávajú na pochybách. Ak sa polícia rozhodne robiť raziu, pekne slušne prevádzkarov upozorní, oni všetko na povrchu upracú a po razii sa fičí ďalej. Nedivila by som sa, keby polícii účtovali ušlý zisk.

Denný Bangkok máme viac zmáknutý. A tým nemyslím, že vieme ktoré detské ihrisko je ako neudržiavané alebo o koľkej otvárajú to dobré mega-akvárko, či detské múzeum. Snažili sme sa brouzdať rôznymi štvrťami tohto mesta a zažívať ich jedinečnosť. Jeden z prvých blogov, čo som začala písať sa volá „Prvé navštívené štvrte v BKK“, ale tam to zostalo. Teraz už môžem písať „Jedny z posledných ...v BKK“, aj tak to nie som schopná dokončiť. Keď mi na niečom záleží, tak to neviem prežuť a s ľahkosťou vypľuť. A nostalgia, čo nás s miláčikom začla prepadávať to neuľahčuje:
„Sranda, tu v susedstve nás pozná ďaleko viac ľudí, než doma okolo Palisád“ konštatuje milý a ja dodávama, že pravdepodobne vďaka krpcovi, hoci hlavne to vypovedá o hravej spontánnosti miestnych. Neviem, koľko si z tohto bude pamätať Marek, zrejme v tej zážitkovej rovine veľa nie. Nádejám sa, že kdesi „v kostiach“ si týchto pár mesiacov odnáša. A ja mu/nám chcem nafotiť všetky drobné zákutia nášho Bangkokského susedstva.

From BKK začína, keď my končíme...

Čo sa mňa týka, okrem vzťahov k mestu a susedstvu, vzťahy s ľuďmi som tu nadväzovala podľa kritéria: matky resp. nanies detí v Marekovom veku. Nejako som nemala až takú potrebu na relatívne krátky čas rozhadzovať iné siete než tie v „playgroups“. Aj tak lúčenie s niektorými ženskými mojej krvnej skupiny bude ťažké: „Tak pa, asi sa už nikdy neuvidíme“. Ooo, končím túto melodrámu. Ale keď... aj návšteva našej obľúbenej kaviarne „Fish and Cat place“, ktorá bola s bazénom jediným útočiskom v drsnejších úvodných mesiacoch oťukávania, už prináša vzdychy .

Nechce sa mi opakovať moju klasickú chybu, takže bez veľkého žutia začínam chrliť kúsky Bangkoku. Bude to akási mozaika „nášho Bangkoku“ – prežitky, štvrte, miesta, ktoré sme zakúsili. Rôzna dĺžka, rôzna chronológia...vlastne ešte neviem ako to bude. Proste: dana, marek, martin – Bangkok v 2009...: (vid dalej)

Khao Yai II.

Kúsok ďalej pozdĺž rieky zisťujeme, že tým smerom únik do bezpečia nebude podľa nápisu: „No swim – crocodiles“. Pocestní, ktorých sme míňali a vzájomne sa strašili divočinou nás upozornili, že na protiľahlom brehu sa na slnku jeden vyhrieva: „Keď sa tu už nemôžme kúpať, aspoň uvidíme krokoša navoľno“ teším sa. Malý zo zvera teda vo vytržení nebol asi nechápal, čo z toho tak narobíme – veď pred pár týždňami videl na farme krokodýlov mrte a z väčšej blízkosti. Potom sme dostali od milého naordinované (jeho super obľúbené...) chipsy, lebo veď „...treba doplniť soľ...“ hm... Načež som si chcela umyť ruky. Miláčik s nadšením: „Kde je foťák, cvaknem ťa!“ Paráda, vyčajne si musím vyprosíkať každú fotku, ale keď si môj milujúci partner myslí, že príde nejaká action – napr. moja ruka zacvaknutá v tlame – tak je pripravený. Sklamala som ho a vytiahla vlhké utierky...

From khao Yai II.

Inak hovoriac o krokodýloch a rúčkach v tlame, pri raňajkách Marek pobehoval okolo fontány v kempe, kde sme boli ubytovaní. V nej a umelom kanáliku, ktorý ju obkolesoval, plávali ryby – tak ako takmer všade v Thajsku. Malému tam pár krát padla lopta a kde-tu sa letmo omočil. Až neskôr mi pani šéfka ukázala tzv. „krokodýliu rybu“, ktorá tak aj vyzerala. Dlhý nos a svižnosť dravca. Pýtam sa: „No a táto ryba by tak ohryzkala, alebo riadne hryzla?“ Odpoveď neskôr, ale našťastie nie neskoro: „Poriadne hryzla“.
Takže ani krokodýlia ryba ani krokodýl nás nedostali. Plávanie vo vodopáde sa tentoraz žiaľ nekonalo - Marek v tom mal jasno: „No baby swim in waterfall its crocodile in there“

Ten deň na obed sme zalomené dieťa uložili k rieke a ja som tam schytala prvý cuc-flek v živote od pijavice. Hlavne, že som mala drsňácke návleky, prisala sa do ruky. Keď sa malý zobudil, ešte mrk na ďalší vodopád, nakŕmenie mierne vyšinutej srnky a do kempu. Večer sme sa stretli s Plyom – Martinovým kolegom, jeho frajerkou, ktorej prezývka je nejaká variácia na tému tuk-tuk (niečo ako tik-tuk, tuk-tik či tak nejak) a ešte pár ľuďmi. Príjemný večer s pár milými thajskými črtami.

From khao Yai II.

Tak napríklad:
Jedlo sme v sáčkoch ponakupovali a zagumičkované priniesli hostitelom, ktorí to pekne naservírovali a uvarili 4 tony ryže. Táborák sme robili v zátiší pod papajovníkmi a tvoril ho kovový kýbel nacpaný uhlím. Zasnene sme sa dívali na také pole neorané obrúbené chalupami (lokalita je vychyteným víkendovým odfrknutím bohatších) s povzdychmi Bangkokských miestnych: „Aaach ako je tu pokojne a ticho“. No hej bolo, ale priznám sa práve to miesto ma nijako nemotivovalo na upreté pohľady a romantické vzdychy – taký nejaký zabordelený kúsok, kde ešte nestihli postaviť kondá, rezorty a diaľnicu. No a zaklincovala to debata, čo sa jemne obtierala o politikum. Hovorím jemne a ešte jemnejšie o tom budem písať – skôr asi záujemcom povieme osobne. Stačí hádam keď poviem, že Thajsko má super najtvrdšie zákony na ochranu Jeho veličenstva a jeho Jeho cti; „ohovárači“ a napr. ich web stránky sú tu zablokované; absolútna väčšina miestnych Ho a nie len pre tie zákony, zbožňuje a zbožťuje; a ten večer sme sedeli so synovcom ministra zahraničných vecí, veľmi loajálneho Mu.

Na druhý deň sme si privstali, lebo zvery sa dá stretnúť hlavne počas svitu a mrku. Svit to teda nebol, kým sme sa vykvedlali dobre pieklo, ale náš osobný sprievodca s menom japonskej meny bol skvelý. Nevedela som sa vynadívať s akou ľahkosťou a istotou sa Yen pohybuje po džungli, kliesni nám cestu svojou mačetou a dokáže čítať jemné náznaky:
„Vidíte tie pazúry, tu sa asi 150 kg medveď snažil dostať do tej dutiny pre med“ alebo „Tak toto je šakalie“ ukazuje na chlpaté stredne veľké bobky „asi mal srnčie“. Po pár krokoch sa zastavil, načúval a aj mne sa zdalo, že pár štekov počujem. Počas kliesnenia cestičku jemne upravoval a čistil – odhadzoval veľké pne alebo zobral pár kúskov odpadkov.

From khao Yai II.

Najčastejšie nám ukazoval slonie chodníčky: „Tadeto šli nie viac ako 24 hodinami“ a rôzne nádherné stromy. Park je plný banyanov, ktoré sú jedny z najkrajších chrámov aké som kedy videla. Obrovské s členitými vejárovitými telami, u ktorých neviem či je to ešte koreň alebo už kmeň, dovolia slnku a kadejakému inému životu vnikať, prenikať a spolu sa hrajú. Najväčší mal tuším 350 rokov. Okrem toho – úplne odlišné – vznešene rovné kaučukovníky: „To je kusisko drevnej hmoty“ ozval sa utajený lesník v miláčikovi. A ešte škoricovníky a také stromy, z ktorých sa robí parfém (thajsky nevieme, Yen angličtinu len lámal...). Yen usekol drobný kúsok kôry a zapálil – voňalo to ako vonné paličky, čo tu obšťastňujú všetky thajské domy duchov (a nie len).

Keď sme vykukli z húštiny, čakala nás lúka dosť nepodobná našim domáckym. Kvety sa tam nechytali a hrubočizná tráva nás pokryla. Na lúke kus nižšie bolo jazierko na zvieraciu re-hydratáciu. Povyše si ešte liznú soli, aby doplnili minerály. Toto lizovisko vyzerá ako malý lom, kde je odkrytá tehlovo-červená pôda a keď sme sa zblízka prizreli, bola pokrytá drobnými bielo-priesvitnými guličkami soli. No a pokrytá tiež sloními odtlačkami. Jej zabudla som spomenúť jediné zviera, ktoré sme ten deň videli. Hneď ako sme sa z cesty vnorili do džungle, ohlušil na vreskot. Popredierali sme sa k vysokánskym stromom – opičom ihrisku s húpačkami, preliezkami – kde nám zahrala divadielko 4 členka gibonov.
Pred tým ako sme sa s Yenom rozlúčili, tak nám s hrdosťou ukázal svoju fotku v uniforme: „Me – official for 35 years – forestry“. Takže sme sa dozvedeli, že robil vysokého úradníka v „Štátnych lesoch“ a len 2 roky dozadu sa utiahol a vytešuje sa z tejto krásnej outdoorovej roboty.

Khao Yai I.

From Khao Yai I.

Posledný weekend výjazd z „home base“ Bangkok. Konečne hory a nie len tak hocijaké – UNCESCO rezervácia, najväčšia v juhovýchodnej ázii. Nádych – čerstvo, osviežujúco; výdych – jeej ideme aj na túry.
Štvrtok poobede – Martin si spravil predĺžený víkend – vyrážame v nejakej fungl novej striebornej toyote (dik za upgrade pozicovna nemenovanej firmy). Našťastie sme ju pripoistili: „600 Bth naviac nám zachránilo 7.5 tisíca“ Hlásil milý keď ju bol v pondelok vrátiť, hoci sme si neboli vedomí žiadnej kolízie... Ale to preskakujem pár fajných dní.

Cesta tam (a vlastnej aj späť) prebehla v ťažkej pohode. Z BKK to trvá len čosi okolo 2 hodín, poslednú časť sme išli cez „oblasti kde pečú malé prasiatka“ a naše prasiatko väčšinu cesty spalo. Milý slintal. Zrejme zaháňajúc slinky na kus bravčovinky - vkuse sa pýtal: „Predávajú tu ovocie, zastavíme?“ Keď som mu štvrtý krát povedala, že on veľa ovocia neje, doma máme plnú chladničku a vôbec, je mi to jedno, tak sa vyhecoval. Zastavili sme pri jednom z mrtí pouličných mini-trhov a milý sa dal oťukávať pomelo. Náš ovocný expert sa neskôr priznal, že ho pani predavačka zrušila - oťukáva sa tekvica a nie pomelo...
Keď sme už pri tom ovocí, spali sme v Apple campe – v príjemnej chatke asi 500 m od vstupu do národného parku. V ten večer sme už veľa neporiešili, najedli sme sa v stejkovej reštike po tom, čo malý chytil asi 40 min záchvat vresku, cez ktorý som s ním hluchla v kabínke auta nech neohluchne aj okolie. Dôvod tentoraz – drzí to rodičia – nástojili, aby bol na prednom sedadle auta pripútaný (výnimočne tam pár km sedel spolu so mnou).

From Khao Yai I.

Drobná odbočka - pripravujeme Mareka na Slovenskú realitu, ale neviem, či ho svojou úprimnosťou v predstihu neodradíme: „Na Slovensku budeš sedieť v aute v takej super sedačke a pozerať von z okna...“ snažíme sa... alebo „V Bratislave bude zima, takže v noci budeš spať v tomto parádnom pyžamku“ (a nie nahý ako zvykneš aj pobehovať po byte...) „a budeš nosiť ponožky – to sa dáva na nohu pod topánku, aha takto...“ - „ja to nechcem, chcem svoje krokodýly“ dožaduje sa namiesto toho jedinej obuvi, ktorú tu celé mesiace mal na nohe.
Ale sú aj pozitívne asociácie: „In Slovakia lots of totojos“, čiže „veľa jahôd“. Vysvetlenie: cez skype mu raz babi Soňa ukazovala jahodu. Potom sme pár krát naďabili na toto - pre Thajsko - exotické ovocie, napr. polovička jahody na kúsku torty. Ale jahoda zostáva zviazaná so Slovenskom. Hm, dorazíme v pólke decembra, že by sme úbohých starých rodičov vyšikovali ako Marušku v 12 mesiačikoch jahody hľadať...?
Jablká sú tu podobná exotika. Vysvetľovali sme mu ako cca vzniká jeho obľúbený jablkový džús a tiež, že s babi Ivou a didom Marošom sme také robili a zase budeme ... in Slovakia...
Najnovšie začal pri pohľadne na gytaru spievať Slovenské ľudové „Tancuj tancuj“ a tak, pričom sa teší, že „Dido Henry guitar, singing“.
Takže snažíme sa umocňovať to pozitívne, lebo asi mu bude za pár vecami smutnejšie.

From Khao Yai I.

Späť, ráno v Khao Yai – no ráno ako ráno – sme sa vypravili do džungle. Pri bráne národného parku sme bez mihnutia brvou platili Thajské vstupné, čo nám za 2 dni ušetrilo asi 1000 Bth. Cez park vedie super asfaltka, takže autá švihajú jedna radosť. Asfaltku oživujú nápisy: „Cobras crossing“ (prechod pre kobry) alebo samozrejme „Elefants crossing“, čo milý z šoférskeho hľadiska zhodnotil: „To prvé horšie vidíš, ale do toho druhého by bolo nepríjemnejšie naraziť.“
O opiciach, čo očumujú okoloidúce autá, naťahujú packy za almužnami a vyškierajú sa ani nehovorím: "To okno by som radšej privrel" upozoťňuje miláčik, keď makak takmer nazíza do kabínky, kým ja sa snažím uloviť foto hodné ocenenia. Marek sa skoro pocikal od smiechu.

Thajské poňatie NP sa ukázalo napr. v preplnených stanovacích táboroch a la Senecké jazerá v hyper sezóne s dobrým počasím; alebo v množstve stánkov, jedální a piknikujúcich miestnych s ich večnými zagumičkovanými igelitkami. Nákuk do skupiniek 4 farebných odpadových košov snažiacich sa o separáciu naznačil márnosť tejto snahy a naprosté nepochopenie konceptu. Hm aspoň snaha. Na druhej strane je otázne, či thajský koncept ochrany 3. stupňa nie je úprimnejší a efektívnejší ako ten náš. Malinkú časť územia národného parku sprístupnili a maximálne spohodlnili pre masy. Zvyšok je nedotknuté tabu. Už z chodníčkov, po ktorých sme my išli, bola zrejmá bezzásahovosť. Inak spohodlnenie neznamena hotely, v parku su len bungalovy a kempy spravy parku.
V info centre sme zneisteli a ja zosmutnela: „Ale, ja som fakt chcela ísť na serióznu prechádzku do džungle – keď už nie túru kvôli krpcovi“ vŕzgam po tom, čo nám pohľad na skupinky cudzincov v „plnej poľnej“ (teda džungľovnej) naznačoval, že sme výlet podcenili. Pani informačná nás trošku upokojila, že trackové sandále sú dostatočné, ale musíme mať dlhé nohavice a návleky proti pijaviciam, ktoré u nich dostaneme kúpiť.
Ok, nebudem zachádzať do podrobností, len si dovolím nazvať vodopád, ku ktorému sme sa vybrali „štekličkový vodopád“... My s návlekami a serióznym výrazom v tvári, okolo nás Thajky cupitajú v drevákoch na štekliach a flitrových rifľových kraťáskoch. Istou satisfakciou nám bolo, že štekličky cupitali len po prvý vodopád, tam si lofli a v hlučnom a košatom hlúčik kamarátov sa nadlábli.

From Khao Yai I.

Naša drsňácka outdoorová rodinka si prešla celý 3 hodinový trečík, pričom zábavné momentky tvorili najmä tie s divokými džungľovými zviermi. Teda, vlastne pomyselnými zvermi:
Hneď ako sa štekličkové davy odpojili a my osameli v džungli, narazili sme na sloní výkal. Teda nenarazili, ale takmer sa v ňom rozmázli:
„Podľa mňa to je dosť čerstvé“ a hneď ako som to vyhlásila z húštiny sa vydralo slonie „Uuuuh“. Takto to znie celkom dobrodružne, ale vlastne miláčik si ani jedno poriadne nevšimol (čo nechápem, lebo obe boli dosť zjavné!). To mu však nezabránilo, aby po cca 40 minútach a pár sto metroch jediných pocestných na tejto štreke strašil: „Slon šiel pred nami po tejto cestičke tak maximálne 7 minút pred nami“.
Pre istotu sme však vymýšľali plán úniku:
„Ja by som asi odhodila najprv batoh. Keby ďalej fičal za nami, tak Mareka“. Tým ale som myslela, že pobežíme ako návnada, aby dal malému pokoj. Druhý plán:
„Asi by sme sa ho zbavili tým, že sa spustíme po jednej zo strmších, úzkych cestičiek k vode – tam sa ťažko dostane. Tak ako nám radili vtedy v Indii“ (to som ešte nevedela, že vo vode plávu krokodýly). Vlastne jeden a aj to nie povodny druh.
Miláčik na môj brilantný plán: „A čo keby tak slon rútiaci sa z toho kopca nepribrzdil – písali by o nás „Privalil ich padajúci slon“...“
„No a tigre?“ v parku je ich síce len asi 250 a slonov 10-krát toľko, ale plán treba mať. Uzavreli sme to konštatovaním, že – podobne ako slovenské medvede – thajské slony a tigre sa netúžia s nami zoznamovať a bude stačiť, ked budeme hluční. Čo zvládame...
K tomu sme spontánne začali spievať: „My sme smelí vojaci, šable flinty máááme.... slonov sa my nebojíme, tigre ľahko vyplašíme...“

Ko kret

Zase ostrov, hoci umelý – v 18 stor. vybudovali kanál, aby zjednodušili prepravu po rieke, čím ale odrezali niekoľko dedín kmeňa Mon. Spravili sme si taký jednodňový výbeh z BKK. No výbeh..., skôr výplav. Ostrov je vzdialený len 30 km od BKK, už v provincii Nothaburi. Cesta tam nám trvala asi 2,5 hod a bola o BTS vlaku, lodi, taxíku a ďalšej lodi. Cesta späť bola za necelú hodinku, asi polovicu peňazí a lodi plus taxíku. Malý bol našťastie skvelý, však si to nasledujúci deň zúčtoval a správal sa ako čert. V takto jedovité dni sa divím, že si trúfneme ísť s ním do rizika a vôbec niečo podnikať. Ale opláca sa.

From ko kret

Odbočka: Pred pár dňami som ho zobrala ku kaderníčke – sedel vedľa mňa na stoličke a celú dobu, čo sa venovala mojej hlave, si pokojne čítal knihu (ani som sa na neho nepozrela z obáv, že si to rozmyslí alebo že tam možno už ani nie je... vravela som si, že následky tohto počinu budem niesť až ostrihaná...). Tam to však neskončilo – po mojej paráde mu kaderníčka nasadila stolček na stoličku, náš malý sebavedomý VIP sa takto vysoko utrónil a blahosklonne sa nechal obskakovať dvoma kaderníčkami naraz... Všetko prebehlo v pohode.
Premostím späť, išli sme na celodňový výlet bez výhľadu na poobedňajšie leháro (čo sa nepáčilo ani nám - veď sa pripravujeme o chvíle drahocenného pokoja), ale Marek bol fajn.
Bolo poludnie, keď sme už hladní aj trocha utrmácaní dorazili na ostrov. Pozdĺž ostrova sa vlní chodník a trvá to len vyše 6 km obísť ho celý dookola. (Miláčik mi „len“ asi zmaže, lebo 14 kg živý balík dá zabrať). Cesta sa vedie okolo budhov, chrámov, lemujú ju stánky s lokálnymi (aj menej) vecičkami, prechádza okolo chatrčí na spadnutie aj spadnutých (zostali len dvere a pes) a tiež fešáckych domov s anglickým trávničkom – tých je ale o dosť menej. Kúskami ide cesta pozdĺž rieky, ale nakuknúť na Chao Pray-u sa dá len medzi domami, ktoré sú postavené na koloch prakticky hneď nad vodou, s peknými terasami, kopcom zelene, kvetov a keramiky. Keď sa cesta vnorí do vnútrozemia prechádza medzi plantážami banánovníkov, kokosových paliem a papajovníkov. „By ma zaujímalo, komu patria tie obrovské trsy banánov čo rastú rovno pri ceste? Kto skôr príde, ten skôr utrhne?“ vnášame do komunity kapitalisticko-anarchistickú víziu, lebo zatiaľ sú banány ešte zelené...

From ko kret

Ko Kret je celý bez dopravy, no teda tak sa píše. Autá tam fakt nejazdia, ale na miestami ledva metrovom chodníku sa vyhýbajú motorky, bicykle, stánky na kolesách a úbohí pešiaci, teda my. Pohľad na 13 roč. slečnu za kormidlom motorky, ktorá vyrazí z prudkej zákruty medzi domami nás rozrušil ešte kúsok viac.
Ko Kret sa hrdí keramikou – potomkovia kmeňa Mon, ktorý imigroval z Barmy stále vypekajú ohromné tehlové pece, do ktorých sa zmestí celý človek, aby tam naukladal výtvory. Musím povedať, že ma z tohto typu keramiky zaujali len veľké hrnčeky: „Sú štýlové, aspoň si pri káve spomenieme – sú miestne?“ pýtam sa predavačky, ktorá prikyvuje. Otočím hrnček a kukne na mňa zle zoškrabaná nálepka „IKEA“:-)
Po vylodení sa prehŕňame okolo stánkov s jedlom a kadečím zažívajúc prvé momentky turistického, ale tak príjemne ostrova.
O zažívaní... - chceli sme sa najesť v pokojnejšom prostredí, aby sme zvieratko vypustili do výbehu. Obzeráme domy, v ktorých sa – niekde na verande, niekde v útrobách interiéru – skrývajú reštiky. Jedna nás, ani neviem prečo, oslovila. Teda, asi to bude tým, že nás oslovil jej majiteľ:
„Hľadáte niečo? Môžem vám pomôcť?“ vcelku ojedinele dobrou angličtinou.
„Na to ti nenaletíme“ s ostrieľaným úškrnom si pomyslíme a nahlas vravíme, že sa chceme najesť.
„Tu hneď oproti“ ukazuje rukou, hoci je zjavné, že varí aj on a asi celkom dobre, keďže tam má dosť zákazníkov. Zneistíme a s komentárom „dobrý trik“ si vyzúvame topánky pred jeho rozľahlou drevenicou thajského štýlu. Ulovil nás rýchlo, ale sme mu vďační. Pokračovalo to asi takto:
„Ukážem vám menu“ a odvedie ma k naloženým tanierom vysvetľujúc čo je čo: „Môžete si dať som-tam alebo ťuk-ťak“ našťastie to prvé viem čo je, druhé vidím a chuťou sa nechám prekvapiť. Najedli sme sa výborne, cena za 1 jedlo 25 Bth (asi EUR 0,50). Mal tam plno a zákazníci sa stále točili. Niektoré veci servíroval na misky z banánových listov a vodu si zákazníci mohli nabrať zadarmo – škoda, že do plastu. Na požiadanie nám však dal plecháč. Jediné úskalie bolo, že dieťa sa ukladalo: „Milk, sleep“ dožadujúc sa svojho rituálu. Poprosili sme ochotného majiteľa. Nie len, že nám dovolil roztiahnuť deku v odľahlejšom kúte, ukecal nás, nech radšej ideme k nemu domov, lebo v reštike je dosť hluk.

From ko kret

Býval hneď vo vedľajšom dome. Dole schodmi, cez brvná, hore schodmi, prekročiť vysoký prah a sme v malinkej upratanej a veľmi jednoduchej kutici, z ktorej jedného dvero-okna sa vychádza na terasu rovno nad riekou. Izba je nahusto polepená plagátmi, takže miestne show-biz celebrity sa tlačia vedľa arogantne-povznesenej Paris Hilton. Malý zaspal aj napriek hučaniu lodí a ja s ním.
Na rozuzlenie sme sa pri odchode snažili dozvedieť viac:
„Toto je rodinný podnik, že?“ Dozvedeli sme sa, že tam ozaj robí celá rodina, aj strýko a teta a tá sympoška je jeho manželka a pomáha aj 6-ročná dcérka. Kým sa rozhovoril povypytoval sa na nás. Tak sme sa snažili pinknúť hovor zase späť na jeho story:
„Cez týždeň robím interiérový dizajn - moc to nevynáša, je to skôr také hoby – veľmi ma to baví“ reagoval udivene na to, že my cez víkend nepracujeme.
„Ale keď celá rodina jazdí každý deň v týždni do BKK robiť a cez víkend makáte v reštaurácii, nie je to dosť únavné?“
„Toto je tiež koníček, takto oddychujeme“ diví sa a mne to ani nepríde ako klišé, lebo je zjavné, že ich obsluha ozaj baví.
Keď sme mu chceli dať asi 100 Bth sprepitné – ako vďaku za uloženie dieťaťa a vôbec, tak to razantne odmietol. Nechceli sme ho uraziť, tak sme mu dali primerané sprepitné, ale aj to nám rezolútne zastrčil späť do vrecka batohu. Tak toto som v Thajsku ešte nezažila. Pritom aj s tým premršteným sprepitným bola cena lacnejšia ako v iných porovnateľných vývarovniach.
Tak sa isto zastavte keď pôjdete okolo, majú také gýčovité zvieratká pri malej fontáne na priedomí, ale inak veľmi pekné. My sa...

Ešte dovetok s nostalgiou - na ostrove je kútikov a zábavností na fotenie kopce, ale náš foťák sa rozhodol vybiť kúsok po Marekovom zobudení, pred okružnou štrekou ostrovom. Hm, skúšala som v praxi budhistické "neulpievanie"... ale aj tak som si skoro hlavu odhryzla, že som zabudla dobiť. Takže žiaľ len pár kúskov z cesty a ostrova, možno nabudúce nafotíme viac:

Provincia Chonburi II.

Večeru sme absolvovali úplne romanticky – sme v rybárskej dedine, prejdeme sa po pobreží a vyberieme najvychytenejšiu sea food reštiku na jednom z mól. Poradil nám majiteľ rezortu – sympatický starší severo-nemec, ktorý so svojou (pre zmenu) veku primeranou Thajskou polovičkou tvorili na pohľad harmonický párik. Ešte pár vychytávok z prechádzky.

From Chonburi

Brouzdáme po móle a sledujeme život pod rúškom chystajúcej sa noci:
Množstvo farebných lodiek, na ktorých to ozaj žije. Posádky sa niekde vyvaľujú, inde umývajú, večerajú, chystajú siete... je jasné, že sa ide loviť. Hudba, smiechy, rozkokošené potkany na palubách. Prisúva sa motorka obložená 4 žienkami: Mamasan za kormidlom a 3 mladé v ponuke. Ležérne sa prevezú po celej dĺžke móla, pri plne naložených lodiach chvíľu postoja, potrúbia, zachichocú sa a zamávajú na potenciálnych klientov. Chalani prehodia pár šplechov, ale zdá sa, že dnes z toho nič nebude. Baby otiahnu bez úlovku, ktovie aký bude ten chlapský túto noc...
„Drsné povolanie“ zhodnotí milý
„Ktoré teraz myslíš?“ „No, vlastne obe...“ zhodneme sa po tejto reality show.

Žrádlo je skvostné – jednoduchý tanier plný morských potvor, netreba zdôrazňovať že zaručene čerstvých – videli sme ich veselo sa plahočiť ešte pred pár chvíľami vo veľkých kadiach pri vstupe na mólo a do reštiky.
„Tak aj toto nám bude chýbať – orchidea nie za ťažké Euráče v špeciálnej krabičke, ale ležérne zastoknutá v drinku za 45 Bth“ hodnotí milý „čerešničku na tortičke“. Pomaly začíname nostalgickú fázu lúčenia...
Do prčic, ale nám je...zase prišla moja „tu a teraz“ momentka keď som v príjemnej sieste zírala na rozžiarené lode, čo ako dravci vyrážali za nočnou korisťou
Marek behal do úmoru s miestnymi deckami len raz sme riešili oplesknutú hlavičku o krabiu kaďu (zdvihla sa skôr ako skončila kaď).

From Chonburi

Posledný deň predĺženého víkendu nám zostáva mrte vecí vidieť a zažiť v tejto provincii. Putujeme ešte južnejšie za rybárskymi dedinami. Mierna frustrácia – nenašli sme tú úžasnú pláž, hoci sme ju videli – už- už na dotyk ... Tam sa kdesi vlnila – nádherné výhľady na okolité ostrovy, opustená, so zlatým pieskom... Len nás od nej vždy delila nejaká divná zástavba. Na poslednej pokusnej zákrute náruživí ľudkovia čakali alegorický sprievod (ktorý sme pred tým v dedine míňali) – niekoľko nákladiakov, decká v hice poobliekané v červených rolákoch a jeden na vrchu s hlavou čínskeho drako-démona.
Otočili sme to a v čase obednej siesty tiahli smerom späť. Okolo rovnomenného hlavného mesta provincie sme poobede zažili plážovanie na thajský spôsob. To bola vlastne posledná zástavka a zábavka ten víkend. Fotky odhaľujú viac – nie len neodhalené telá kúpajúcich sa, ale neuveriteľnú popularitu tohto typu nedele.
Po thajsky sa to povie "sanuk" - preklad neviem, ale ide o vyjadrenie štýlu zábavy. Nič také ako transcenento tichej ostrovnej zátoky, osamelý pohľad do vĺn... ee.

From Chonburi

Thajci keď potrebujú samotu, tak (vraj) meditujú. Keď chcú zábavu tak v plnom obkolesení: grupy rodinného alebo inak spriazneného typu, plus nevyhnutné mrte jedla a snackov, drinky zo spoločnej fľaše, časté sú karty ai spoločenské hry, gytara a veselý džavot spod nahusto naukladaných slnečníkov na pláži. Obyčajné bicykle sú plíliš individualistické - to chce tandem! Parkuje sa okolo hlavnej promenády, ktorá sa vlní poprí pláži, v 3 stupe: "Ako títo vyparkujú?"
More vyzeralo podobne - mega obľúbené sú pomaľované duše na kvasenie vo vode, ktorej teplotu Marek označuje: "Like a sup" (ako polievka). A hitom nafukovacie banány pre cca 7 ľudí, ktoré ťahá motorák pomedzi husto osiate plytčiny.
V tíšku sme sa zapojili do havoku, kúpili si "krevety, čo netreba šúpať" (vyjadrenie lenivosti non plus ultra), zvalili sa do pásikových ležadiel prenajatých za 120 Bth na celý deň a vyše hodinky zírali ako sa domáci plážujú. Jo a medzitým si malý vyškemral super vrtuľku s rapkáčom a zrušil nohu nejakému Spidermanovi (dobromyselný chlapček mu ho požičal).

Provincia Chonburi I.

From Chonburi I.

Jedna z BKK susedných provincií ponúka zmesku pre malých i veľkých: opice na kopci, krokodíly na farme a dievčatá od výmyslu sveta na vymýšľanie. Do Chonburi sa totiž väčšinou jazdí kvôli nepísanému centru sex turizmu – mestu Pattaya. Cudzinci si nájdu sličné miestne rôzneho pohlavia a miestni si nájdu fešandy odjinud, hojdné sú napr. Ruské Naste a Marfy.
My sme sa tvárili, že ideme za tými krokodílmi, hoci sme ich odbavili hneď prvý deň. Tak dúfam, že moji chlapi neboli ďalšie 2 dni sklamaní... Na zvýšenie mobility sme si požičali auto, pričom som opäť fungovala ako tzv. „tieňový šofér“ – formálne som bola uvedená v papieroch a v reáli som zase za volant nesadla. Starnem? Aspoň som si mohla zapisovať miláčikove výplody: „Tak toto mi ozaj bude chýbať! Proste paráda, keď vedľa mňa v odbočovacom pruhu prehrmí stánok naložený žrádlom... Ale čo sa sťažujem, tento je motorizovaný, tak aspoň nespomaľuje premávku. Raňajšiu zápchu v Bangkoku často blokujú tie bicyklové...“ racionalizuje si náš šofér jemné násery z pomalého napredovania.

Krokodília farma bola fajn, hoci od začiatku do konca som bojovala s etickým rozmerom. Začiatok tvorili stánky s kabelkami a koniec krokodília show a la cirkus. Marek túto dilemu zjavne nemal, zvedavo nakúkal do výbehov. Bola tam všehochuť - od mini krokodílikov, čo sa hadili ako väčšie dážďovky až po tých mega s vredovitou kožou ozaj statných rozmerov. Na farme boli aj iné zvery, takže sme podchvíľou museli spievať: „Páslo dievča pávy... Medveďku daj lapku... Čo koníčky češe... 4 little monkeys jumping on the bed... 1 elefand went out to play...“. Lapky sme vďaka explicitným inštrukciám nikde nepodávali, krokodíly sme nakŕmili kuracinou (1 kosť 20 Bathov, zvery zjavne rozladené).

From Chonburi I.

Na show sme zostali preto, lebo totálne lialo a tiež preto, že malého to hlučné chňapanie úplne chytilo. 2 cirkusanti a neskôr sa pridal mladý chlapec provokovali zjavne prežraté obludky, neschopné pohybu. Nechcem znižovať ich odvahu, pretože cvaknúť zubami teda aj napriek plným bruchám vedeli: „Čo sú tie zvonivé zvuky“ pýtam sa vo svojej bystrejšej chvíli po 5 cvakoch, ktoré ozaj rozozvučili arénu. No klasika, ruka v tlame, hlava v tlame, pol človeka v tlame, krokoš použitý ako pokladnička na vyzbierané peniaze....

Počas Marekovej siesty sa prepravujeme na juh a vlastne veľmi nevieme kam. Tento fakt zisťujeme až keď sa zobudí, chce jesť, je nevrlý, 2 krát prekaká všetko čo na sebe má: „Mama, look in“ vcelku prekvapene ukazuje prštekom na gate, že ako čo mu to tam ubziklo. Hnačku riešime dočasnou znovu-inštaláciou plienok, nevrlosť úžasným detským ihriskom na pláži a la pirátska loď a navigáciu ležérnym: „Tak potiahneme ešte kus ďalej a uvidíme.“
Zakvasili sme na noc asi 20 km južne od Pattaye (milý sa asi chcel vyhnúť lákadlám:-) v rybárskej dedinke. Sľubovaná malebnosť sa ten večer nekonala, jemne vrčiaci x-tý krát túrujeme totálne rozkopané ulice v zúfalej snahe nájsť strechu nad hlavou: „Ten ich urbanizmus a značenie je otrasné, absolútne netuším čo je čo, kde končí dom, kde začína wat, čo je nejaké ubytko, či reštika, či vlastne čo.“ Nakoniec sme zapadli v rezorte, ktorý sme si všimli hneď ako prvý a asi ako jediný – navigovala nás tam ochotná slečna z krčmy – sadla na bicykel a viedla nás. Rezort sa ukazoval ako vcelku luxusný, ale cena bola relatívne ok, mali bazén a.... „Telka s anglickými kanálmi! Tu zostávame oba dni!“ Rad radom: Steve Segal, Keno Reeves, a ďalší bezmenní „umelci“...

From Chonburi I.

Toto sa samozrejme dialo pod rúškom noci..., aby sme svojou úchylkou nekazili nášho syna... Cez deň sme vyrážali za poznávaním. ... záhrady boli pekné – zase taký thajský legoland s atrakciami typu: somáre, kozy, srnky a kadečo na kŕmenie hneď pri vstupe, drevené srdcia, na ktorých sedia veľké papagáje na odfotenie, terárko s motýľmi: „Slovenské lúky ich majú viac a krajšie.“ Šomral veľký romantik.
Ďalšia fotoop pri záhrade ala Versailles alebo ala Anglické Keltské šutre. Návštevníkov bolo hojne a dosť veľa z krajiny, ktorej príslušníci nám ako jedni z mála v Thajsku môžu rozumieť. Spontánne ich preto s Martinom ich voláme krycím menom podľa pána Kollára „Dubiská“: „Neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku....“
Hoci si miláčik uťahuje z môjho všeobecného vzdelania ("Takže čoho je hlavné mesto Ulánbátar...veď tam bol tvoj kamoš vlakom na fajnom tripe....?!") túto básničku zarecitujeme svorne – vďaka súdružka učiteľka Bohúnická! (uuf na základke sme sa pred ňou dosť triasli). Príslušníčky Dubiska sa dajú takmer vždy odlíšiť od iných „bielych“ dív. Chovajú sa ako skutočné "divy, kombinované s malými morskými pannami (napr. fotenie v póze "lehce pohozená na šutri...").